40 minút-"voľné pokračovanie"

Domov idem o spoj neskôr, ako zvyčajne. Erotika tento krát nebude, študenti sú už doma.
Prichádzam takmer na poslednú chvíľu a kým hľadám vo vrecku čipovú kartu, šuchtavým krokom ku mne príde uslzená mladá slečna. Vyzerá, akoby ju vystrihli z filmu zo 60 rokov, plače a popri tom mi posunkom prsta „hm-hm“ ukazuje na text napísaný na kúsku kartónu „Jsem z Čech, okradli mně, nemám peníze, abych se vrátila domú, prosím vás, pomozte mi“. Pozriem sa na ňu... “Moja, ale veď ja som ti pred týždňom prispela, ešte si neodcestovala? Alebo ťa znovu okradli?“

Skloní hlavu a rýchlo odchádza na vedľajšie stanovište.
V momente, keď príde autobus, prichádza aj pán, zahalený v pestrofarebnom opare. Tú dúhu okolo neho vytvára borovička s pivom , zaliata slivovicou a priúdená niekoľko hodinovým pobytom v staničnej krčme.
Keď nastúpim do autobusu, zvažujem, kam asi vietor zaveje „dúhového“ muža. Nakoniec volím miesto tesne pred dverami - je tu možnosť rýchleho úniku. Myslela som si. Lenže, mladík predo mnou mu uvoľňuje miesto na sedenie. Pán sa urazí (vari vyzerá na to, že potrebuje sedieť?!) a začne čosi hovoriť jazykom, akému môžete rozumieť len v stave 3 promile v krvi. Nešťastný mladík je donútený si sadnúť späť na svoje miesto. Dúhový pán sa nad ním hompáľa jednou rukou zavesený na tyči...po chvíli jazdy mu dochádzajú slová, doľahne na neho únava a zaspáva. Je stále viac a viac naklonený nad lono mladíka. V momente, keď mu už takmer leží na kolenách, je pripravený vyskočiť a ujsť.

Ale autobus dorazil na ďalšiu zastávku a hŕstka ľudí, ktorá nastúpila, posunie dúhového pána, bez jeho vedomia. Ku mne. Výpary, ktoré sa okolo neho šíria, spôsobia zvýšenie alkoholu v mojej krvi . Desivá predstava, akoby sa tento krát mohlo skončiť mojich 40 minút, ma donúti doslova sa vytiahnuť spod neho. A hoci protestuje, zemská príťažlivosť je silnejšia ako jeho vôľa a on doslova padá na moje miesto.
Na ďalšej zastávke nastúpia dve postaršie dámy. Sestry. Neskutočne podobné. Jedna má 150, druhá 151 cm a každá o 30 kg viac, než odporúčajú tabuľky. Tieto dámy majú obe v oboch rukách minimálne po dve plné tesco-igelitky. So sebe vlastným pôvabom sa predierajú úzkou uličkou autobusu a celá táto scéna pripomína ozubené koliesko, po ktorom poskakuje jazýček (a tu predstavujú ozubené koliesko hlavy cestujúcich a poskakujúci jazýček sú nákupné tašky týchto dám).

Záťažový stupeň číslo štyri spôsobil, že spolucestujúci majú znížený stupeň citlivosti a ani pokrstenie igelitkou nikoho neoslovilo natoľko, aby uvoľnil miesto. A tak sa sestry pristavia pri mne, v priestore pri druhých dverách. Ocitám sa v miernom ohrození, pretože dámy si ešte nestihli urobiť jasno v tom, ktoré tašky je potrebné držať, ktoré možno zložiť a hlavne kam. A tak, keď sa autobus nečakane pohne, intenzívne mávajú rukami a chytajú sa všetkého, čo je v dosahu. A najbližšie stojím ja s obrovskými kruhmi (náušnicami) v uchu.....
S mojou a božou pomocou však napokon bez ujmy na zdraví stojíme všetky tri a po zvyšok cesty sa snažím rozlúštiť hádanku, čo ostré a tvrdé sa nachádza v taške, ktorú nechtiac podopieram. Napriek tomu, že sa mi to zarýva hlboko do lýtka, ostáva táto záhada nerozlúštená.

Pár zastávok pred tým, ako vystúpim, sa uvoľní miesto.
Jedna z dám ma vyzve „no hybaj“ a ja si sadám k oknu. Posadí sa vedľa mňa a cez uličku sa zaujato rozpráva so sestrou. Stačí chvíľka nepozornosti, a obsah jednej tašky sa rozkotúľa . Obe sestry začnú rýchlo zbierať svoje nákupy a pani sediaca vedľa mňa pri tom vzdychá a fučí. Po chvíli od samej námahy už ani nedýcha, len občas sa jej z hrdla prederie akýsi zvuk. Je červená v tvári a keďže je otočená chrbtom ku mne, začínam mať obavy, aby sa zadržiavaný vzduch nezačal tlačiť von z opačného konca...
Dámy sú však šikovné a v momente, keď celé spotené nanovo poukladali svoje tašky, potrebujem vystúpiť. Red bull pri sebe nemám (dáva ti krídla...) a tak moja krátka cesta ku dverám pripomína prekážkový beh s vynechaním behu.
Keď vystúpim, vydýchnem si a v duchu zvolám „Dovidenia priatelia!““