Podstata a riešenie problémov

Sú ľudia (a nie je ich málo), ktorí zrejme bez problémov nemôžu žiť. Je to vcelku pochopiteľné, lebo ľudia s problémami sú zaujímaví, dá sa totiž s nimi hrať neskutočne veľa komunikačných "hier".

Takže pod heslom nemám problém, vyrobím si napíše nemenovaná dievčinka na nemenovaný ženský web príspevok s dramatickým nadpisom Manžel mi nepomáha s dcérkou.
Po rozkliknutí sa čitateľ dozvie, že dievčinka so svojim drahým býva vo vlastnom byte, majú slušný príjem, žiadne vážne ani zdravotné problémy v rodine, a majú vytúžené a milované trojmesačné dievčatko. No a tam je pes zakopaný.
Manžel dievčinky totiž dcérku pestuje, uspáva, ukazuje jej hračky a rozpráva sa s ňou, dokonca ju v pohode prezlečie a prebalí, chodí s ňou na prechádzky...
ALE!!! Odmieta drobné dievčatko kúpať!!!
A mladá mamička má problém ako svet, jej virtuálne priateľky rovnako, a uuuž sa sypú rady, ako na nemožného chlapa intenzívne zatlačiť, aby si konečne vstúpil do svedomia, však by aj bolo na čase, že?

Do vyrábania si problémov však patria aj omnoho bežnejšie situácie - klasické samonasieranie nad blbosťou druhých je asi najčastejšie. Lenže to, že je niekto blbý (tučný, chudý, veľký, malý, introvert, extrovert, nasrdený, vyrehotaný, neschopný zastávať svoju funkciu, šušle, kľaje... atď., zoznam je v podstate nekonečný), nie je môj problém, a teda ho nemusím nijako riešiť. (Uznávam, že naučiť sa to nie je tak celkom jednoduché.)

Takže ak chceme mať pokojný a spokojný život, nevyrábajme si cielene problémy.

A keď už sa nejaký problém vyskytne (bez toho, aby sme o to nejako stáli), uistime sa najprv, či je problém skutočne môj (alebo mám na ňom aspoň polovičný podiel, teda problém je náš ešte s niekým). Potom môžeme pristúpiť k zisteniu podstaty daného problému.

A to je často problém .

Ľudia totiž nielenže málokedy rozlišujú, či majú na riešenie problému dosah (a ak áno, aký veľký, teda či je môj, či spoločný s niekým, teda náš). Veľmi často si to ešte viac s/komplikujú tým, že navyše nerozoznávajú, o čo v danom prípade vlastne ide, čo chcú skutočne dosiahnuť, a aspoň približne, v akom časovom horizonte to chcú dosiahnuť. Neujasnia si to, nemajú čas, miesto toho totiž najčastejšie pitvú nepodstatné blbosti a zamotávajú sa v zástupných problémoch.

Klasický príklad - poznámka v žiackej knižke dieťaťa: "Žiak na hodine sústavne vyrušuje."

Rodič sa zvyčajne najprv spravodlivo rozčúli nad tým, aká je učiteľka... nemožná a nekompetentná (aby som to napísala slušne). Čím sa jednak snaží riešiť cudzí problém (na povahu a kompetentnosť učiteľky má dosah len ona, je to jej problém), jednak, ak to u/robí pred dieťaťom, usilovne si vyrába ďalší problém (o rodičovskom zhadzovaní učiteľskej autority pred deťmi a o dôsledkoch tohto naozaj hlúpeho rodičovského počínania by sa dala napísať kniha).

Potom rodič zvyčajne začne "riešiť" množstvo zástupných problémov, ktoré síce nijako nepomôžu s pôvodným problémom, ale veľmi dobre sa dá nad nimi rozčuľovať.

V tomto prípade napríklad:

***

"Ja som nikdy poznámky zo školy nenosil/a!"

To je síce pekné, ale v tomto prípade úplne irelevantné, dietko poznámku prinieslo.

***

"Čo si to tá učiteľka vôbec dovoľuje! Má aspoň potuchy, kto ja som???"

Spoločenské postavenie rodiča je vzhľadom k poznámke v žiackej knižke opäť nepodstatné, trúfalosť učiteľky taktiež. Koniec-koncov, len si robí svoju prácu, zrejme najlepšie ako vie (alebo to aspoň predstiera, a rodičovi môže byť sedem, či pred sebou, alebo pred druhými, alebo aj-aj), takže je úplne zbytočné brať si to osobne.

***

"To ja môžem odpísať, že si dieťa nechce upratovať izbu!"

Je síce pravda, že ak žiak vyrušuje na hodine, je to v prvom rade problém učiteľky, ale na druhej strane je to moje dieťa, a ak učiteľka usúdila, že je potrebné o tejto skutočnosti informovať rodiča, veľmi pravdepodobne už vyčerpala všetky možnosti riešenia, ktoré mala k dispozícii. Ak aj nevyčerpala, neviem to isto-iste, kým si s ňou nepohovorím. Takže pred rozhovorom s ňou si nebudem vytvárať zbytočné domnienky.

***

"Celá tá škola je úplne pošahaná!"

Môže byť, aj keď, samozrejme, záleží na tom, kto sa pozerá, ale opäť - aj keby to bola tisíckrát pravda, ako to pomôže s touto konkrétnou poznámkou v žiackej?

***

"Slovenské školstvo je celé na milú rozmilú!"

Zase môžeme diskutovať do aleluja, ale... riešime poznámku, haló!

***

A tak ďalej, vynaliezavosť v nachádzaní nepodstatných záležitostí býva neraz tak veľká, že rodič si sám úspešne "za/blokuje" možnosť prepracovať sa k samotnému pôvodnému problému.

Táto možnosť je o to pravdepodobnejšia, ak rodič do toho zatiahne (podľa možnosti čo najviac) ďalších ľudí, ktorých sa to síce vôbec netýka, ale zase... tak sa dá pritom už kolektívne rozčuľovať!
A tak "riešia" poznámku starí rodičia, kolegovia, predavačka v miestnych potravinách, spolucestujúci v MHD, ktorý naše dietko v živote nevidel a pravdepodobne ani neuvidí... a tak.

Ak sa rodičovi predsa len podarí prejsť cez bludisko zástupných problémov, konečne sa dostane aj k tej nešťastnej poznámke, teda k skutočnému riešeniu skutočného problému. Rodič má problém spoločný s učiteľkou, má teda dosah na 50% riešenia. (Samozrejme, že pre poznámku má spoločný problém aj s dieťaťom, ale teraz sa bavíme o komunikácii dospelý-dospelý.)

Pre istotu si teda ujasnime:

a) o čo vlastne ide - dietko sa v škole správa problémovo, treba zistiť, prečo (teda nie dokázať učiteľke, že moje dieťa je skvelé bez ohľadu na okolnosti, a ona je neschopná chudera)

b) čo chcem dosiahnuť - to je jasné, aby nenosilo poznámky, aby bolo v škole spokojné a aby učiteľka bola spokojná tiež (teda nie "víťazstvo" mojej pravdy za každú cenu a bez ohľadu na prípadné obete na životoch)

c) kedy to chcem dosiahnuť - čím skôr, samozrejme, ale musím rátať aj s tým, že na počkanie to asi nebude (teda to nebudem odkladať tak dlho, až je na efektívne riešenie neskoro).

A teraz - v podstate máme štyri možnosti, ako problém vy/riešiť:
1. dobre
2. zle
3. nijako
4. utiecť
(Bod tri a štyri sú identické len zdanlivo).

Idem na to tentoraz od konca.

Útek pred problémom v tomto prípade môže vyzerať (napr.) tak, že rodič ani omylom nepôjde za osobou, s ktorou má spoločný problém, teda za učiteľkou, ale bude donekonečna (a ešte ďalej) riešiť s kýmkoľvek, kto je ochotný ho počúvať. Sem patrí aj okamžité zaslanie sťažnosti na ministerstvo školstva a podobné radikálne riešenia.
(Samozrejme, treba riešiť aj vyššie, ak nepochodím na "prvej úrovni", ale postupnosť má svoj zmysel - tu najprv učiteľka, ak nepomôže, tak riaditeľka, ak nepomôže, tak odbor školstva a inšpektorka, ak ani to nepomôže, tak je na rade ministerstvo... Isteže, kvôli poznámke nebudeme komunikovať až tam, ale píšem o tom preto, lebo postup "po rade" je univerzálne platný prakticky vo všetkých prípadoch.)

Žiadne riešenie v tomto prípade vyzerá tak, že rodič poznámku síce podpíše, ale nepohovorí si ani s dieťaťom, ani s učiteľkou, ani s nikým, hodí za hlavu, nerieši.
Tento postup je viac ako vhodný, ak sa jedná o problém, na ktorý nemáme dosah. Ak však takto neriešime problémy, ktoré sú naše, tie majú veľmi nechutnú tendenciu rásť, a ešte sa aj "množiť".

Zlé riešenie v tomto prípade môže byť (napr.) také, že rodič vtrhne hneď ďalšie ráno do školy, učiteľke vyrobí excelentnú scénu pred celým učiteľským zborom aj pred množinou žiakov, ktorí sú v dosahu, zavŕši to jedovatým uistením, že to tak nenechá a ešte budú o ňom v škole počuť, a bez toho, aby kohokoľvek pustil k slovu, teatrálne odkráča a riadne za sebou treskne dverami.

Dobré riešenie má tú nepríjemnú vlastnosť, že je zvyčajne najdlhšie trvajúce a najprácnejšie. To je asi hlavný dôvod, prečo sa dobrým riešeniam toľko ľudí usilovne vyhýba.
V tomto prípade by to chcelo poctivú a dôkladnú analýzu, či je dietko naozaj mierne hyperaktívne (alebo aj dosť), či má takéto problémy aj pri iných predmetoch, prípadne pri akých, či to nie je spôsobené nudou (čo sa ďalej rozvetvuje - či sa nudí preto, že je na daných predmetoch nevyťažené, alebo ho predmet proste nezaujíma). Toto všetko potom prebrať s dieťaťom, potom s učiteľkou (pokojne, vecne, ústretovo, snažíme sa predsa spolu o to isté), potom, ak sa to ukáže nutné, absolvovať s dietkom trebárs sedenie (alebo sedenia) u detskej psychologičky...a tak ďalej a tak podobne.
(Samozrejme, nie vždy je nutné absolvovať celý takýto rad riešení, niekedy proste pri pohovore s dieťaťom vysvitne, že sa len jaší so spolužiakom, ktorý ho sústavne provokuje, a problém ľahko zanikne tak, že rodič s učiteľkou dohodne rozsadenie. Finito, ende, šlus, ako dobre.)

Pochopiteľne, nie vždy je to takéto (relatívne) jednoduché. Hlavne vtedy nie, ak do toho vstúpia emócie (jav takmer samozrejmý), a/alebo ak nevieme "dešifrovať", s čím máme vlastne do činenia (v prípade "reťazených" a následných problémov).
V každom prípade, netreba to vzdávať, aj metóda pokus-omyl (teda netuším, či riešim dobre alebo zle) je vždy lepšia ako útek či neriešenie.
Problémy sú na to, aby sa riešili, a hlavne ide o náš pokojný život, nikto to za nás nespraví, takže...
Pevné nervy, rozvahu, odvahu a vytrvalosť prajem

(A pozerám, že to má zase nejaký kilometer, či dva, ale tak čo už so mňou... )

Súvisiaci článok: Moje problémy, tvoje problémy, naše problémy