18. august 2000 (piatok)
Na začiatku boli dve prihlášky na stretnutie mladých so sv. Otcom v Ríme. Dostala som pozvanie od vtedy ešte „len“ snúbenca. Možnosť prejsť Svätou bránou do chrámu Sv. Petra, ktorú otvárajú len raz za 25 rokov sa neodmieta :) Potom padla z jeho strany nevinná žartovná otázka: „A keď tam už budeme, nevezmeme sa?“ Ja som za každú srandu... aj predstava, že sa vyhnem dedinským klebetám o grcajúcej neveste, ktorá nezvládla polnočný venčekový tanec ma celkom lákala. Pristala som teda (aj rodičia súhlasili) a zo žartu sa stal holý fakt.
Pol roka vopred sme vybavovali potrebné papiere - povolenie od biskupa, povolenie od farára pre sobášiaceho kňaza, naše rodné listy preložené štátnym prekladateľom do taliančiny a neviem aké doložky k tomu... Každá sranda niečo stojí – nuž nabehali a naplatili sme sa dosť, sme na Slovensku... ešte aj za prezradenie adresy štátneho prekladateľa sme museli nechať na súde 50 Sk. Obecnej matrikárky sme sa pýtali čo nám treba...- že musíme doniesť doklady o sobáši potvrdené Talianskym štátom. Ok, hneď ma zaujímalo, čo v prípade, ak ich od tiaľ nedonesieme (náhoda je blbec). Vraj pohoda, zosobášia nás tu ešte raz civilne. Od pátra Štefana (jezuita, ktorý nám to všetko vybavoval a zároveň aj oddávajúci kňaz) sme dostali ubezpečenie, že papiere budú... takže už ma trápila len blížiaca sa maturita. Po absolvovaní celej tej peripetie s našou svadbou ma oblieval studený pot pri predstave toho, že nezmaturujem. Zvlášť keď z angličtiny som vedela len jedinú otázku (tú som si aj vytiahla – sprostí majú šťastie a na mňa to vždy platilo dvojnásobne). Ale podarilo sa (zázraky sa dejú, o tom sa ešte presvedčíte).
4.júla sme teda nabalení (aj svadobnými šatami, oblekom a koláčmi) vycestovali. Smer Taliansko. Stretnutie v Ríme organizovali jezuiti. Všetci prihlásení absolvovali dva krát týždenné duchovné cvičenia na jezuitskej chate a každý mesiac nejaký spoločný výlet. Táto príprava trvala rok vopred, takže sme sa navzájom spoznali a skamarátili.
Jednu z horúcich chvíľ (bude ich ešte dosť) sme zažili... pri prechode cez Rakúske hranice. Môj nastávajúci mal v pase uvedené, že je v Rakúsku nežiadúci (ako mladí fíci so švagríkom akože „pašovali“ cigarety pre nemeckú kamarátku. Samozrejme ich chytili a vyhostili na desať rokov). Viete si predstaviť moje pocity, keď nás colníci komplet vysáčkovali z autobusu von a po jednom sme pristupovali k okienku colnice podávajúc svoje pasy despoťácky vypadajúcemu policajtovi. Kontroloval dôkladne... pomaly som biela padala do kolien. Robo šiel prvý...despoťák si ho premeral prísnym pohľadom a vzal do ruky jeho pas... Ja som predtým poctivo poprehýbala všetky stránky tak, aby sa náhodne neotvorila práve tá s neželanou pečiatkou... neviem, či pomohlo to alebo anjel strážny, ale colník sa doňho ledva mrkol. Padol mi balvan zo srdca, už som sa videla, ako nás odvážajú s putami na rukách. Zaujímavé je aj to, že môj novučký pas si colník prezrel stránku po stránke komplet celý.
Najskôr sme dva týždne putovali starovekými talianskymi kláštormi – my dvaja sme boli ako atrakcia skupiny :))) V jednej dedinke nám dokonca starosta usporiadal oslavu ;) Bolo to veľmi milé. V Ríme sme boli na audiencii u generálneho predstaveného jezuitov, hneď nás vytiahli z lavice... a vďaka tomu nám tento „jezuitský generál“ dovolil sobáš v kráľovskej kaplnke v bazilike Il Gesu. Ale o tom už nabudúce :)
Mila Amalka,uz som nedockava na pokracovanie a horim zvedavostou.Sice neni som pobozna,no i tak sa mi to velmi paci a verim ze to bude takto romanticky aj pokracovat.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No, rozhodne to bol zaujímavý, nezabudniteľný a nevšedný začiatok vášho vzťahu o sobáši ani nehovorím 
:-}
. Teším sa na pokračovanie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Majka, náš vzťah sa začal trošku inak... ON mal pracovný úraz, operovali mu oko, dlho marodoval. Mal čas, nahral zvukovú krížovú cestu. Potreboval, aby mu do toho niekto načítal text. Poslali ho k nám za mojou sestrou a ona mu povedala, že ja to viem lepšie (chodievala som na recitátorské súťaže), tak sme to nahrali a potom nás obidve chodil odprevádzať a robil nám spoločníka na diskotékach a tak... A potom mi jednej mesačnej noci vyznal lásku a bolo 
Dnes konštatujem, že keby nebol oslepol na jedno oko, nebol by sa oženil
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Aj ja sa veľmi teším, Amálka, neotáľaj dlho...
Len ešte jedne všetečná otázočka-Prečo si sa chcela vydávať hneď po matúre??? nevedela si bez neho žiť??
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ked sme spolu chodili dva tyzdne, povedal mi: za rok sa zoberieme. Ostala som cusat ako zarezana a rezonovalo vo mne - ale ja sa nechcem vydavaaat!!! a nepresli dva dni a bola by som si ho vzala aj hned. Isla som mat o dva tyzdne devatnast, ked sme sa brali, on mal 28 - ja stale zartujem: co so starym capom? iba si ho vziat jednoducho to tak malo byt...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
mi pripomnaju nieco tie 2 tyzdne po takej dobe sme sa aj my (vzajomne) rozhodli, ze sa vezmeme, bolo to na nasom 4. rande. svadba bola 9 mesiacov po tom rozhodnuti) podotykam, nemuseli sme sa, je to len zhoda nahod, ze 9 mesiacov akurat, ze sme mali v tom case ja 25 a on 32, takze sme okrem velkej lasky mali aj pocit, ze je najvyssi cas.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Naozaj peknéééé. No povedzte dievčatá, ktorá by toto nechcela zažiť?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
tak druhy pokus o komentar, ten pry ostal netusim kde :(
Vila Amalka, hotova romantika. A ta kaplnka...aj korunu si mala?
...som nedockavo cakala, ako to dopadne s tou nevhodnou stranou v pase...este ze tak....som zvedava, co pride ako dalsie 
***hrošica***