Kanada - pre Georginu, Soniu a vsetkych, ktorych to zaujima, uvod

2-Cesta od chemie ku skolke

Ako som uz spomenula, vystudovala som chemicku fakultu odbor bioinzinierstvo. Bol to taky stvorocny rychlokurz. Ako ambiciozna, dobra, usilovna studentka som chcela pokracovat v aspiranture. Ked som mala moznost sledovat blizsie mojich titulovanych pedagogov a ich vyskum, zacala som vahat. Extrahovali sme DNA na odstredivke snad z cias druhej svetovej vojny a snazili sa vyrovnat istemu americkemu profesorovi, ktoremu na ten isty ucel sluzil skvele vybaveny vyskumny ustav s tritisic zamestnancami. Trosku zjednodusene, priznavam, ale pointa bola jasna. Chcem robit nieco uzitocne, nie vyskum pre vyskum. Cez znamosti mojho otca som sa dostala na jeden ustav a ziskala zujimavu pracu. Vydala som sa a po neznej revolucii a matereskej vratila som sa vyslovovat doveru a nedoveru nasmu vedeniu a stavat svetle zajtrajsky. Vsetko vyzeralo tak optimisticky a jednoducho, stare “brzdy” odstranime a ide a dopredu. Zial novi sefovia nedostali svoje funkcie vdaka svojej odbornosti a ludskym kvalitam, skor svojim ludskym nekvalitam, ked dokazali obratit kabat dostatocne rychlo. Platy boli stale nepostacujucejsie, aj ti skalni a zapaleni odbornici odchadzali, vztahy medzi ludmi sa zhorsovali. Az ked uz nebol nikto predo mnou, vsetci moji fakt dobri muzski kolegovia odisli, aby uzivili svoje rodiny, stala som sa sefkou oddelenia ludi, ktori nemali kam odist pre svoj vek, neschopnost, ci ine dovody. Este stale som si myslela, ze pohnem zemegulou, po par mesiacoch som si povedala, ze radsej pojdem predavat pomarance do stanku na trhu, ako zostat v tomto zamestnani. Znamosti, znamosti a ja chemicka inzinierka som sa stala sekretarkou s takmer dvojnasobnym platom, skvelym sefom, uzasne vybavenou kancelariou. Nejaky cas to bolo strasne zaujimave, potom som sa zacala nudit a zdesena rozmyslala, ci tu zostanem az do penzie. Doma na mna cakali dvaja mali skolaci vychovavani popri mne mojou mamou a druzinou. Nevedela som, ako dalej, kdesi vnutri som to citila, ze patrim inde, ale ten pocit bol taky neisty. Potom sme isli na koncert do kostola. Tusim devat surodencov od trojrocneho drobca po vysokoskolakov spievali, hrali, rozdavali radost a lasku. A v prvom rade ich mama. Vsetci hlboko a cisto veriaci. Ona sama nemohla ani zmaturovat na bratislavskom gymnaziu, zmaturovala v provincnom mestecku a po rokoch, ktovie kto to zariadil, dostala sa aj na vysnivanu medicinu. Iste bola skvelou lekarkou. Nemala mat vlastne deti, kolegovia lekari jej to neodporucali kvoli zdravotnym problemom so srdcom. A predsa otehotnela, prvykrat okolo tridsiatky a potom este osemkrat. Medicinu vymenila za rolu matky a zhostila sa jej majstrovsky. Tych devat deti bolo krasnych, mudrych, zivotaschopnych. Divala som sa na nich a zrazu som jej strasne zavidela. Nemohla som ich vypudit z mojho podvedomia. A potom som tretikrat otehotnela. Podrobnosti nebudem popisovat, eroticke sceny necham pre ine zenske romany. Bolo to vsak proti vsetkym znamym prirodnym zakonom a teoriam o ovulacii. Stal sa proste zazrak, ateisti sa budu uskrnat, ale ktosi tam hore takto rozhodol a prisiel nas druhy syn k nasim dvom uz takmer pubertiakom. S jeho narodenim mi zacalo dochádzať, ze učiteľská krv v mojich žilách nie je voda, že chcem robiť s deťmi a to s tými najmenšími. Učiť ich prvé písmenká, farby a čísla a prosím a ďakujem a básničky a pesničky a ľúbiť ich ako vlastné. Odídeme do Kanady a otvorím si škôlku a tak sme tu a ja mám moju mini škôlku.

3-Rovnoprávnosť a priemerná kanadská žena
Snáha o ženskú emancipáciu vládne svetom. A je to dobre. Budem prvá, ktorá bude protestovať proti fyzickému, sexuálnemu, emočnému, či inému násiliu páchanému na ženách. Som zástaňkyňou ekonomickej nezávislosti žien, ich možnosti vzdelávať sa a pracovať vo vybranom obore na rovnakej úrovni ako muži. Obdivujem ženy chirurgičky, architekty, herečky, hudobníčky, či iné špičkové odborníčky.
Boj za ženskú rovnoprávnosť je v Kanade populárnou súčasťou študíjnych kurzov od vývoja dieťata cez sociológiu až po antropológiu. Beriem to ako veľmi pozitívne v krajine, kde vládne multikulturalizmus a ulice sa hemžia zahalenými moslimkami, počernými Indkami a obyvateľkami krajín susediacich, či šikmoočkami všetkého druhu. Ich rodinný život je v skutku rozdielny, ovplyvnený naboženstvom, či tradíciami. Neviem, či sú šťastnejšie alebo nešťastnejšie ako my európske belošky, nepoznám ich spôsob života a úprimne ani ho spoznať netúžim. Moja indická vysokoškolsky vzelaná kolegyňa zo škôlky neochotne uznala, že na indických dedinách sem tam zhorí nejaká mladá žena pri požiari sporáka a nie vždy je to náhoda, najmä ak mala veľké veno a svokra sa vyskytovala kdesi v dome poblíž a že sa to ani veľmi nevyšetruje. Ona sama mala zaranžované manželstvo a spoznala svojho manžela, strojného inžiniera deň pred svatbou, žili spolu už desať rokov a evidentne boli šťastní. Iný kraj, iný mrav, myslím že väčšina tychto žien je so svojim spôsobom života spokojná. Ak sa však rozhodne zhodiť burku, prefarbiť si vlasy na blonďato, vyštudovať medicínu a vydať sa za muža, ktorého ľúbi, alebo žiť v lesbickom vzťahu, musí mať na to v dnešnom svete právo a podmienky. A nechoďme ďaleko, ak slovenský muž ožran terorizuje svoju manželku a celú rodinu, sú od neho finančne závisli, spoločnosť musí podať pomocnú ruku.
Ale nie o tom som chcela. Chcem opísať zvrátenú tvár emancipácie a tou je priemerná kanadská žena. Vždy som sa stotožňovala s frflaním slovenských žien, že pracujú denne aspoň dve smeny –v robote a v domácnosti, dnes tu v Kanade som na to hrdá. Som hrdá na také trivialnosti, že viem upiecť koláč, ožehliť košelu, zašiť dieru na nohaviciach, urobiť zemiakové pyre zo zemiakov a nie z prášku. Rozoznám a viem použiť bravčovinu, hovädzinu i kuracinu, dokonca urobiť kysnutú knedľu, či parené buchty (kanadský potravinový trh ma prinútil). Som hrdá, že som strávila bezsenné noci pri mojich deťoch v ich detských chorobách, že som im pomáhala s úlohami, túlili sa ku mne v noci, keď mali zlé sny. Priemerná kanadská žena s neskrývaným záujmom hľadí na mňa ako šúpem zemiaky alebo čistím šporák, v živote to totiž nerobila. Priemerná kanadská žena nedržala v rukách ihlu a odtrhnutý gombík je dôvodom na vyhodenie svetríka . Priemerná kanadská žena sa ma s úžasom opýta ako dokážem navariť veľký hrniec kuracej polievky z jednej plechovice, že sa to dá robiť z kuraciny, ju milo prekvapí. Priemerná kanadská žena dieťa porodí s epiduralkou alebo cisarskym rezom a tým sa pre ňu materstvo skočilo. Dieťa od prvého dňa spí v samostatnej izbe, zobrať si babatko do postele je zvrhlosťou najhrubšieho zrna. Kanadský otec preberá minimálne polovičnú starostlivosť od prvej chvíle, vrátanie kŕmenia, prania, upratovania,varenia pre rodinu, konieckoncov otvorit konzervu alebo vybrať mrazený polotovar nie je problém. „Moji oteckovia“ dokonca pečú z prášku mafiny na prvú narodeninovú oslavu. Priemerná kanadská žena je stále usmiata, tlstá a studená ako „psi čumák“.
Možno som zdvihla adrenalín slovenským ženám. Veď je to skvelé, keď muži pomáhajú. Áno, je to skvelé a malo by to byť absolútne samozrejmé, ale v rozumnej miere.

4-Dieťatko prichádza
Rovnoprávnosť s mužmi nám dáva voľbu vzdelania, profesie, či sexuálnej orientácie, ale neberie nám naše výsostné právo – právo byť matkou. Kanadská matka porodí dieťa, u nás v Calgary musí byť veľmi šťastná, ak sa pre ňu nájde miesto v pôrodnici. V nemocnici strávi dvadsaťštyri hodín. Ak má tu výsadu, že dieťa prišlo na svet cisárskym rezom alebo v siedmom mesiaci, možno ju nechajú v nemocnici tri dni. Pôrodu sa zúčastní celá rodina, vrátane malých súrodencov. Aby som nebola len kritická – technické a materiálové vybavenie nemocníc je so slovenskými na neporovnanie. Dňového drobčeka vloží do autosedačky. Ak má dobrého manžela, aspoň na ceste z nemocnice ich odvezie on. Potom už matka, autosedačka a dieťa tvoria nerozlučnú trojicu. Na druhý deň sa ide do supermarketu, mama sa tmolí medzi chladiacimi boxami, dieťa často s holými nožičkami, čiapočka je tu pojem neznámy, ak len nejde o ozdobný kúsok na vrchu hlavičky najčastejšie s logom Calgary Flames (pre nešportovcov, náš hokejový klub). Autosedačku zakrytú handrovou prikrývkou skrývajúcou spiace alebo aj nespiace dieťa nájdete na nočnom predstavení v kine, na hokejovom zápase, či v reštaurácii. Kojaca matka sa veselo napcháva fast foodom, či popíja kávu. A aby som nezabudla, najneskôr na druhý deň, väčšinou už na ceste z pôrodnice sa zastavia u mna v škôlke, pochváliť sa novým prírastkom a predstaviť ho kamarátom jeho staršieho súrodenca. A tí moji caparti, usmoklení a ukašľaní nahrnú sa okolo autosedačky, ručičkami capkajú to drobuliatko, snažia sa ho bozkávať a mamička je šťastná prešťastná. Staré mamy su väščinou mimo obliga, buď sú na poznávaciom zájazde v Európe, alebo si žijú na druhom konci Kanady svoj bohatý spoločenský život, či jednoducho zarábajú, aby nezomreli na dôchodku od hladu. Dcéra aj tak žije od osemnástky svoj vlastný život, kam už rodičia veľmi nepatria. Babätku pošlú prenádherné blahoželanie plné predtlačených prianí a fotografie vnúčatka získané cez internet si okamžite dajú zarámovať vo všetkých veľkostiach. Otec zostane doma pár dní a potom sa vracia do práce. Mama a novorodeniatko prekonávajú spolu popôrodnú rekonvalescenciu, či všemožné zdravotné komplikácie. Možno tu kdesi sa rodí tá tendencia vratiť sa do práce čo najskôr, nechať otca na materskej dovolenke, či iným spôsobom sa dieťaťa zbaviť. Aby som nebola nespravodlivá, kanadským ženám sa tieto scenáre zdajú úplne normálne. Moje socialistické spomienky na sedem dní, po cisárskom desať, strávených po pôrode v nemocnici, šestonedelí a trojročnej platenej materkej dovolenke, platených dňoch pri chorobe dieťaťa sa im zdajú utopistickým a úprimne zbytočným táraním.

5-Výživa dieťaťa po kanadsky
Jedna z mojich mamičiek je uznávaná „daňováčka“. Šikovné, nesmierne ambiciózne dvadsaťosemročné žieňa pôvodom z Halifaxu v Novom Škotsku. Nazvime ju povedzme Jackie. Prišli s manželom do Calgary pred pár rokmi, z chudobného kanadského východu do ropnej prosperity, aby si zarobili nejaké doláriky. Čo čert ani rodičia nechceli, nečakane otehotnela a dnes má dvadsaťmesačního chlapčeka prichadzajúceho ku mne do škôlky. Majú v rodine nejaké srdcovocievne a traviace ochorenia, tak sa rozhodla pre zdravý, ekologický spôsob života. Je v tomto smere obdivuhodne pedantná a doma majú všetko bio, vrátane toaletného papiera a handry na dlážku. S ambicióznosťou jej vlastnou sa vrhla na internet a články o zdravej výžive. Za nepriateľa číslo jeden stanovila mlieko. Toto je v tunajšom svete veľmi moderné. Ak nie si otestovaný pozitívne na intoleranciu laktózy, prípadne v lepšom prípade na alergiu na mliečne proteíny, nepiješ ryžové, sójové, či mandľové mlieko strácaš jednu veľmi populárnu konverzačnú tému a vyzeráš tak trošku primitívne, že ešte stále piješ obyčajné mlieko. Nechcem zosmiešňovať problémy s alergiou, aj tej neznášanlivosti mlieka už z akéhokoľvek dôvodu naozaj pribúda. Jednak je to v niektorých etnikách geneticky normálne a vlastne pre všetkých dospelých cicavcov, jednak všetci pijeme „krabicové trvanlivé“ mlieko a čerstvé sme mnohí nikdy neochutnali. Prínosom je aj kanadský prístup k odstavovaniu dojčaťa. To šťastnejšie je kojené, ostatné sú na „Formule“ rozumej „Sunare“, čiže detskom špeciálnom sušenom mlieku. Pri dovŕšení roka sa zo dňa na deň prejde na trvanlivé plnotučné mlieko priamo z chladničky. Dieťa vracia, zapeká ho, alebo preháňa, vysype sa, mlieko odmieta, samozrejme nie všetky, ale mnohé reagujú takto. Rodinný lekár vyjadrí podozrenie na alergiu a odporučí mlieko vynechať, minimálne do dvoch rokov, kedy sa môže matka pokúsiť dať dieťa otestovať. Okrem toho sú do detského jedálnička zahrnuté hotdogy, kupované vyprážané rybie prsty, či kuracie nugety, čínska reštaurácia, či hocijaka inonárodná, plechovkové polievky, či špagety a samozrejme arašidové maslo. Tráviace ťažkosti a črevné chrípky sú bežným javom. Za všetko je však zodpovedné chúďa mlieko.
Aby som sa vrátila k mojej Jackie, mala so svojím synčekom podobný problém. S pedantnosťou už spomenutou vylúčila mlieko, mliečne výrobky zo stravy celej rodiny. Nejedia syry, jogurty ani zmrzlinu. Nakupuje šialene drahý chlieb, keksíky a cereálne tyčinky zaručene bez mlieka, ostatné potraviny zásadne bio. Malý začína deň ľadovým koktailom z malín s prídavkom polievkovej lyžice ľanového semena, rybieho oleja, kalciovej náhrady a železa. Desiatu a olovrant tvoria špeciálne krekry s bio arašidovým maslom, energetická tyčinka s rôznymi druhmi orieškov obshujúca 250 kalórii alebo veľké avokádo, obed ma niekdy povolený zjesť z mojich surovín a na večeru bio hamburger, lososa, inú rybu, či steak grilované a riadne korenené rôznymi orientálnymi koreninami a väčšinou s grilovanou paprikou. U mňa veselo, bez najmenších zdravotných problémov a za maminim chrbtom je palacinky, či paradajkovú polievku s mliekom. Dennodenne sa snaží ukradnúť babatkám fľašu s mliekom a keď sa mu to raz (predsa len dávam pozor) podarilo a ja som mu ju za hrozného revu odtrhla od úst až keď polovicu vypil, v noci som takmer nespala, či do rána neumrie, prežil bez najmenších zdravotných problémov. Dnes som ho našla oblizovať bočnicu na stole. Keď som rozmýšľala, prečo to robí, napadlo mi, že deti jedli jogurt a vyliaty som asi neporiadne utrela. O štyri mesiace bude mať dva roky, môžu ho testovať a pri pružnosti kanadského zdravotníctva to možno do jeho tretich narodenín stihnú. Veľmi som zvedavá na výsledok.
PS: Dnes uz viem, ze alergologicke testy dopadli negativne, uzavrelo sa to tym, ze z alergie vyrastol

Zatial tolko.

Strasne sa tesim, ze sa Vam to paci. Neberte to tak, ze je tu vsetko zle. Kanada je velka krajina s prekrasnou prirodou, stabilnym politickym systemom. O hanbu ani neviem meno nasej albertskej premierky a pomerne stabilnou ekonomikou. Kto chce robit, moze naozaj slusne zit, kym je ovsem zdravy. Tieto postrehy su naozaj vykriky mojej frustracie z mamiciek, ktore maju naozaj vsetko - obrovske domy, vlastne auto, pracku, susicku, umyvacku riadu, manzelov, ktori pomahaju minimalne pol na pol, pritom nevaria,neupratuju,nemaju zahrady, nestaraju sa o deti. Maju neuveritelne vela volneho casu, ktory zabijaju pri telke, i-pode, i-pade, v nakupnych molach. Tak si zivot hniju, nie ziju. Alebo ziju? A je to len moja staromodna predstava o zene-matke? Ale ked sledujem Vas, ako si vymienate recepty, pisete o vianocnom a velkonocnom upratovani, o zavarani, tak sa mi zda, ze toto je normalne. Naozaj je to take schizofrenicke vahanie z mojej strany a len sa desim, co bude, ak mi moji synovia prinesu domov kanadske nevesty. Takze pokracujeme:

6-Striedavá starostlivosť
Ryanee je v súčasnosti najstaršie dievčatko v mojej miniškôlke. Na budúci mesiac bude mať štyri roky. Iste poznáte vtip: „moje deti a tvoje deti biju nase deti“, toto je presne jej prípad. Ryaneen otec ma tri dcéry – tinedžérky z prvého manželstva. Rodina sa rozpadla, keď dievčatká mali medzi jeden až štyrmi rokmi. Stredná z nich je dnes diagnostikovaná ako ADHD, čo je už aj na Slovensku známy Attention deficit hyperactivity disorder – porucha správania prejavujúca sa poruchou pozornosti a hyperaktivitou. V jednej múdrej knižke som čítala, že je to porucha spôsobená kombináciou zlých génov a zlých rodičov a lepšiu definíciu som ešte neobjavila. Už za môjho detstva boli takzvané „zlé“ deti. Niekedy to boli nadpriemerne inteligentní triedni komici, niekedy „prepadlíci“. Akosi v tej pravdepodobnostnej krivke každej detskej komunity bolo zopár tých super poslušných a vzorných, kopec tých priemerných a zopár „zlých“ detí. Nikto sa ich však nesnažil škatuľkovať. Dostali zrejme po zadku oveľa častejšie ako nudná vačšina, rodičia i učitelia častejšie zvyšovali na nich hlas, potrebovali prísnejšiu ruku a občas viacej lásky ako ostatní, častejšie sa o nich hovorilo v zborovni aj na rodičovských združeniach, ale nikto ich nevopchal do psychiatrickej diagnózy. Mnohí z nich mali dôvod pre svoje nezvyčajné správanie, intelektuaálny, citový, či sociálny a z vačšiny vyrástli bežní dospelí, ktorí sa stratili v dave. Dnes, keď sa učiteľ a v Kanade aj rodič bojí zvýšiť hlas, čo keď ho niekto nahráva na mobil a zatelefonuje na linku detskej záchrany, capnutie po zadku sa považuje za trest hodný vazenia, rodičia a deti trávia spolu stále menej času, je jednoduchšie utlmiť dieťa liekmi a potom neotravuje. Okrem toho dieťa dostane v škole asistenta a rodičom odpadnú starosti s učením. Ktovie, čo videli, počuli a prežili Ryaneene sestry pri rozpade manželstva ich rodičov a neskôr, keď si otec založil novú rodinu a prišla nová sestra a mama si založila novú rodinu a prišiel nový brat a do rodiny vstúpili deti nevlastnej mamy a nevlastného otca z prvých vzťahov. Lebo aj Ryaneena mama ma dcéru približne v ich veku z prvého manželstva. A ako čerešnička na torte do toho vstúpila striedavá starostlivosť. Dievčatká trávia jeden deň v domácnosti s mamou, novým bratom, nevlastným otcom a sem tam aj s otcovými deťmi z prvého manželstva, ktoré tiež majú striedavú starostlivosť a jeden deň u otca a jeho novej manželky, ich spoločnej dcéry Ryanee a sem tam macochinej dcéry Hany z jej prvého manželstva, ak tá práve nie je na striedačku v dome svojho biologického otca. K tomu pribudne nekonečný počet babičiek, bratancov, sesterníc, tiet a ujov. V pondelok ich odvezie mamina časť rodiny do školy a vyzdvihne ich niekto z otcovej strany, na druhý deň ich opať vyzdvihne mamina časť a tak ďalej. S ruksačikom sú stále na cestách. Ako to funguje, či nefunguje, aký model rodiny si nesú do svojej budúcnosti, tomu ja nerozumiem. Ale vidím Ryanee, ktorá je jeden deň jedináčik, jeden deň má jednu a jeden deň štyri sestry. Otec sa snaží, ako môže a niekedy mám pocit, že je jediný, ktorý ju skutočne ľúbi. Je vrcholovým manažérom, pritom vedie domácnosť vrátane varenia, prania a nakupovania a vychováva štyri vlastné a jednú vyženenú dcéru. Popritom hrá golf, poľuje, rybárči a absolvuje množstvo dlhodobých pracovných ciest. Mama je sebecká, lenivá obrovská mladá žena, ktorá Ryanee považuje za strašne problémové dieťa a snaží sa jej zbaviť kedykoľvek je to možné. Aby som jej nekrivdila, možno to nerobí úmyselne. Vyrástla v tejto spoločnosti, v podobnej rodine, viac nie je schopná. Ryanee je v skutku odporné dievčatko, vzhľadovo aj správaním. Neprestajne si vyžaduje maximálnu pozornosť, ak nie pozitívnu tak aj negatívnu. Je egoistická, neustále robí napriek, k iným deťom je zákerná, ubližuje malým babatkám, najlepšie sa hrá sama. Ryanee má imaginárnu kamarátku – Katy. Katy býva v dome svojej mamy a občas v dome svojho otca. Trávia s Ryanee všetok čas. Zaujímavé, že ku mne do škôlky Katy nepríde, asi ju tu nepotrebujeme. Ja sa snažím, ako viem a vládzem. Snažím sa profesionálne v sebe prekonať ten prirodzený odpor a ľútosť, ktoré to dievčatko v ľuďoch vzbudzuje, snažím sa dať jej toľko lásky, koľko viem. Ale myslím, že dieťa to podvedome vytuší, že ho nemajú tak ozajstne radi, že pre nikoho nie je na prvom mieste. Veľmi je na mňa naviazaná a doslova bojuje o mňa s inými deťmi, preto aj tá krutosť k babatkám v mojej opatere. Päť dní v týždni s ňou trávim devat hodín denne už dva a pol roka. Preskákali sme si obdobia strašného vzdoru, záchvatov revu a zúrivosti. Veľmi zle znáša, keď otec odíde z mesta a jej matka tiež. Tá je z toho vždy nesmierne otrávená, vtedy Ryanee nemá učesané vlasy, nemá opraté oblečenie, mama je unavená a nahnevaná. Ryanee je pre ňu obrovský problém. Rovnako aj jej staršia dcéra je pre ňu problém. Vlastne hneď pri prvej navšteve ma ubezpečila, že si dala podviazať vaječníky, lebo deti už v žiadnom prípade neplánuje. Aspoň nejaké pozitívum.

Dakujem Kamila, ako pasivny citatel som na nanicmame kazdy den, aktivne sa tu velmi nevyznam, takze ked nieco napisem, pridam to sem, teda, ak sa mi tento blog podari po case najst Skusala som Tvoj link, napisalo mi "stranka nenajdena". Rozmyslala som aj nad knizkou, cize taka sondicka, ci by to zaujalo. Inac, ked uz mam tu moznost priamo Tebe, klobuk dolu. Pre mna ste zienky anonymne, ale predsa uz co to o vas viem. Kamila, vytvorit a udrziavat takuto stranku je nieco uzasne. Dakujem za vsetkych, propagujem, kde sa da. Mne to tu strasne pomaha. Rano zapnem pocitac, prebehenm spravy, FB a nanicmamu. Je tu vela problemov, niekedy mi je fakt tazko, s cim sa zeny musia borit, tak toto moje tak na ukazku, ze trava u suseda nemusi byt vzdy zelensia.

Pre nohopes - Kanada bola a aj je aj moja vysnivana krajina. Toto, co pisem je vazny problem , ale z mojho subjektivneho hladiska. Tato spolocnost je ina, velmi mlada, vytvorena zo specifickeho typu ludi. Ved, kto osidloval tieto konciny pred nejakymi dvesto rokmi, ludia tuziaci po dobrodruzstve, utecenci pred niecim, zlatokopi... V case, ked my sme na Slovensku mali univerzity a divadla, tu behali po preriach Indiani a bizony. Moj pocit je, ze tito ludia vhupli z prvych drevenych chatrci rovno do domov so vsetkym komfortom a nevedia to spracovat. Ale zase to ber len ako moj subjektivny nazor. Okrem toho sa tu melie cely svet. Kanada ma asi najlepsi imigracny a utecenecky program a su oblasti, kde mensiny presiahli 40% obyvatelstva. Na univerzitach tvoria "mensinovi" studenti vacsinu. Prva generacia imigrantov odhocikial je zvycajne velmi schopna, deti v skolach exceluju. Jedna -dve generacie a zvyknu si na pohodlny zivot bez zodpovednosti. Budem pisat aj dalej, este mam asi 2 clanky a potom obcas nieco pridam.

Mam rozpisany cestovny dennik z nasej vlanajsej dovolenky - velkom 13 000km dlhom okruhu cez kanadske provincie na vychod od nas az k Atlantiku a cez USA. To bude podstatne pozitivnejsie citanie o vysnivanej Kanade.