Kanada pokračovanie

8-Choroby a kanadské dieťa

Nedávno sa objavil v miestnych novinách článok o dvadsaťdva ročných dvojičkách dievčatách, ktoré sa pred dvadsiatimi rokmi nakazili Escherichiou coli- črevnou bakteriálnou infekciou z hamburgera kúpeného vo fastfoode (myslím, že tento pojem sa používa aj v slovenčine pre takzvané rýchle občerstvenie). Zamyslela som sa zistila som, že ja zadubenec z východnej Európy som v tom čase poznala len fašírky. Potom ma napadlo, čo za matka kúpi dvojročným dievčatkám hamburger a hranolky a ešte že prababička týchto dievčatiek, ak bola Kanaďanka, žila asi niekde na farme bez vodovodu a elektriky netušiac, že MacDonald bude niekedy existovať. No, ale hlavná myšlienka tohto článku bola, že zatiaľ čo jedna z dvojičiek sa vyliečila, druhej najprv zlyhali obličky, potom pankreas, dostala prudko sa zhoršujúcu osteoporózu a potom jej zlyhal aj žalúdok. Posledných desať rokov mala zavedenú stravovaciu sondu. Tento rok sa dievčina rozhodla, že má toho dosť, požiadala o odpojenie sondy, išla si vybrať rakvu, ľalie na výzdobu a umrela v náručí celej rodiny od hladu. Pasovali ju za národnú hrdinku a vzor pre rovesníkov. Čo robil kanadský zdravotný systém tých dvadsať rokov, to vydesilo asi len mna. Po príchode do tejto krajiny a začatí práce s malými deťmi ma šokovali dva nové lekárske poznatky. Zvýšená teplota sa udáva od tridsaťosem a nie od tridsaťsedem stupňov Celzia. Druhý bol fakt, že dieťa sa dvadsaťštyri hodín po nasadení antibiotík môže vrátiť do detského kolektívu a zúčastňovať sa všetkých aktivít. Bežné detské ochorenia sú tu považované za banalitu, ktorej netreba venovať pozornosť. Deti su neuveriteľne zocelené. Aj s teplotou tridsaťdeväť stupňov vačšina z nich je schopná fungovať, neplačú za mamou a ak veľmi v škôlke neotravujú, personál to radšej prehliada. Podávanie antibiotík ma svoje špecifické pravidlá, respektíve nepravidlá. Detské antibiotiká su sladučké sirupy s banánovou alebo malinovou príchuťou. Hneď na druhý deň po predpísaných 24 hodinách, so svojou fľaštičkou napochoduje dieťa do škôlky, kde sa vyplňí tlačivo, koľkokrát a kedy treba antibiotikum podať. Na fľaštičke je napísané trikrát denne, nie každých osem hodín, ale trikrát denne. Takže ráno sa v zhone zabudne, dieťa dostane dávku na obed, pri večeri a o ôsmej pred spaním. Nemôžeme očakávať od kanadskej matky, že by vstávala uprostred noci a dávala rozospatému dieťaťu liek. Iný variant zodpovednejších a starostlivejších matiek je nepriniesť antibiotikum do škôlky a davky nasledujú v poradí o siedmej ráno, o šiestej a ôsmej večer. Všetko je v poriadku, veď na fľaštičke je napísané trikrát denne a potvrdil to aj lekárnik.Fľaštička s liečivom určeným približne na desať dní, zvyčajne po pár dňoch záhadne zmizne v oteckovom veľkom aute alebo v neporiadku detskej izby. Dieťa sa už samozrejme cíti lepšie a netreba sa tým viac zaoberať. Choré dieťa navštevuje rodinného lekára alebo takzvanú walk-in clinic, čo je ordinujúci lekár berúci ľudí z ulice. Toto riešenie je veľmi pohodlné, lebo walk-in kliniky sú pomerne dobre rozmiestnené a mnohé otvorené do desiatej večer. Po práci tam s dieťaťom zabehnete, lekár, ktorý ho vidí prvýkrát v živote ho za dve minúty prezrie, určí diagnózu a liečbu. Takže dieťa môže mať antibiotiká každý mesiac, nikto to nekontroluje, rodičia tomu nerozumejú, veď taký sladký sirupček nikomu nemôže ublížiť. Rodinný lekár je zase v Kanade špecialista na všetko. Konkrétne u nás v rodine poslúžil ako pediater, gynekológ, psychiater i chirurg. Niekedy si myslím, že keby povolanie zubára nebolo také lukratívne, s morfiom a dobrými kliešťami by pokojne mohol zastať aj túto medicínsku oblasť. Dieťa sa dostane k pediatrovi len na naliehanie rodičov a na vyšetrenie sa čaká aj niekoľko mesiacov. Nespomenula som ešte dve možnosti. Prvou je pohotovosť v detskej nemocnici, kde sa treba pripraviť na približne osem až štrnásťhodinové čakanie, alebo zavolanie sanitky prvej pomoci, ktorá nie je pokrytá základným zdravotným poistením, ale podľa neustáleho húkania sirén na uliciach, ľudia túto možnosť vo veľkej miere využívajú.
Mám jednu „ obľúbenú“ televíznu reklamu. Asi paťročné dievčatko rozpálené od horúčky sa bezvládne chúli na gauči. Niekto zvoní a jej matka otvára dvere svojej kamarátke s rovnako starou dcérkou. Rekvizity nasvädčujú tomu, že sa chystali spolu na plaváreň. Chvíľu všetci bezradne stoja, ustarane sa tváriac. Potom prišlá mamička vytiahne farebnú fľaštičku s voľne dostupným liekom proti horúčke. Choré dievčatko podaný liek v sirupe, či žuvaciej tabletke v tvare medvedíka, prípadne aj lízatka zje. Ďalší záber je už na deti a mamičky šantiace s loptou v bazéne miestnej plavárne, do toho beží nápis, ako nás príslušný liek vracia do aktívneho života.

9- Škola a žiak

Moja mama bola stredoškolská profesorka. Strašne som mala rada , keď cez letné prázdniny na ňu pripadla služba v škole. Pamätám sa, ako sa moje kroky ozývali v obrovských prázdnych chodbách, na zvláštnu vôňu pasty na podlahy zmiešanej s nejakým dezinfekčným prostriedkom. V prázdnych triedach som si maľovala na tabuľu. Ešte lepšie bolo, keď ma mamina kamarátka, prvácka učiteľka zobrala so sebou do školy v posledný prazdninový deň. Škola bola čudne tichá, vymaľovaná, vyupratovaná, prichystaná na nový školský rok. Teta Magda ešte poslednýkrát pourovnávala štôsiky počtovníc, Živých abecied a Šlabikárov, na každú lavicu priložila lízatko. Upravila na dverách triedy, pod označením I.B. veľkú modrú mašľu. Na katedre mala nachystanú kôpku malých modrých mašličiek. Od zajtra bude nosiť jednu z nich pripnutú na hrudi spolu so svojim zverencami, aby ona aj oni vedeli, kam patria a že patria spolu. A potom už len maľovala na tabuľu. Farebnými kriedami veľký nápis: “Vítajte” a slniečko, kvietky a lienku. Bolo v tom čosi radostné a slávnostné, trošku smútku za končiacim sa letom a plno očakávania z toho nového, čo školský rok prinesie.
Moja calgarská suseda je tiež prvácka učiteľka a jej dcérky su súčasťou môjho škôlkárskeho klanu. Keď ich posledný augustový deň prišla vyzdvihnúť, oblečená bola v luxusnej teplákovej súprave, ináč pomerne obľúbenej to móde tu u nás. S troškou nostalgie som sa jej pytala, či posledné upratovanie a prípravy na zajtrajší veľký deň. Odpovedala, že mali kurz sebaobrany. Na otázku v mojich očiach doplnila, že sa naučili, ako sa ubrániť uhryznutiu, škrteniu a tak. V nemom úžase sa mi odvíjali v hlave spomienky na obrovskú modrinu na jej stehne kedysi v polovici minulého roka a odtlačok zubov na jej ramene. Tak nie mašličky, ale kurz sebaobrany. Taká je realita súčasných školských dní.
Suseda učí na základnej katolíckej škole v povedzme sociálne slabšej štvrti. Vlani pred Vianocami nacvičovali besiedku pre rodičov. Uprostred nácviku jej sedemročný žiak zrazu prevrátil lavicu s bielým obrusom a vianočnou hviezdou a so slovami, že sa na to môže tak akurát vy..., hodil stoličku o stenu. Moja susedka, jeho pani učiteľka, v tichosti a rýchlo evakuovala triedu, podľa pokynov naučených na cvičeniach sebaobrany a spolu so školským psychologickým poradcom vysvetlili deťom, že Jack je frustrovaný a musí svoju frustráciu zo seba dostať. Deti teda pobudli nejaký čas na chodbe, poradca si pohovoril s Jackom aj s ostatnými spolužiakmi, ktorých požiadal o morálnu pomoc pre frustrovaného Jacka a školník upratal triedu. V duchu som si predstavovala, ako o desať rokov evakuujú nákupné centrum kde opäť, či stále frustrovaný Jack bude okolo seba strieľať zo samopalu. Spolu s požiarnym poplachom tu deti v školách trénujú “lockdown”. Je to postup, keď je vážne podozrenie, že škola môže byť ohrozená nejakým frustrovaným teroristom, nafetovaým študentom, oteckom s pištoľou, ktorý sa prišiel porozprávať s riaditeľom, drogovými dílermi vyrovnávajúcimi si svoje účty, či znova frustrovaným, trošku staršim Jackom, ktorý tentokrát nebude hadzat o stenu stoličky, ale granáty. Pri lockdowne zamkne stlačením príslušného gombíka riaditeľ všetky východy aj dvere do tried. Deti si políhaju na zem a v tichosti čakajú.
Kanadský učiteľ nemá žiadny prostriedok na udržanie disciplíny, okrem svojej prirodzenej autority. Tak to má byť, budú drukovať všetci pedagogickí teoretici. Predvádzať to dennne v triede s tridsiatimi puberťákmi, predpuberťákmi, či hoci aj prváčikmi s neuveritľne vysokým sebavedomím, ktorých od narodenia nechajú robiť, čo chcú a tlačia im do hlavy, akí sú úžasní, jedineční a výnimoční, len preto, že sú, je ine kafé. Jediným disciplinárnym prostriedkom je poslať dieťa do riaditeľne, alebo ku poradcovi. Tam pobudne, kým sa podarí zohnať rodičov a rozhodne sa na koľko dní bude zo školy suspendované.
Dvadsať percent kanadských detí je v priemere zaradených ako “iné”. Majú nejakú diagnózu týkajucu sa fyzického, či mentálneho zdravia a su v klasickej škole. K tomu pridajme zvyšok triedy typických, sebavedomých detí nepoznajúcich slovo autorita, či disciplína. A na druhej strane katedry stojí učiteľ učiaci a vychovávajúci len dobrým slovom. Nuž, verte, neverte, nemenila by som s ním.
“Nedotýkaj sa môjho tela“, s dešpektom zvolal štvorročný špunt, keď som ho schmatla za ruku, chrániac ho, aby bezhlavo neskočil do cesty s rútiacimi sa autami. Tak sa ťa dotknem, že budeš pozerať, prebehlo mi mojou hlavou poznačenou barbarskou dobou, keď dobre mierená výchovná nahradila zopár erudovaných psychologických poradcov s titulom pred aj za menom. Nahlas som mu však dve minúty vysvetľovala, že cesta je pre autá a chodník pre deti, že sa vždy musíme poobzerať, doľava a doprava, radšej dvakrát. Slušne si ma vypočul a ja som sa v duchu modlila, aby pred ďalším prechodom cez cestu bola cesta prázdna.

Ucitelia su dobre ohodnoteni, je to velmi slusna stredna vrstva s vybornym zdravotnym poistenim a penzijnym planom. Kazdy mesiac maju jeden den volna na profesionalny rozvoj, mozu si nazhromazdit do "banku" peniaze na rocnu platenu dovolenku, napriklad na zvysenie kvalifikacie, alebo predlzenu matersku. Robia ovela menej ako ucitelia, teda aspon kedysi, na Slovensku, lebo maju velmi dobre technicke a materialne vybavenie. Pracu urcite neberu ako poslanie. To su len socialisticke dozitky, ze ucitel a lekar, ci ini robia z presvedcenia, nie robia za peniaze a dobre peniaze, lebo kapitalizmus je o tom. Mnozstvo penazi je najvyssie meritko a hodnota, niekedy jedina. Mozno som mala zacat clankom o uciteloch, v kratkom case napisem, lebo deti su len odrazom doby, v ktorej ziju.