Už dávno sa môj desaťročný syn nepredviedol v celej svojej kráse. Dnes sa o to aspoň pokúsil. Dávali sme bambus na plot. Deti pomáhali aj pri rozmotávaní drôtu na upevnenie rohože. Do toho všetkého spievala malá slečna a my sme nestíhali kontrolovať každý krok naších anjelikov. A tak sa stalo, že najmladší sa hral s drôtom a švihol nechtiac svojho brata po tvári. Nebolo to až také zlé, aj keď určite nebezpečné, ale následná reakcia bola prehnaná. Plač bol namieste, verím že ho to bolelo, no o chvíľu sa už aj on chytal drôtu, že to ide mladšiemu synátorovi vrátiť, (Našťastie ten bol už dnu.)a ja som darmo vysvetľovala, že mu brat neublížil naschvál. Všetko jedno, on sa predsa musí brániť, on si nenechá len tak ubližovať. Pokračovala som vo vysvetľovaní o nesprávnosti a nebezpečnosti jeho konania už dosť zvýšeným hlasom, aby ma počul pri svojom ďalšom, tentoraz ukrivdenom reve, asi márne. Dozvedela som sa, že mu ubližuje aj malá trojmesačná sestrička, lebo plače a on nemôže spať a preto ju odmieta a vedie škaredé reči na jej adresu. On chcel bračeka, lebo dievčatá sa nesmú biť. A malý braček by si naňho nedovoľoval... Naozaj ťažké pochopiť detskú logiku a hlavne môjho staršieho syna, lebo toto bola len malá ukážka jeho povahy. Napriek tomu mám pocit, že fyzické konflikty mojich detí sú zriedkavé, ale aj slovné útoky vedia riadne bolieť, a tie sú u nás na dennom poriadku.
No to znelo logicky, má svoje dôvody, prečo chcel bračeka a nie sestričku. Náš prostredný medzi dievčatami badám má tiež niekedy také chute s niekým sa pobiť, a tak aj keď dievčatá nie su žiadne netíkavky, počujem vyskot a plač, lebo vtedy sa syn veľmi nekontroluje a vyzerá ohromne zúrivo. Tak to väčšinou zle dopadne na oboch stranách, lebo syn zase utŕži kusance, veru nepekné.
Keď ho prepadne zúrivosť, patrične sa nazúrim ja a ponúknem mu možnosť zápasiť so mnou, aspoň si s tými 21 kg trochu pocvičím 
.
Inak je bitka o hocičo na dennom poriadku, kým to nie je nič strašné, neriešim, keď ide do tuhého snažím sa poriešiť, len byť spravodlivá je ťažké.
Najviac mi je smiešno keď počujem z úst 4 ročnej, keď to zaklincuje slovami, citujem:"To nie je fér", čo opakuje po staršej sestre.
Jedno viem ale isto, že im na sebe záleží, lebo to dokazujú často, keď sú v cudzom prostredí, tak držia spolu.
Mám takú predstavu, že niekedy bolo menej takých konfliktov, lebo sa deti toľko "nenudili", museli oveľa viac pomáhať, či už v domácnosti, alebo pri výchove mladších súrodencov, aby rodiny vôbec prežili. Teraz naše deti okrem toho, že sú na nich kladené oveľa väčšie nároky v oblasti spracovania informácií, majú vpodstate bezstarostný život.
A možno tam je pes zakopaný, je tu viac stresu a niekde ho potrebujú ventilovať, aj keď nie práve najvhodnejším spôsobom...
Minule mi manžel(keď som mu približovala ako utrpela dcéra aj ríbezľa, kde ju syn hodil a ja som to zhodnotila, že chlapci si z času na čas potrebujú s niekym zmerať sily)hovorí, že on (pochádza z 3 súrodencov)sa nebil, on bol len bitý.
Tak čo dodať každý sme boli nejaký a dúfam aj naše detváky z toho vyrastú.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ahoj, možem ti povedať, že aj mňa niekedy udivujú reakcie a názory mojich malých detí. A v situácii kedy to vrie v tej malej hlave hnevom a nespravodlivosťou asi ťažko vysvetliš, a asi to platí všeobecne, že to nie je správne. Aj u nás prebiehajú rôzne hádky a prejavy nenávisti medzi dcérou a synom a niekedy sa mi zdajú, mojou skúsenou dospeláckou hlavou, prehnané. Ale tým to je, deti prežívajú všetko hneď a teraz, jednajú impulzívne a bez rozmyslu, čo bude potom, aké to bude mať následky?
Pred nedávnom sa moje deti tiež na niečom naťahovali a 3,5ročný syn poťahal 7ročnú dcéru za vlasy, tá mu na oplátku uštedrila také škrabance nechtami po tvári a krku, že stopy bolo vidieť ešte ďalšie dni a to všetko sa zbehlo v priebehu pár sekúnd a bola som pri tom. Čo dodať, vyhrešila som obidvoch, dcére som pridala prednášku o tom, že mohla malému vážne ublížiť. Určité som si istá to potom veľmi ľutovala, ale v momente, keď sú v hádke si to neuvedomuje.
Neostáva nám nič iné len byť stále v strehu a čakať, kedy dostanú rozum...Žeby "Na svätého dindy, to nebude nikdy?"