Ja len a len svoje, no aspoň väčšinou.
Pri deťoch sa ešte občas nechám zatiahnúť tam kam nemám, aspoň zisťovaním dostupných informácii. 
Občas ma dojmu iní a vtedy riešim skôr prečo take dopustím. Len nie vždy sa dajú baliť kufre, takže ostáva len sa obrniť abo ak dozreje čas prerušiť "vzťah".
A tak aj majster tesár sa niekedy utne 
.
Tiež niekedy uletím, ale našťastie sa zvyčajne skoro aj zbadám a "ukorigujem".
Mila Kamila si moja parketa presne aj mne obcas to takto pripada ze zbalit kufre niekedy nejde pretoze su tam deti a co satyka partnerstva mam teraz velky problem ako tento v uvodzovkach zachranit ale ty mozno aj sama vies ze ak ma byt na toto sam clovek je to tazke.Teraz riesim svoje problemy a neviem ako ich vyriesit som v takej bez nadeji ze neviem ako toto dopadne.
Marika, nechceš si radšej založiť vlastný príspevok? 
áno, áno, áno - prečítam si to ešte zopár krát nech sa to dostane riadne pod kožu 
hm, tak ja v ramci svojej pracovnej naplne riesim problemy deti u nas umiestnenych, ich rodicov, kuratorov, ucitelov...
a v ramci profesionalnej deformacie mam tendencie riesit aj problemy ludi okolo mna.
A potom pride situacia, ked potrebujem riesit tie svoje - abo mojich deti a ups...niekedy hladam, kam z konopi...
Eva
Nuž, tvoja práca je riešenie cudzích problémov, takže nie je o čom. Tam však máš profesionálny odstup, takže tam to ide.
V prípade vlastných problémov však často nastupujú emócie a tie ukorigovať je celkom fuška. Ak sa to nedarí, človek sa motá ako bludná ovca a riešenie furt nevidí.
Na toto sú dobrí Ruizovci a ich neber si nič osobne. Myslím, že to je najťažšia z dohôd. A tiež uvedomovať si, že žijem svoj vlastný príbeh a druhí ľudia ten svoj, pričom "prieniky" medzi jednotlivými príbehmi sú veľmi zriedkavé.
(To ja len tak všeobecne, čo mi pri čítaní tvojich písmenik napadlo.)
casto sa stretavam s postojmi typu - som tu (v DC) kvoli chalanovi, som tu kvoli skole, som tu kvoli rodicom atd., reagujem na to - si tu kvoli sebe. Vidim casto tendencie (a nielen v DC) vinit zo svojich problemov inych - to on mi sposobil, to on mi ublizil, to on ma priviedol do problemov, to partia za to moze atd atd...
Moja oblubena veta - dievcata v DC ju maju rady, ale tazko ju aplikuju do praxe:
"kazdy si je strojcom svojho stastia".
Toto, samozrejme, pravidelne vstepujem aj sebe samej
Eva
Súhlasím, zvaľovať vinu za svoje priekaky na druhých je veľmi obľúbená taktika. Sranda je, že väčšina ľudí to berie ako prirodzenú vec. Však ja nič, ja muzikant, to tí druhí sú bakaní a keby (predpoklad, ktorí môže a nemusí nastať, zvyčajne ten druhý prípad, takže je strata času a energie pitvať to) sa zmenili oni, tak by bolo všetko inak... A hupkom sme miesto riešenia toho svojho pri riešení cudzích problémov a zástupných problémoch.
este dodam:
"Nuž, tvoja práca je riešenie cudzích problémov," - nemala by som ich problemy riesit uplne ja, ale mala by som ich viest k tomu, ako ich maju riesit ony. To je tiez niekedy dost tazke, lebo ja mam riesenie ihned naporudzi , ale ony na to potrebuju prist.
Myslim, ze pre niektorych ludi je lahsie preniest zodpovednost za svoj zivot, za svoje konanie, rozhodnutia... na druhych. Nemozu sa ale cudovat, ak byvaju potom sklamani, lebo pri najlepsej voli im na 100% nemoze zarucit, ze ten ich zivot zmanazuje podla ich predstav.
Eva
Máš pravdu, bola to nešťastná formulácia. Tvoja práca je pomáhať druhým, aby si pomohli sami. Len tak je to totiž efektívne.
Eva
Občas bývam dotlačená riešiť problémy , ktoré by som vlastne ja riešiť nemala a nedá sa z toho vyzuť . Často som unavená z riešenia problémov mojej mamky , od tatkovej smrti sa na mňa upla a riešim jej problémy za ňu. Ja viem, že je to môj problém, že neviem odmietnúť, že mám toho dosť, ale bohužiaľ naozaj to neviem. Neviem sa na ňu vykašlať a naučiť ju samostatnosti. Niekedy mám pocit, že sa na mňa sype lavína a nevládzem, našťastie mám muža a deti , čo ma vedia z pod tej lavíny vyhrabať a nejako mi "dobiť baterky".
Lenka, ja neviem, ale snažiť sa vychovávať svojich rodičov... Je to na niečo dobré? Chápem, že to je pre teba únavné a energiu cucajúce, ale takto s tým asi nepohneš .
Nooo, ak ja riešim cudzie problémy a niekto rieši moje problémy za mňa, tak to mám vlastné problémy vyriešené, či nie 
?
Podstata je, že väčšinou by ľudia možno aj riešili vlastné problémy, len to nemajú ako problém zadefinované. Nevedia, či neuvedomujú si že to čo a deje vlastne problém je. Niektorá mama nemá problém obskakovať 35ročného muža ako neplnoleté, resp. aj nesamostatné dieťa. Ja by som tom ako problém videla.
Ale ako bolo k cudzím problémom nedávno napísané - síce hodne vulgárne ale tak nejak ... pravdivo "Nepoznáš, nevieš, nepindaj, nerieš." a ako hovorila moja babka "Zameť si najprv pred vlastným prahom."
No nič, idem ja upratovať.
Nooo, ak ja riešim cudzie problémy a niekto rieši moje problémy za mňa, tak to mám vlastné problémy vyriešené, či nie ?
Nie, lebo tvoje problémy môžeš vyriešiť len ty a dotyčného problémy zase len on. Môžete, samozrejme, stvoriť nejaké pseudoriešenia, v štýle lepší je krátkodobý zisk ako dlhodobá strata.
Lenže skôr-neskôr sa dostaví tá strata, a to zvyčajne hodne bolí.
(Viem, žartovala si .)
Podstata je, že väčšinou by ľudia možno aj riešili vlastné problémy, len to nemajú ako problém zadefinované. Nevedia, či neuvedomujú si že to čo a deje vlastne problém je.
Presne tak, niečo robiť môžem začať až vtedy, ak (si) pripustím, že vôbec nejaký problém mám.
Čo nie je často vôbec jednoduché, pretože sa takmer vždy jedná o problém, ktorý "vyrástol" na inom nevyriešenom probléme. Neraz to je celá rada problémov, ktoré navzájom spolu úzko súvisia a ovplyvňujú sa.
Príklad - dievčinka miesto toho, aby sa starala o svoje bábätko, vrazí ho mame a ide na diskotéku. Robí tak opakovane a ešte sa cíti v práve, však je mladá a chce "žiť".
V skutočnosti je pes zakopaný v tom, že dieťa ešte nechcela, a už vôbec nie S TÝM CHLAPOM, ktorý bol len "trucpodnik", aby vzbudila žiarlivosť u Pána Dokonalého, a voľajako sa to vymklo z pôvodného plánu. A vôbec, do svadby ju donútili, tak nech si to teraz užijú, celý život ju len buzerujú a ona je už dospelá a bude si robiť, čo chce - a basta!
No a ak si aj problém (alebo problémy) pripustím, ďalšia vec je, či mám na riešenie dosť vôle a chuti (a iné na danú vec potrebné).
Uvediem tentoraz príklad "zreťazených" problémov z hmotnej oblasti - radi by sme konečne kompletne prerobili našu kúpeľňu. To by sme však najprv museli vyriešiť prívod plynu. Prívodná trubka sa ťahá zvonku po dome, ak by sme ju chceli dať preložiť do zeme, museli by sme rozrýpať fasádu od ulice, lebo plynári chcú mať "hodiny" tam. Ak máme rozrýpať fasádu, bolo by viac ako vhodné konečne osadiť piate plánované okno a potom fasádu zatepliť. Keď si to všetko zrátame, tak zas a znova prichádzame k tomu, že vstupný kapitál proste nestačí a vôľa by síce aj bola, ale realizácia, hold, musí počkať, až z neba napršia peniaze.
pri cudzich problemoch ej to lahke - netykaju sa ma nijak (a uz vobec nie emocionalne), takze mam potrebny nadhlad a popripade mozno aj skusenost s niecim podobnym. je tada lahke napisat: ne/rob toto a toto. tym pre mna problem konci a zacinam sa zaujimat, co zajtra uvarim na obed.
obcas sa nas cudzie problemy aj emocionalne dotknu - ale vtedy staci viac do hlbky porozmyslat nad sebou a clovek lahko najde preco - zisti, ze v tom cudzom probleme je nieco, co vlastne riesi aj on, preto ho to tak chytilo. vlastne na tom cudzom probleme pod/vedome riesi svoje problemy, o ktorych vie alebo ich zatial len citi, ze sa blizia (napr. z atmosfery v domacnosti).
do istej miery je to pomocne - prebera si rozne varianty, ktore by jemu samemu mohli pomoct (vtedy zvycajne danemu ziadatelovi navrhuje riesenia a prebera s nim rozne detaily jeho pripadu).
do istej miery prave naopak - snazi sa tym svoj vlastny problem potlacit a dufa, ze proste zmizne (obvykle daneho ziadatela vysmeje a "zdr.e" pod ciernu zem, ze riesi take sprostosti, alebo ze nekona razne a nerobi hrube ciary, neutecie od toho, ...).
ale je vzdy zaujimave (aspon pre mna) - kolko rieseni vidim na dany problem, ked nie je moj. a na kolko vlastnych vnutornych mantinelov narazam, ked ide o ten isty problem, ale moj.
ale je vzdy zaujimave (aspon pre mna) - kolko rieseni vidim na dany problem, ked nie je moj. a na kolko vlastnych vnutornych mantinelov narazam, ked ide o ten isty problem, ale moj.
Presne, ale na druhej strane - aká je to skvelá príležitosť na osobný rast
všetky čo sa tu zapájame do diskusií riešime aj cudzie problémy. Veď len koľko rád sa nájde pod jedným príspevkom. Možno ich neriešime nejako do hĺbky, ale riešime. Keby sme neriešili cudzie problémy, asi by ani táto stránka nebola.
Gueva, poradiť niekomu, kto si radu žiada, je niečo úplne iné, ako sa montovať komukoľvek do života "bez vyzvania".
georgina, suhlas
Eva
to hej, ale riešiš cudzie problémy.
Ak sa do toho citovo zaangažujem, ak trvám na tom, že dotyčný musí konať podľa mojej rady a ak ešte chodím aj kontrolovať, či to tak naozaj je - tak potom áno, riešim cudzie problémy.
Ak len dám radu podľa svojho najlepšieho uváženia a nechám na dotyčnom, čo (a či vôbec niečo) si z toho vezme - len radím. Na tom nie je nič v neporiadku.
Ak by sme to brali takto dôsledne, tak by ani rodičia nemohli vychovávať deti (ich problém, že sa nevedia ovládať a hádžu sa o zem pri každej príležitosti, kedy im nebolo vyhovené), ani učitelia učiť žiakov (ich problém, že nevedia malú násobilku).
Nič netreba hnať do extrému, toto tiež nie. Sme ľudia, tvory spoločenské, žijeme v "svorke", a aj pri maximálnej snahe "nezasahovať" sa stáva, že (nejako) ovlyvňujeme druhých - ergo, montujeme sa do ich sveta.
Nič netreba hnať do extrému, toto tiež nie. Sme ľudia, tvory spoločenské, žijeme v "svorke", a aj pri maximálnej snahe "nezasahovať" sa stáva, že (nejako) ovlyvňujeme druhých - ergo, montujeme sa do ich sveta.
Inak možno aj tí, čo sa interesujú podľa NÁS až príliš do problémov druhých to myslia čo najúprimnejšie a v ich ponímaní vlastne len pomáhajú. Ľudia sme rôzni, každý máme iné vnímanie, iný stupeň empatie, alebo možno aj iní stupeň inteligencie. Niekto si to možno ani neuvedomuje, že zasahuje až príliš. Ani tu sa nedá nejako zovšeobecňovať. Nič nie je ani čierne ani biele.
Iste, takíto ľudia (presnejšiu špecifikáciu som rozpísala nižšie v odpovedi pre Evku1223) vnímajú ako problémové zásadne správanie druhých. Oni sú vraj v poriadku.
poznám aj ja takých zopár z blízkeho okolia, vtedy si uvedomím, že takáto nechcem byť - oni nám vlastne dávajú príklad, ako sa to nemá robiť 
Tak
ale aj tak mi nedá, kde je vlastne tá hranica, čo je ešte ok a čo už je veľa? (smajl škrabajúci sa po hlave).
Dobrá otázka
Veď tí radcovia a pomáhači to myslia väčšinou dobre. Akurát teda mierne prestrelia.
Je pekná veta: "Moja sloboda končí tam, kde začína sloboda druhého". Takže tam je hranica.
Pred časom (rozumej, keď som ešte nebola "naničmama" - to akože naša ) som riešila všetky problémy - moje, tvoje, naše. Vďaka tejto stránke som sa mnohému naučila, alebo lepšie napísané stále sa učím, to znamená, že sa snažím riešiť svoje problémy. Ale popravde, stane sa mi, že niekedy zídem z chodníka
Fany, učíme sa všetci, len niekto vedome, niekto nevedome a niekto sa vyslovene odmieta učiť (a ten potom zvyčajne dostáva od života parádne na frak, aby láskavo konečne dohnal zameškané "učivo").
Jaaaaaaaaaj, no ja riešim väčšinou len svoje problémy, len sa nie vždy zadarí. 
A problémy iných ma nie že nezaujímajú, ale ak sa ma to netýka, tak neriešim, aj keď pomôžem rada, ak ma niekto požiada o radu, či nápad alebo riešenie konkrétneho problému.
Chobotnička, jedna čínska kliatba hovorí: "Prajem ti zaujímavý život."
Ide o to, že životy tých spokojných a pokojných sú veľmi podobné a v podstate (pri pohľade zvonka) nudné. (Na stretávkach zo strednej - vždy po piatich rokoch - som referovala: "Mám furt toho istého muža, furt máme jedného chalana, furt mám tú istú prácu, furt bývame v tej istej dedine... a to je tak všetko 
)
Tie "zaujímavé" životy sú plné prudkých zvratov, pádov a vzletov do výšok a tak dokola, tragédií a veľkých triumfov...
Na záujme o druhých a o ich problémy tiež nie je nič v neporiadku, pokiaľ to zostane v rovine nehas, čo ťa nepáli.
Často sa mi stáva, že ten, čo sa zamontuje mi pomôže viac ako ten, čo som ho poprosila o pomoc....takže ja sa "nepovolaným" nebránim.
A ak to nie je k veci...neriešim...ignoracijó.
Život je aj tak pekný
Jasne, Evka, stáva sa všeličo a vo vzťahoch nič neplatí univerzálne. Takže aj tá nevyžiadaná rada môže padnúť viac ako vhod.
A kedže Univerzum (vesmír, Boh, Hatatitla... na názve nezáleží) komunikuje s nami rôznym spôsobom, stáva sa tiež, že dostaneme radu, ktorá radou v pravom slova zmysle ani nie je.
To napríklad úplne cudzí pán na parkovisku pred supermarketom len tak smerom ku mne prehodí: "Pozrite na ten strom, ako krásne kvitne!" A mne docvakne niečo úplne iné, čo som aktuálne riešila.
Helar tomu vraví "udička", ten termín sa mi páči
No, ale v tomto príspevku som písala skôr o tých rôznych starých Blažkových, detektívoch Orieškoch krížených so Sigmundom Freudom, a o iniciatívnych blbcoch, ktorí orlím okom strážia svojich blížnych a čakajú na smietku v ich oku (vlastné brvno ich totiž vôbec nezaujíma). A keď sa náhodou nedočkajú, brilantne dedukujú z toho, že bratrancova žena sa na autobusovej zastávke usmiala na neznámeho mladíka: "Čo tu ten v našej dedine na konci sveta robí, je to jasné, majú pomer!" A hupky-dupky bežia za bratrancom zvestovať, akú pobehlicu doviedol do ich rodiny.
Tiež o tých rôznych chrobákoch Truhlíkoch, ktorí všade boli a všetko videli, a majú radu pre každého, či ich to zaujíma alebo nie, a dokola chodia otravovať, prečo som ešte neurobila, čo je podľa nich nutné.
A ešte o tých baránkoch božích, spasiteľoch sveta a matkách Terezách, ktorí majú patent na všetky problémy sveta, dokázali by ich vyriešiť za jedno popoludnie, od výrubu tropických pralesov, cez dieru v ozónovej vrstve, svetový hlad, ropný zlom až po záchranu všetkých ohrozených druhov živočíchov v Červenej knihe (však v jej najnovšej obnove z roku 2004 sa nachádza iba 11 824 druhov).
Len keby ich ľudia počúvali!
A tak
Pekne pises, mudro, ale HATATITLA?????? Ma dostal do kolien
Sedim sama v kancli a rehocem sa, co si myslia susedia radsej neriesim
Perfektný blog geo. Tiež sa neuveriteľne snažím riešiť iba svoje vlastné problémy, aj minulý týždeň ma upozornila Dodkova pani psychologička, že nemám chcieť, aby Dodkova spolužiačka reagovala miernejšie a mamina sa o ňu viac zaujímala, mám zmeniť svoj prístup k nej. Až som sa zapýrila. Vtedy som si vlastne uvedomila, ako veľmi ubližujem Dodkovi, keď ma v duchu zožiera, ako sa vlastne zmienené dievčatko k Dodkovi chová. Ja to vlastne riešim tým, že s Dodkom robíme "dýchaciu" techniku a už ma vonkoncom nevytáča, že sa občas s kamarátkou potržia. No nevytáča? Až pokiaľ si Dodka neodchytí mamička dievčatka a nevyčíta mu, že je k dievčatku "zlý". A ja ako trpák iba stojím s otvorenými ústami a nepoviem zhola ništ. Viem, kde je "pes zakopaný" s Dodkom to riešim, ale mám strach povedať dotyčnej mamičke, nech sa stará o svoje dievčatko? Hm. Čiže ešte stále nedokážem riešiť svoje problémy, ale polepším sa.
Čiže ešte stále nedokážem riešiť svoje problémy, ale polepším sa.
Ale makáš na tom, Sylvush, a to je rozhodne viacej ako zalamovanie rukami, čo si len s tým počneš .
To sa poddá, chce to len čas a vôľu, oboje máš
No, si mi pripomenula časy študentské... riešila som cudzie problémy, až som si vyrobila kopec vlastných (od narušených vzťahov po podlomené zdravie). Jedného dňa mi docvaklo, že takto sa nedá a nemôžu byť všetci šťastní a že ja šťastná byť môžem, aj keď je niekto (väčšina ostatných) nešťastný. Alebo ako mi povedala najlepšia kamoška, jediná, čo mi dodnes ostala: "Ty si taká dobrá, až si blbá!" (už nie som, už som z toho vyrástla, stanovila som si určitú hranicu). A tak som musela z riešenia cudzích problémov vycúvať. Išlo to veľmi ťažko, lebo veĎ ľudia si zvykli ísť sa aspoň vyžalovať... ale podarilo sa. Odvtedy sa snažím svoje problémy riešiť čo najrýchlejšie, lebo vždy sa nájde niekto, kto chce pomôcť, aj keď o radu nežiadam a chcem sa len vyrozprávať. A som rada, že bývame dosť ďaleko od pokrvných príbuzných, lebo problémy najbližšej rodiny je to najhoršie, čo môže byť - nech urobíš/povieš/poradíš čokoľvek, vždy to bude použité proti Tebe.
A momentálne sa snažím junákov učiť samostatnosti, lebo si myslím, že to je prvý krôčik, aby si vedeli riešiť svoje problémy, treba začať od tých najbežnejších, aby som ich nemusela "vodiť za ručičku" až do smrti. A bola som jedna z dvoch mamičiek, ktoré nešli so svojim druháčikom v prvý školský deň až do triedy (s tou druhou sme pred školou kočíkovali jej bábätko) - no ukážková naničmama, ktorá sa nezaujíma o dieťa
Jaj, k tomu vyrozprávaniu - dalo mi hodne práce vysvetliť MM, že keď mu rozprávam o niečom, čo aktuálne riešim, nepotrebujem jeho pomoc, len vypočuť. Dokonca som zašla tak ďaleko, že som mu navrhla: "Ani nemusíš skutočne počúvať, úplne bude stačiť, ak sa tak budeš tváriť a aspoň občas zahmkáš."
Nakoniec to pochopil, lebo chlap (zvyčajne) kukne, zhodnotí a proste rieši, žena si to (zvyčajne) najprv riadne obkecá. Krásne o tomto píše Vlastimil Marek, aj o párových problémoch, ktoré takto úplne zbytočne vznikajú.
K "budovaniu" samostatnosti u detí 
úžasný článok, všetko platí. a čie problémy ja riešim? no cudzie, cudzie, a cudzie - aspoň sa svojimi nemusím zaoberať...
Betana, ty si vážne srandistka
A ďakujem 
V zásade súhlasím s napísaným. Občas mi nedá nepoukázať na nejaký problém, ktorý vidím vo svojom okolí. Prípadne aj keď som si pár ráz nepýtala radu, dostala som ju a ukázala mi iný uhol pohľadu - takéto nevyžiadané rady vnímam pozitívne. Ak sa mi zdá, že pravda je niekde inde, už sa mi celkom slušne darí nezaoberať sa názorom iných (ešte by sa mi mohlo v tomto dariť trochu viac ).
Poukázať na problém, ktorý vidíš, je niečo iné ako montovanie sa to cudzích problémov.
Ak (napr.) pred školou vedie rušná cesta a nie je tam ráno nikto, kto by dával pozor, či deti môžu bezpečne prejsť, je úplne na mieste iniciovať vznik takejto hliadky. Vídavam takú v Stupave, tam to dokonca robia policajti.
Veľmi často si všímam, že ľudia veľmi radi riešia cudzie problémy (a to väčšinou vtedy, ak sa ich nikto nepýtal a nežiadal radu). Ono by na tom v podstate nebolo nič zlé, len mnohokrát tým ľuďom potom nezostáva čas na riešenie ich problémov.
Predpokladám, že to je hlavne tým, že cudzie problémy sa riešia veľmi ľahko (najlepšie sa vychovávajú susedove deti), ale na riešenie tých svojich treba vynaložiť čas aj námahu, a to sa nie každému chce.
Aj tak je ešte pomerne v poriadku, ak si tí ľudia aspoň uvedomujú, že sa nejedná o ich problémy.
Často sa však stáva, že považujú svoje problémy za cudzie (klasický príklad: "On ma nedokáže urobiť šťastnou, je to mrcha chlap!") a cudzie za svoje ("Moja šéfka je taká a onaká, prečo len nemôže byť taká ako ja chcem? Keby mala aspoň trochu snahy!").
Ak vidíme nejaký problém, je dobré si najprv ujasniť, čí vlastne je, a pri ne/riešení dôsledne medzi nimi rozlišovať.
Existujú totiž tri druhy problémov.
1. Moje problémy
"On ma nedokáže urobiť šťastnou, je to mrcha chlap!" Ak pôjdem do hĺbky, časom (pričom nie je určené, ako dlho to bude trvať) pochopím, že byť šťastnou je plne v mojej moci - a výlučne v mojej. Iní ľudia sa môžu aj poslížikovať, nič s tým nespravia.
Takže v prípade mojich problémov je v mojej kompetencii 100% riešenia.
2. Tvoje problémy (tj. cudzie)
"Moja šéfka je taká a onaká, prečo len nemôže byť taká ako ja chcem? Keby mala aspoň trochu snahy!"
Šéfka je taká aká je, na svoje konanie má dôvody, ktoré ona považuje za správne, niečo s tým môže urobiť len ona sama, ja sa môžem aj poslížikovať, nezmením ju.
(Samozrejme, to, že ma šéfka vytáča, je môj problém, ten riešiť môžem, šéfku však nie. V skutočnosti ma totiž nevytáča šéfka, ale vytáčam sa ja sama, treba teda zmeniť môj prístup.)
Takže v prípade kohokoľvek iného problému je v kompetencii dotyčného 100% riešenia.
3. Naše problémy
Manželský pár chce ísť na dovolenku - ona k moru, on na hory. Majú spoločný problém.
V jej kompetencii je 50% riešenia, v jeho tiež 50% (hovorí sa tomu kompromis).
Vtip je v tom, že si každý sám určuje, kde je vlastne jeho 50%. Takže ak je žena ústretová, má nastavených 50% hodne vysoko (a muž to potom môže vnímať ako nátlak), a ak je muž zase ťažký intorvert, má svojich 50% na úrovni ženiných takých 15% (a žena to potom môže vnímať ako ľahostajnosť a nezáujem o spoločné riešenie).
Aby to bolo ešte zábavnejšie, v rôznych situáciach môže mať jeden a ten istý človek svojich 50% nastavených úplne odlišne. Napríklad žena je síce v prípade voľby miesta dovolenky ústretová, ale čo sa týka výchovy detí, či prác v domácnosti, má 50% hodne nízko. Takže dobré riešenie (teda také, s ktorým sú spokojní obaja aktéri) treba prispôsobiť aj danej situácii, aj aktérom.
Spoločné problémy sa netýkajú len manželov. Vyskytujú sa všade, kde je nejaký vzťah (trebárs aj krátkodobý a povrchný): rodič-dieťa, učiteľ-žiak, podriadený-nadriadený, čašník-zákazník, predavačka-kupujúci... atď.
Riešiť cudzie problémy za dotyčného je na dve veci. Problém tak či tak nevyriešim a navyše si ešte často vyrobím vlastný (keď nič iné, tak frustráciu).
To, že niekto nerieši, alebo rieši zle, alebo robí čisté voloviny, nie je dôvod na to, aby som sa správala rovnako.
Ďalšia vec je tá, že od každého sa môžeme niečo naučiť (keď nič iné, tak to, že takto to robiť nechcem). "Učiteľ" môže byť aj posledný bezdomovec, mentálne retardované dieťa, človek v kóme a dokonca aj mŕtvy človek. (Nielen z toho, čo zanechal v písomnej forme. Jednu z mojich najväčších životných "lekcií" som dostala na jar pred štyrmi rokmi od nášho veľmi dobrého priateľa, keď spáchal samovraždu. Bol dokonale a definitívne mŕtvy - a aj tak ma učil, a učil ma veľmi dôležité veci. Nie, nebol to duch, nehovoril so mňou, len som "vďaka" jeho smrti pochopila to, čo by som inak pochopila asi až omnoho, omnoho neskôr - ak vôbec.)
O pravej podstate problému, o zástupných problémoch a rôznych spôsoboch ich riešenia napíšem niekedy inokedy, už je to dosť dlhé.
Včul by som rada vedela - čie problémy vlastne riešite?
Súvisiaci článok: Podstata a riešenie problémov