O Luborovi

Lubora som spoznala cirka v roku 2002. Dátum by vám presne povedal on, lebo si ho kupodivu pamätá. Je to totiž jeden z tých chlapov, ktorí sú na správnom mieste.
Keď mi napísal na azet, tak som bola najprv opatrná. Potom sa rozpísal o deťoch a o tom, že mu prídem blízka a mal ma chytenú. Písali sme nekonečne veľa mailov a zoznamovali sa. Písal o svojom osude, o svojich dvoch synoch.
Lubor sa ženil pomerne neskoro, mal zhruba pred tridsiatkou. Zoznámil sa so ženou, ktorá už jedného syna mala. Volal sa Robko a mal tri roky. Rozumeli si, ľúbili sa a tak sa zobrali. Žili spokojne, kúpili si byt a všetko bolo ako má. Za dva rôčky sa im narodil syn Maťko.
Keď mal Maťko rok začala jeho žena Milena popíjať. Popíjala tajne, keď bol Lubor v práci a večer, keď sa vrátil mala už jednu opicu za sebou. Neskôr po rokoch zistil, že pila tak šikovne, že to zo začiatku nezistil vôbec a to pila hodne. Pila čím ďalej tým viac a čím ďalej tým viac sa vzťahy zhoršovali. Došlo to až tak ďaleko, že nebolo dňa kedy nebola Milena napitá od rána do večera. Ako vieme alkoholici sa budú liečiť len vtedy, keď sa liečiť chcú. K liečbe ich nemôže nikto nútiť ak to sami nechcú a nie sú presvedčení o tom, že majú problém. Skrátka a dobre, doťahovačky o liečenie, o deti, napomínanie, prosby, sľuby, hádky...dospelo to až k tomu, že Lubor podal o rozvod. Deti mu zverili do výchovy a to aj syna Robka, ktorý nebol jeho. Trvalo to dlho a stál si za svojím a pre dobro chlapcov veril, že keď nebudú mať pred očami opitú matku, tak im bude lepšie. Po rozvode žili chlapci spokojne. Bývali u Luborovho otca, kde býval ešte aj brat. Tak si takto tá chlapská tlupa nažívala a to regulérne bez báb a šlapalo im to.
Keď som sa s Luborom zoznámila a popísali sme o sebe romány, tak sme dohodli stretnutie. Bola som k nim pozvaná na kávu. V rodine bol poplach ako som sa neskôr dozvedela. Maťko si upratal izbu, Lubor zbytok, Robko kuchyňu, dokonca ako sa prezradili, tak ešte narýchlo zasadili fialky do kochlíka, aby som si o nich nemyslela, že sú nekultúrni
Prvá návšetva dopadla skvele. Stretnutie s cudzími ľuďmi je vždy neisté. Padneme si do rany? Nepadneme? Bude o čom aj naživo? Veru bolo, proste naše stretnutie bolo o tom, že stretnete človeka, pri ktorom máte pocit, že ho poznáte celý život.
Tak sme si písavali, občas zbehli na kávu. Keď som mala problémy, vedela som komu zavolať. Neuveríte ale Lubor je ten chlap, čo stíha všetko. Do práce, pre deti, na tréningy, navariť, oprať, upratať, vybaviť, aj zbehnúť do Tatier zašportovať. Netuším ako to ten človek robí. Mala som trápne pocity z toho, že ja nestíham polovicu vecí z toho ako on.
Tomuto človeku vďačím za veľa - povzbudzoval ma, veril v moje schopnosti, chlácholil, podporoval, pomáhal, kupoval darčeky pre radosť. Zháňal mi prácu, keď so mnou bolo zle, povedal mi - ty pôjdeš ešte na výšku uvidíš - stalo sa. Naučila som sa anglicky, robila som veci, za ktoré mi vždy povedal, že je na mňa pyšný. Nikto mi to nikdy nepovedal priamo a do očí On bol jediný.
Chlapci nám medzitým vyrástli, Robko odišiel z domu, lebo v jeho puberte začali veľké problémy. Utekal z domu, neprijímal Lubora za svojho otca, proste puberta poflákala zo zlatým chlpacom natoľko, že dnes sa s Luborom stretávať nechce. Luborove rany na duši, za to, že vychoval chlapca ako svojho a nerobil medzi nimi rozdiel a chlapec ho nenávidí, sú obrovské.
Nikdy by som neverila ako on všetko dokáže zvládať, aj po psychickej stránke. Rozišiel sa s priateľkou a ešte povzbudzoval mňa, keď som bola pohádaná s priateľom. V živote mu neviem oplatiť to, čo pre mňa urobil. Ale viem, že keď som kľačala na kolenách, on bol mojím anjelom. On ma z tej zeme dvíhal a veril vo mňa. Bolo mi neskutočnou cťou stretnúť takéhoto chlapa.
Priateľstvo medzi ženou a mužom funguje, na milión percent tomu verím. Hneď na začiatku sme si vyjasnili, že aj keď sme sami, nebudeme si kamarátstvo kaziť blbým sexom a ostalo to tak dodnes. A dokonca jeho tľapnutia po riti vôbec nepovažujem za obťažovanie
"Starec chýbaš mi, nemáme na seba toľko času ako kedysi, ale vždy budeš mojím anjelom strážnym a ja ťa za to vždy budem zbožňovať".