Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo s Vami bude, keď raz zostarnete? Ako budete zvládať starobu a všetko, čo prináša? Kto sa o Vás postará, keď už nebudete mať dosť síl ? Napriek tomu, že Vás nepoznám, dovolím si tvrdiť, že podobné otázky ste si kládli už veľa krát.
Kedysi som pracovala na pôrodnici a pôrodnej sále, ako ženská sestra. Asistovala som pri pôrodoch a bola som prítomná na úplnom začiatku života. Bolo to najpozitívnejšie obdobie mojej pracovnej kariéry. Nie je nič krajšie, ako keď sa po veľkom boji nastávajúcej mamičky začne pôrodnou sálou ozývať detský plač. Samozrejme, bolo aj pár smutných okamihov, ale tie radostné ich niekoľkonásobne prevýšili.
Zhodou okolností a pričinením ciest osudu som po materskej dovolenke nastúpila do Domova dôchodcov. Problém staroby mi bol dovtedy veľmi vzdialený a nerozmýšľala som o nej. Mala som pocit, že sa ma netýka. Pomáhala som pri rodení nového života a zrazu som bezmocne stála na jeho konci. Smrť mi bola dovtedy v myšlienkach akosi vzdialená, nepripúšťala som si ju a zrazu som sa so smrťou pravidelne stretávala. To ma začalo privádzať k iným myšlienkam, ktoré ma predtým vôbec nenapadali. Získala som celkom iný pohľad na život- krásny i zlý a nespravodlivý zároveň. Keď je človek tak často v kontakte so starými ľuďmi, myšlienky i obavy z vlastnej staroby prichádzajú spontánne , čo je prirodzené a logické.
Ľudia sa s umiestnením a pobytom v Domove dôchodcov veľmi ťažko vyrovnávajú a často sa s tým nezmieria do svojej smrti. Domov dôchodcov je pre starých ľudí miesto, kde prežívajú posledné obdobie svojho života a dostávajú sa sem z rôznych dôvodov. Či už preto, že sa o nich nemá kto postarať, alebo nemajú kde bývať. Starostlivosť o starého človeka je fyzicky i psychicky veľmi náročná. Je samozrejmé, že pracujúci človek, ktorý má svoje problémy, starosti i svoju rodinu, by logicky takúto záťaž nemohol zvládnuť. Ide skôr o to, ako ľudia pristupujú k svojmu rodičovi, alebo príbuznému umiestnenému v takomto zariadení, ako sa k nemu správajú počas návštev, ako mu dávajú najavo svoj záujem. Rozdiel vidím v prístupe. Je iné navštevovať starého človeka pravidelne, brať ho na prechádzky, výlety, či k sebe domov na pár dní ( ak to jeho zdravotný stav dovoľuje) a je iné objaviť sa iba v deň poberania dôchodku. Nechcem všetkých hádzať do jedného vreca. Len ukazujem, že prístupy sú rôzne. Veď všetci svojim rodičom za veľa vďačíme. Vďačíme im za výchovu, za obetavú lásku a pomoc. Za to, že len vďaka nim sme mohli vykročiť sami do života a že pri nás stáli vtedy, keď sme to najviac potrebovali. Mnohí starí ľudia sa však od svojich detí nedočkajú ani pohladenia, ani milého slova, na ktoré tak veľmi čakajú.
Hlavným zámerom pracovníkov v zariadeniach pre starých ľudí je dosiahnuť, aby starí ľudia mohli vnímať starobu ako pekný a dôstojný úsek svojho života a nie iba ako smutné čakanie na jeho koniec. Títo ľudia potrebujú pomôcť pri adaptácii na nové prostredie, potrebujú mať pocit, že si ich vážime, že sú pre nás všetkých ešte stále dôležití . Ich spokojnosť a radosť preto bola i mojou radosťou a dôkazom, že moja práca má skutočný zmysel. Vždy som mala na pamäti, že aj ja raz budem stará. Správala som sa preto tak, ako by som chcela, aby sa ku mne správali ľudia, moja rodina a deti, keď raz budem stará.
Práca so starými ľuďmi mi veľmi prirástla k srdcu , aj keď som sa musela často stretávať s veľkým utrpením a bolesťou. Našla som v nej veľký zmysel a poslanie, snáď ešte o čosi väčšie, ako keď som pomáhala deťom na svet, hoci tých radostných okamihov bolo podstatne menej, no napriek tomu boli aj také. Cesty osudu ma po čase odviali iným smerom, nikdy však na toto obdobie nezabudnem a myslím, že mi toto obdobie pomohlo získať iný pohľad na život. Bola to doposiaľ moja najväčšia škola života.
Na záver mi dovoľte uverejniť jeden výstižný citát, ktorý bol napísaný na stene hneď pri vchode do nášho zariadenia:
„Som ľudská bytosť. Ak uplynulé roky neboli ku mne milosrdné, neobviňuj ma prosím za to, že dobre nevidím, že nepočujem, že trúsim jedlo, že som nesústredený!
Často potrebujem pomoc. Som chorý, aj keď nechcem. Mohol by som Ti byť starým otcom.. Jedného dňa budeš ako ja.
Troška dobrotivosti , vľúdnych slov a uznania, že ešte stále vo mne vidíš osobu a nie vec.
To je všetko, čo žiadam."
(Alf Lohne)
Stákola krásne si to napísala.Vďaka za zamyslenie. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pekne napísané, Stakola. Hoci mám dosť rokov, ešte som sa tak hlboko nezamýšľala. Ale keď toto dopíšem , pôjdem. Aj keď mi tiež zdravíčko neslúži, akoby som chcela, vydržím.Len keby raňajšie vstávanie tak nebolelo. Čo sa detí týka, tiež už sú dospelé a pekne dávno. Taký je už kolobeh života, nesťažujem sa , aj keď sú odo mňa ďalej, než mi je milé. Ani to nevadí, sme v kontakte, aj vďaka internetu. Mňa tešia každý deň ich úspechy a tíško pozorujem, ako sa mi vracia, čo som do nich "investovala". Ja nakoniec mám tiež svoj život, koníčky a záľuby. Len jedno by som chcela zmeniť - aby mal deň aspoň 30 hodín.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
"Napriek tomu, že Vás nepoznám, dovolím si tvrdiť, že podobné otázky ste si kládli už veľa krát."
Ani nahodou. Neviem co bude o tyzden, nieto este o rok ci niekolko rokov.
A aby som sa od styridsiatky umarala nad tym ako sa o mna postaraju v DD....sorry. Dakujem. Radsej si budem predstavovat ako sa stara a vysusena ako slivka slnim na jachte v obrovsokm klobuku a pinacoladou v ruke.
Inak skutocne dojimave calamady, ako vzdy.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
,,Radsej si budem predstavovat ako sa stara a vysusena ako slivka slnim na jachte v obrovsokm klobuku a pinacoladou v ruke,, 
Detto 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ďakujem Lyduška
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dievčatá, ďakujem. Naozaj vnímam toto moje obdobie pôsobenia a práce v DD ako zvrat v mojom dotiaľ relatívne "bezstarostnom" živote. Bolo to obdobie veľkých zmien v mojej psychike a obdobie zamyslenia sa na životom. Práca je veľmi náročná. Fyzicky sa dá zvládnuť, ale psychika s Vami zacvičí. Do poslednej chvíle som sa nedokázala odosobniť a preto som aj každý odchod starého človeka na "druhý svet" veľmi ťažko spracovávala. Dalo mi to veľa a aj keď tých smutných chvíľ bolo asi ozaj viac, tie veselé chvíle boli o to vzácnejšie a dodnes si na nich pamätám. Už je to 5 rokov, ale tie tváre mám stále pred očami a nie je nič krajšie, ako keď kráčam po nemocničnej chodbe a zrazu zbadám známu tvár starkého z DD, pozdravím ho a on ma stále ešte pozná a pamätá si na mňa.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja som sa aktívne podieľala na (do)opatrovaní oboch mojich babičiek, takže mám pomerne jasnú predstavu, čo by ma tak mohlo čakať - či už v súvislosti s mojou maminou (poprípade svokrovcami), resp. aj so mnou samotnou. Ale nezamýšľam sa veľmi nad tým - veď nikto z nás nevie ani dňa, ani hodiny a možno sa tej staroby ani nedožijem. Keď sa dožijem, možno mi bude dopriata "dobrá smrť" - z môjho pohľadu jeden z najväčších darov, aké môžeme od "osudu" dostať (v mojich predstavách: ľahnem večer do postele a ráno sa už nezobudím).
Mne bolo ešte dopriate vyrastať v takom starom type rodiny, aj keď nie celkom viacgeneračnom, ale starnutie, choroby, strádanie a smrť boli niečim úplne prirodzeným, čo k životu patrí a preto s týmito javmi nemám problém, patria tam rovnako ako tie radostné - narodenie detí, ich úspechy ....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
adus, večer ľahnem a ráno sa zobudím mŕtva ... mi naskočilo
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
budeš sa čudovať, ale áno, takto nejako to vnímam aj ja 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
stakola chápem ťa.Ja som začínala v jasličkách a skončila so v ústave pre mentálne postihnutých.Najskôr sme tam mali deti do 15 rokov a potom sa to zmenilo.Od 18 rokov.Tak sme tam mali aj 50 ročných.Práca s detičkami v jasličkách bola prekrásna videla som ako detičky rastú a učia sa.Ešte dnes už sú z nich lekári a právnici ale vždy sa pristavia a porozprávajú.
A práca v ústave mi dala zasa niečo iné.Toľko lásky, ako sú schopné dať tieto večné deti nedostaneme ani od najbližších.Odišla pred 10 rokmi.Občas upečiem nejaký koláč a zajdem ich pozrieť a tie ich usmiate oči a vrelé privítanie ma vždy dostane.
A dnes Pán arcibiskup Bezák v kázni povedal,že máme žiť každý deň tak ako by to mal byť náš posledný.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Heja, tou poslednou vetou som si zaspomínala na pána Bezáka-správny chlap dík za pripomenutie chvíl, ktoré som s ním strávila
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
lia nepatrí to sem ale máš pravdu .Je to človek dobrého srdca.My sme mali dnes v kostolíku malú slávnosť.Prišli pútnici z Polska a priniesli nám obraz Božieho milosrdenstva a pri tej príležitosti celebroval omšu.
Dúfam že sa stakola nenahnevá,že sme to sem zamiešali
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nemám sa prečo hnevať. Spomienky patria k životu...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Hmmmm, dobre Ťa chápem...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Krásne si to, naozaj pravdu povediac som sa nad takým niečim zatiaľ nezamyslela...som osoba, ktorá žije prítomnosťou(toto Tomovi na mne "vadí"
)...ale, keď sa mám nad tým zamyslieť teraz, keď si napísala tento blog, tak ma napadá jediné:dúfam, že budem mobilná a sama o seba sa vedieť postarať čo najdlhšie, resp.stačilo by do dňa mojej smrti ak by to malo byť inač, a ja by som musela byť na niekom závislá(ani na svojich deťoch), tak by som dotyčnú osobu asi poprosila, aby ma "vyhodila z vlaku"...nemyslím doslovne-je to len prirovnanie...nemohla by som sa bezmocne pozerať, že nič nemôžem tak len dúfam, že to zvládnem tak na poriadok a kde by som sa chcela vidieť? Hm..., stačilo by, aby som mala strechu nad hlavou a vedela sa uživiť
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
v podstate sa pripajam k adus. Aj ja som bola v detstve - mladosti svedkom a v podstate aj priamou ucastnickou starostlivosti o starych rodicov. Pamatam si, ako ich nasi doopatrovali a je pre mna samozrejmostou, ze sa postaram o svojich rodicov a svokrovcov. V poslednych dvoch rokoch som mala "moznost" vyskusat si to pri ich zhorsenych zdravotnych stavoch - vsetci styria sa vystriedali, najprv svokor, potom moja mama, potom svokra, nakoniec moj otec. A nerobilo mi to problem, viem, ze sa na mna budu moct spolahnut.
Nad svojou starobou sa az tak velmi nezamyslam. Kedysi som si nevedela predstavit dospelost, vek po tridsiatke, po styridsiatke... a vsetko to akosi plynule, prirodzene prislo. Tak prijmem aj starobu. A verim, ze ju prezijem pekne a dostojne.
Eva
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
To si napísala pekne...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
dakujem.
Neprinalezi mi odsudzovat, ale podla mna velmi vela vyplyva z rodiny, jej zvyklosti, vztahov. Preto sa v suvislosti s tvojim clankom mozem len pytat, preco niektore deti chodia za rodicmi do DD pravidelne a niektore len v den dochodku... Ta odpoved moze (alebo aj nemusi) byt v rodine a jej dlhorocnych vztahoch.
Eva
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Hmmmm, ťažká otázka...No myslím, že tú odpoveď poznajú vždy iba dve strany...rodič a dieťa a samozrejme k tomu patrí kopec iných životných okolností...preto nesúdim, len som poznamenala...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Evi, nie vždy je to tak-bohužial, poznám rodiny, kde vzťahy boli úžasné, rodičia dávali deťom všetku lásku a oni sa im na starobu odvďačili tak, ako píšeš o tom, že chodia za nimi len v den dôchodku...dokonca jednu, kde deti mali už len matku a tú doslovne nechali na ulici po tom, čo im nechala dom...velmi smutné
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Inak z obdobia mojej práce v DD má more veselých spomienok, starí ľudia vedia byť veľmi vtipní a zábavní.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
tomu verim a prave preto mi ten vyrok, ktory mas na konci clanku, pride dost smutny.
Eva
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Áno, ten výrok aj na mňa tak pôsobil. No mali sme veľa veľa ľudí, pri ktorých tento výrok dával veľký zmysel...napriek tomu mám aj veselé spomienky
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ako kazdy jeden tvoj prispevok,krasny,citlivy a pravdivy
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ďakujem Ti...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mali sme tam jednu babenku, bola aj mentálne postihnutá. Bola skôr negatívne naladená a málokoho si pripustila k telu. Raz som ju kúpala a ona sa šmykla vo vani. Naľakala sa a vykríkla: "Čo ma chceš utopiť? Ty teľa!" Doteraz na to spomínam a smejem sa na tom , ako ma nazvala. No, hlavne, že sa jej nič nestalo. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
tak pravdu povediac nad niečím podobným sa občas zamyslím, hlavne ak premýšľam nad výchovou svojich synov...
keď sa narodil môj brat mal problémy so srdiečkom, otec chodil vtedy aj na nočné, on bol stále uplakaný, stále chorý, lekári rodičom povedali: váš syn sa nedožije roka...otec vtedy vraj veľmi bojoval aby jeho syn žil, nepripúšťal si možnosť, že by mohol umrieť, často krát keď prišiel po nočnej domov pokračoval v nosení syna na rukách, prebral štafetu po mame...
je to zvláštne symbolické, no vzťah otec syn mali po celý život veľmi problematický- hádky, aj bitky-ťažké, fakt ťažké...brat bol istý čas aj v emigrácii, otec sa s tým musel vyrovnať...no na sklonku života, keď otec dostal rozsiahly infarkt brat sa oňho po celý čas staral, doopatroval ho, deň, noc bol neustále s ním, keď nemohol v noci dýchať pomáhal mu, robil všetko to čo bolo potrebné...starostlivosť ktorú dostal ako malinké bábätko opätoval svojmu otcovi- vraj nikdy za celý život necítil k svojmu- nášmu otcovi takú blízkosť ako v posledné mesiace jeho života...
raz mi môj syn povedal: maminka keď budeš stará, na vozíčku ja sa o teba postarám, budem sa s tebou veľa rozprávať budeme sa spolu smiať...nerobím si ilúzie že to tak naozaj bude,no teší ma,že nad tým premýšľal, možno preto lebo to videl v priamom prenose keď dedko odchádzal, mali k sebe veľmi blízko...narodenie a smrť majú k sebe veľmi blízko, kráčajú vedľa seba...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Toto je pekné...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
26ela
Môžem len súhlasiť,že starí ľudia sa vedia svojim opatrovníkom odvďačiť za ich opateru veľkou láskou.
Spolu s manželom sme sa tiež starali do posledného dychu najprv o moju mamu a o niekoľko rokov o jeho rodičov.
Všetci boli už nevládni a posledné dni boli veru odkázaní len na pomoc druhých.Nemohli už sa sami ani najesť a ani tie základné hygienické veci bez pomoci druhého vykonať.Ale s istotou môžem napísať, že spokojní odchádzali na večný odpočinok,lebo sme boli pri nich do posledného dychu,necítili sa sami a odchádzáli zo svojho vlastného domu,kde prežili celý svoj život.To bol pre nich ten naj.. darček a posledný,ktorý sme im mohli dať.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mne svokor na smrteľnej posteli povedal : "Dcérenka moja, Ty budeš prvá, ktorú si k sebe zavolám..." Poviem Vám, viem že to myslel dobre a úprimne, ale doteraz mám z toho zimomriavky...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
26ela
možno to myslel,aby si sa v starobe netrápila a mala ľahký odchod k nemu
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Toto Tvoje vysvetlenie je veľmi pekné Keď ja som taký negativista, hneď som si to predstavila po svojom. Viem však, že to svokor tak nemyslel...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
jaj stakola kraasne si to..a velmi dobre chaapem o com piises,kedze aj ja som pracovala rok v takomto zariadenii DSS..boli tam staruckyy aj mentalne postihnutyy,tiez vraviim ze mi to obdobie dalo vela..clovek si uvedomii aj inee suuvislosti v zivote a priamy "dotyk" smrti,casto v priamom prenose..potom som 3 roky opatrovala manzelovu babku,ku koncu uplne bezvlaadnu,plienkovanuu..a mysliim ze cloveka veru v takej zivotnej situaacii aj napadne,ze co bude raz so mnou..ja tiez duufam ze radsej umriem rychlou a bezbolestnou smrtou a nebudem nikomu na obtiaz..ved deti urcite buduu mat vlastnee probleemy a vlastnee rodiny a zivoty..ale aj ked by sme to tak chceli,nemozme vediet co naam osud pripravil...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
áno, ten kto sa s tým nejako bližšie stretol, než iba z počutia...myšlienky prichádzajú akosi samé...Pekný večer.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Kým som prišla na svet moja mama si hrozne vytrpela a preto ako dieťa,aj v dospelosti som veľa krát od nej počula,že sa jej nikdy neodvďačím za tú bolesť čo prežila pri mojom narodení.A prišiel čas,že som sa jej odvďačila.Ja som prišla s pôrodnice so štvrtým dieťaťom a ona z nemocnice úplne bezvládna po mozgovej mrtvici.Opatrovala som ju tri roky kým dôstojne odišla.Preto veľa krát rozmýšľam o tom ako skončím,či sa bude mať kto o mňa postarať až budem stará.Aj keď si teraz deti robia srandu,že ma strčia do starobinca dúfam že tam neskončím.Aj keď človek nikdy nevie čo príde aké okolnosti,lebo niekedy sa to naozaj nedá aby sa deti postarali o rodiča.No ale čo, na jednom tvorivom stretku bola pani ktorá hovorila,že tiež pracuje v starobinci a vraj ženičky učte sa tvoriť,robiť nejaké ručné práce lebo keď nebudete nič vedieť budete mať strašne dlhé dni v starobinci.A tak tvorím skúšam stále niečo nové možno raz až budem v starobinci mi bude veselo len aby som vládala niečo robiť rukami
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Starobinec je strasne slovo.
Staroba ma aj iny rozmer a domov dochodcov nemusi byt len strasiak
http://ddv.sk/
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ani mne sa to slovo veľmi nepáči. Čo sa týka tých súkromných DD, myslím, že nie každý si ich luxus môže dovoliť. Niekedy stačí aj v skromnejších podmienkach. My sme mali v našom DD tie skromnejšie podmienky a tiež zdravotný stav jeho obyvateľov bol vážny - väčšinou iba ležiaci pacienti. Takýmto pacientom už je jedno, či ležia v luxusnom ústave, alebo v tom obyčajnejšom. Najdôležitejší je preňho prístup personálu a potrebná starostlivosť o tie základné potreby, aby mohol dožiť svoj život dôstojne.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Máš pravdu lydusha,starobinec je strašné slovo Domov dôchdcov znie lepšie.Ale pre mňa domov je tam kde človek prežil svoj život,kde má svoju rodinu.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Aha, tak pre mna je domov vsade, kde zijem momentalne...cize ak by to mal byt starobinec- bude mojim domovom.
Pretoze iny domov nemam. Tam, kde som vyrastala uz nie je....a nie je nic, kde by som prezila vacsinu zivota...nakolko som sa stahovala viac ako lastovicky.
Nemam hodenu kotvu. Dnes som tu a zajtra mozem zit trebars aj na Islande a bude mojim domovom.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Lydusha ty si ty ja som ja.Ja to cítim tak jako píšem.Tiež som celý život neprežila na jednom mieste.Ale môj domov je tam kde som sa narodila,kde som vyrástla kde mám svoju rodinu.Možno sa neviem vijadrovať podľa tvojích predstáv,ale kto chce ma pochopi čo píšem.Môj syn by ti povedal aj tebe prajem pekný večer
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
A pisem ze ty si ja? Ci ja uz nemozem napisat ako to vnimam ja? To len niektori? Ci ako je to teda?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dobre lyduscha ty si si napisala ako to vnimaš ty,ja som si napisala ako to vnimam ja,tak je to OK
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Stakola napisala si to velmi pekne si clovek s velkym C
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ďakujem...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
nad starobou nepremýšľam až tak intenzívne, hoci epitaf už vymyslený mám morbídny aj pieseň, ktorú by som chcela počuť na ceste do večnosti....ale ako som sa tak nad tým teraz zamyslela, asi by som nechcela do domova dôchodcov...vlastne celý život idem proti davu, tak si to vo svojom prípade neviem ani predstaviť, dedkovia by mali po chlebe lenže to je stav terajší prislúchajúci môjmu veku aj tomu, že som nikdy až v takom úzkom kontakte so starými ľuďmi nebola...ale verím, milá stakola, že táto tvoja skúsenosť mohla dať tvojmu životu ďalší, iný rozmer....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Moja mamina má alebo mala susedku-tetušku AnnaMáriu.Teta AM už nemá žiadnu rodinu.My sme boli pre ňu rodina,pozývali sme ju na rodinné oslavy,s nami prežívala moju svadbu,narodenie mojích detí,s nami žialila,ked nám umrela stará mama/veľmi nám pomáhala pri jej opatrovaní/.Pred rokom teta ochorela,kým sa dalo starala sa o ňu moja mama,nakupovala,varila.Čím dalej choroba postupovala,tým dalej trebalo tete 24 hodinovú zdravotnú starostlivosť,tak mesto tetu umiestnilo do DD.
O tetu sa pekne starajú,dokonca sa naspäť postavila na nohy,nanovo číta jej milované knihy.Mamina ju chodí pravidelne navštevovať a vidí ,že teta je šťastná medzi svojími rovesníkmi a je o ňu veľmi dobre postarané.DD každú chviľu pripravuje pre svojích klientov nejaké akcie.Veľmi záleží od DD ako sa vie postarať o ľudí nielen nachovať ich,oprať,upratať ale aj pripraviť im rôzne akcie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
stakola, tušila som o čom bude tento postreh už pri prečítaní nadpisu. Páči sa mi, ako vieš vystihnúť podstatu. Mám doma 87 ročnú mamu, viem, o čom píšeš. Človek sa zamýšľa hlavne vtedy, keď má niečo takéto v dohľade. Aj ja som z tých, ktoré už prekročili zenit. Niekedy sa môj syn smeje-mami, starneš. Nuž áno a vidím to na mojej mame, ako sa z rezkej ženy stala nie starenka, v podstate by jej tento vek nikto nehádal, ale spomalil sa jej krok, zmenšila a ohla postava, slabne jej zrak, už nevie poriadne navariť....neprekáža mi, že natrúsi, obleje, zametiem, utriem...
Je krátkozraké v určitom veku nemyslieť na to, čo bude neskôr (samozrejme, netreba sa stresovať, ani báť), ale tí, čo tvrdia, že ich to nezaujíma, majú asi najväčší strach....nevšímať si problém neznamená, že nie je....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
A ako mi pomoze, ked budem stresovat co bude ked budem stara? Uz odteraz sa ma bat niecoho co mozno ani nebude? Potom to bude lepsie? Alebo si mam naplanovat ako prezijem starobu? Podla mna je to blbost, ale budiz, kazdy sme nejaky.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
lydusha, ja vôbec nemám strach. Práve naopak-som absolútne vyrovnaná a preto si samu seba vôbec nepredstavujem na jachte vo veľkom klobúku, ako pijem piňakoládu. Takéto predstavy si človek vytvára práve preto, že sa bojí. Ak si dobre čítala, mám doma 87 ročnú mamu. Takže, ak by som sa aj dožila takého veku (čo pravdepodobne u mňa nehrozí vzhľadom na moje srdce), viem, čo ma čaká-a možno ešte niečo horšie.
A navyše-pracovať vraj budem aj po smrti, syn mi sľúbil, že popol bude v presýpacích hodinách
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Jeskove zraky, COHO sa mam bat? Ze raz budem stara, ze umriem, ci toho ze vyjdem von a zrazi ma auto? Ja taketo veci naozaj neriesim, nezamyslam sa nad nimi, mam REALNYCH problemov tolko, ze na toto nemam ani cas, ani chut ani naladu. A nezovseobecnuj. Co plati na teba, nemusi na mna a naopak. Inak je super, ze TY vies, co ta caka. To by som si netrufla povedat ani kebyze mam zazracnu gulu.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Stanka nielen,že si to krásne napísala,ale najväčšou hodnotou tvojho príspevku je poznanie,že si sa osobne na tom podielala,prežila,robila si svoju prácu celým svojím ,dávala si niečo navyše,čo každý nedokáže,lebo to nemá v sebe,nedostal ten dar z hora.
Včera som prechádzala mestom a na jednej informačnej tabuli bola veľmi pekná fotografia.Foto ľudského tela,bez hlavy,ruky v lakťoch zapadnuté do seba.V tomto láskavom náručí ležalo malé nahé a spokojné dieťatko.Celé to dopľňal text:
..... Aj v starobe sa túžim cítiť rovnako .....
Fotografia bola venovaná k príležitosti " mesiaca úcty k starším" preto si veľmi vážim,že si aspoň ty nezabudla a napísala tento príspevok.
Kto ma tu trošku viac pozná,vie ako žijem a že mi je táto téma veľmi blízka a veľmi citlivá najmä posledné mesiace,hoci sa tu cez smajlíkov smejem,moc mi do smiechu nie je,ale úsmev je to jediné,čo mi/nám doma pomáha.
Keď vždy po nejakom čase bilancujem,čo som sem kedy o sebe napísala,tak prichádzam k poznaniu,že nebanujem a ako som dobre urobila,keď som o témach,v ktorých by ma mohol niekto raniť ani písať nezačala.Takouto témou je aj taká,ktorú si teraz otvorila ty.
Raz lobelka-krásna a vzácna duša, niekde napísala,že... Srdce nie je obrus,pred každým ho vždy neprestieraj.....a tak sa toho držím a neurobím to ani dnes.
Mám na teba dotaz so zdravotným problémom,tak sa ti ozvem a napíšem ti svoje pocity k téme súkromne.
Všetkým dievčatám,ktoré tuná písali osobné skúsenosti a pocity,nie že tlieskam,ale vyjadrujem hlbokú poklonu.Myslím na všetky o ktorých viem,že sa o niekoho z rodiny doma starajú.
Katlv Italy dievčatko drž sa.
Stanka táto téma tak trošku odľahčene sa tu už spomínala a tak prikladám linky.
http://www.nanicmama.sk/zrela-dama/ako-ju-prezijeme
http://www.nanicmama.sk/sepkane-srdcom/kruh-zivota
Ani ten najluxusnejší penzión,domov dôchodcov,domovy opatrovateľskej služby,nedokážu poskytnúť všetko to,čo si starý a bezvládny človek zaslúži bez vnímania cez seba a dobrého srdca personálu a toho daru z hora.
Dievčatá pekný a slnečný deň vám želám
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Lusesitka dakujem 
....Aj aj som sa rozhodla k tejto teme neprispiet (prepac stakola )ale kazdy prispevok pozorne citam ,ale tebe lusesitka sa neda neozvat sa .Aj u nas to nevyzera dobre hlavne posledne mesiace,vsetko sa skomplikovalo mojou chorobou...O svokra s Alzhaimerom sa s manzelom starame uz viac ako 3 roky ,je plienkovany,stale negativne naladeny,nikoho si nepripusti k telu a ma samovrazedne sklony.U nas to ale vsetko bolo tazsie tym,ze svokor bol velmi,velmi zly clovek,tyran,ktory tyral svoje deti a manzelku(ta pred 20 rokmi utiekla),takze pre mojho manzela ucta alebo laska k otcovi su nezname pojmy 
,ale ja taky rodicia mozu ochoriet .Mam 11 rocneho syna a ten to vsetko vidi a zije s nami a uz teraz mi hovori"mami nemysli si ,ze ked budes stara ,tak sa o teba budem starat" ,teraz sa este posmievam,ale naozaj velmi casto myslim na to ako to bude ked budem stara,pretoze z vlastnej skusenosti viem ze je to veeelmi tazke a ja by som nechcela takto nicit rodinny zivot mojho syna a radsej by som bola v nejakom peknom hospicy s parkom a bazenom (ale su take....?)Katka
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
kati nemáš to vôbec jednoduché,viem o čom píšeš,navyše svokrova ťažká diagnóza je velmi náročná na psychiku a je veľkou záťažou nielen pre celú tvoju rodinu,ale hlavne pre teba,keďže s ním najviac času tráviš ty a sama sa staráš.Pozorne som čítala o tvojich zdravotných ťažkostiach,veľmi ti želám,aby si bola čoskoro opäť v poriadku.
Všimla som si nielen v mojom okolí,že kto je/správa sa celý život napr. ako tvoj svokor,nielen v jeho diagnóze,ale všeobecne na starosť,v ťažkej chorobe / niet divu / sa jeho negatívne povahové vlastnosti,hašterivosť,zlosť,nenávisť,nespokojnosť ešte viac zhoršia.Vtedy je to veľmi ťažké pre obe strany.Naše povahové vlastnosti nás sprevádzajú celý život,do vysokého veku,preto sa neraz aj z tohto dôvodu staroby našich rodičov tak veľmi obávame. Možno aj tej našej vlastnej a tak nechceme byť zas našim deťom na príťaž.
Kati máš môj obdiv, myslím na teba.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Stalo sa to minulý rok. Ešte teraz pred rokom bol môj otec viacmenej zdravý. Týždeň pred Vianocami už nevedel, čo sú to Vianoce, prestal vstávať z postele, prestal komunikovať. Cez Vianočné sviatky sme ho odviezli do nemocnice...Má 79 rokov, momentálne je úplne nemobilný, rozpráva raz normálne, raz z "cesty", pomaly sa mu "rozsýpa" chrbtica a odumierajú mu mozdové bunky,potrebuje plienky... Maminka má 76 rokov, má vysoký tlak, choré srdiečko, problémy s mozgovými cievami... ja som od nich vzdialená 260 km. Maminka sa o seba ešte našťastie dokáže postatať, otca sme umiestnili v Domove sociálnych služieb 5 km od našej dediny. Maminka za ním chodí 2 aj 3 krát do týždňa /podľa toho ako sa zdraavotne aj ona cíti/. Ja sa snažím chodiť domov ako často len môžem. Vždy, keď som doma a idem za otcom, cítím presne to, o čom vo svojom príspevku, Stakola, píšeš. Pozerám na tých starých ľudí, a aj keď ich nepoznám, cítim akúsi veľkú nehu, lásku, pripadajú mi ako malé bezbrané deti.. mám chuť hocikoho z nich pohladkať po vlasoch, a po ich "usušených, zvráskavených" rukách... A potom si uvedomujem, ako veľmi si vážim každý okamih, deň môjho života, keď som ešte takáto aká som... A dúfam, že čím budem staršia, tým budem múdrejšia, vyrovnanejšia a že nebudem musieť byť nikomu na obtiaž...A ešte chcem veriť, že jedného dňa večer zaspím a už sa zobudím len v tom tuneli, o ktorom som už toľko čítala...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Minulú nedeľu sme šli autom od dcéry z Bernolákova - po pravej strane sme míňali krásny veľký objekt plus stavby k tomu patriace - naozaj ma zaujalo krásne upravené okolie....tak som len tak prehodila: No toto je krásna stavba - to je nejaký hotel?! A moja mladšia dcéra: Nie mami, to je Dom seniorov čo nevieš, veď sem Vás dáme keď budete starí......takže: ja s manželom už vieme s dosť veľkým časovým predstihom, kde zostárneme-daj bože, vyzerá to tam luxusne.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
A vieš o tom, že kedysi to bol bordel???
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
..možno na staré kolená tam budem "pracovať" chichi
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Verte či nie, ale mám 35 r, dve malé deti a už som rozmýšľala nad tým, čo budem robiť keď budem na dôchodku. Budem sedieť za počítačom a vypisovať príspevky do diskusií. Alebo budem otravovať svoje deti návštevami v ich uponáhľanom svete. Lepšie možnosť: budem cestovať a posielať im iba pohľadnice z južných krajín.
Ked sa narodí dieťa, je to krásna udalosť. Mamička, príbuzný pripravia výbavu a všetko to naokolo. Existuje veľa kníh o starostlivosti o dieťa, o výchove. Deti majú v dnešnej dobe oveľa viac výhod, je im prispôsobované prostredie, strava, nábytok, sú plnohodnotnými osobnosťami nášho života.
Keď človek zostarne zmení sa, ako keby sa stal znova dieťaťom o ktoré sa treba starať a prispôsobiť mu aj okolie a naše správanie a na to často zabúdame. Zabúdame, že to už nie je ten ktorého sme poznali, ale je to niekto kto už nemá taký postreh, fyzickú zdatnosť, nepočuje.
Mala by existovať aj poradňa pre tých, ktorí sa starajú o takýchto ľudí. Nikdy nevieme kedy sa to môže stať, zrazu sa budeme musieť starať o niekoho blízkeho, kto bude napr. pripútaný na lôžko. Aká strava je vhodná, ako mu spríjemniť deň? Každý kto to podstúpil asi postupoval intuitívne. Často krát to nemali ľahké, nemohli kedykoľvek odísť na dovolenku, lebo ich nemal kto zastúpiť. Ďakujem a želám všetkým, ktorí sa starajú o starých ľudí veľa síl a trpezlivosti. Aj my raz budeme starí.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
suhlasim krasne si to napisala.ja mam vsak opacne skusenosti.mojho priatela otec je po porazke moze sam jest rozpravat aj chodit lavu ruku ma ochrnutu co vsak je ze ho musime vsade vozit na voziku lebo nechce sam chodit. staral sa o neho jednu dobu syn potom dcera a dnes my.nik ho nechcel a to preto ze robil strasne veci.co nam ine zostavalo ako si ho vziat.to co som zazila neprajem nikomu starala som sa ako sa len najlepsie dalo vrieskal cele dni a noci ked som mu priniesla jedlo tak na mna nakrical a navyse sa odhaloval.skoncilo to tak ze som velmi ochorela az natolko ze som nemohla rok poriadne chodit.zila som so silnymi bolestami na liekoch a ked som mu chcela o 11 v noci vypnut telku aby som sa aspon trochu vyspala pokial lieky od bolesti ucinkovali tak krical na mna cez stenu do polnoci aj tak som nemohla spat.co mi ine zostavalo brala som rok tabletky na spanie a doteraz som z toho navyku nie vonku ale snazim sa s tym bojovat.preklinal ma cele dni.ale to este mozem byt rada ze ma nezbil tak ako jeho dceru.raz sa o to pokusil tak som si davala pozor.i ked jeden raz ma skoro trafil dialkovym ovladacom.jeho dcere povedal poprav mi vankus chytil za vlasy a zbil ju.to iste sa stalo aj mojmu priatelovi.niekolko x sme volali pohotovost.susedia sa stazovali nanho no mna lutovali.co dodat dnes musi mat zatvorene dvere na jeho izbe lebo je stale odhaleny. deti ho chodia navstevovat len sem tam nik o neho nejavi zaujem syn ktory sa o neho staral prisiel az po 2 rokoch aj to viac casu stravil s nami lutoval nas.moj priatel ho nechce dat do dd a tak sa s nim trapime.toto je opacny pripad nedalo mi nenapisat.podotykam ze napriek mojmu ochoreniu som mu varila a nadalej nosila jedlo.videl ze som chora no napriek tomu zhodil ovladac televizora na zem ze zodvihni mi ho nevladala som sa zohnut opat zacal kricat no to som na stastie vysla na chodbu vyniest smeti.vykrikoval ze ho bijem a krical o pomoc susedia boli vo dverach a tak mi vravia ved patri do blazninca dokedy budete cakat kym ty nezomries?ak by som chcela napisat vsetko co som s nim prezila tak by som pisala do rana.ospravedlnujem sa za dlhy prispevok.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
strelicia,
ale v takomto pripade je urcite namieste odborna pomoc, odborna starostlivost.
Eva
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No strelicia klobuk, dole, pred tebou...starala som sa o choreho otca, ktorý mi zomieral na rakovinu, bolo to tažke obdobie, ale toto čo pišeš ty,by som asi nezvladala.
Aj ja som sa par krat zamyslela nad tým ked zostarnem, ale nejako do hlbky to neriešim, žijem pre dnešok a mám už vybrany aj penzion
Chodime každy rok partia na Nitrianske Rudno, vedla chaty postavili krasny penzion pre dôchodcov. Išli sme okolo a ja som poznamenala, tu by som chcela byť ked raz budem stara, penzion je hned pri vode, vedie tade chodnik, okolo priehrady, chodia tam labute, zlava par metrov vynikajuca pizzerka, kde čapuju skvele pivo
, nedaleko je recepcia, kde hraju každu sobotu diskoteky...no čo ine, by mi bolo treba?? ...a moja pohotova dcera, poznamenala, ok, mami, ja ti to tu vybavim, ak raz budeš stara
Na starobe je asi najhoršia samota, určite viem, že by som na starosť nechcela byť sama
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ahoj, mne to pripomina ako mi moja babka ked prvykrat uvidela mojho syna povedala, ze ona si praje aby sa vratil cas ked boli jej deti male a viac by sa im venovala, viac by ich bozkavala, ze ona na ne nemala cas, mala kravy, prasce, to vsetko muselo mat prednost, je mi jej luto, nemat cas na dieta je hrozne, lebo caas leti tak rychlo a zrazu bude velky, uz sa nebude tulit, uz nebude potrebovat materske mlieko a to sa neda vratit.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dievčatá, krásne dojímavé príbehy tu píšete...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ano to je pravda no moj priatel si neda povedat vraj otca tam neda a bude sa s nim trapit.no to som zdaleka nenapisala vsetko to by ste mi vynadali do blaznov a ani ja som sa v mojom zivote z niecim podobnym nestretla.teraz sa trochu ukludnil dostava lieky prosila som totiz jeho lekara aby mu nieco dal. uz sa prestal pocikavat na koberec a uz tak nereve ako zviera.aj ja mam nazor ze patri do liecebne.zijem v cudzine a nie je to tuna pre mna lahke verte a tiez nemozme rozhodovat kedze to nie je moj otec.my sme museli kvoli nemu menit byt za vacsi a z toho stareho ked sme sa stahovali susedky ma upozornovali ze ma poznaju aj jeho lebo nas niekolko x navstivil ze ja pojdem skorej ako on.no mali pravdu.bolo to so mnou dost zle a stale uvazujem ze to zabalim a vratim sa na sk.potom sa stretneme a porozpravam viacej.tak tam davajte na seba pozor a ja idem robit ranajky u nas je rano.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
strelicia,
tak to si od Slovenska asi dooost daleko, vsak?
Urcite to nemas lahke, mozno je to v krajine tvojho priatela takto v poriadku, ze treba doopatrovat rodicov za kazdu cenu doma, ale urcite je to tema, o ktorej by ste mali vela hovorit, tyka sa to totiz aj teba a to dost zasadne.
Eva
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
mila eva mas pravdu som daleko a sama je to presne ako si to vystihla.hovorili sme o tom vela x rozhodl aj napriek tomu ze sestra a brat suhlasili uz tu vyzeralo slubne hladali vhodny dd aj tam boli pozriet potom sa moj priatel opat spamatal a tvrdil ze to musime zvladnut.preto rozmyslam o odchode lebo je to 2 roky co ho mame a ja uz nevladzem.bojim sa vsak ze uz si na sk nezvyknem.ale aspon budem moct ist spat kedy budem chciet a spalna mi bude sluzit aj pocas dna.dik za slniecko.no nic netrva vecne no nie?viem ze u nas sa taketo pripady riesia inak.stary pan bol vraj pekny kvietok pocas mladosti a zneuzival zeny pracoval vo veducich funkciach a ked nebola niektora po voli tak ju vyhodil.niekolko dni bol v nemocnici a tam boli na neho neustale staznosti ze obtazoval sestricky kazdy den nam volal aby sme nanosili parfemy a tiez hotovost rozdaval a my sme nestacili platit.no toto by este nebolo take hrozne tych hroznych veci je viac a ja by som na ne chcela zabudnut moj prispevok bol o tom ze aj takto sa da dopadnut.toto je druha strana mince co
opisuje stakola
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
nech sa uz rozhodnes akokolvek, drzim ti palce, strelicia
Eva
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
dik si strasne zlata.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
strelícia
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Stakola, rozplakala si ma a donútila rozmýšľať. Prekročila som 60-tku,deti sú mimo nášho veľkého domu a začínam sa zamýšľať na tým: čo ďalej? Deti aj vnúčatá chodia na návštevu,volajú denne - ale majú svoje rodiny,prácu,povinnosti.Tiež si myslím,že ma DD neminie a už teraz sa po duševnej stránke pripravujem. Ale môžeme v dnešnej dobe žiadať od detí, aby zostali doma?-keď je núdza o prácu atď. Krásne si napísala,viem,že domovy sú pre ľudí,tiež tam pracujú ľudia-či už si uvedomujú alebo nie,že aj oni budú ako ich obyvatelia -ale do Tvojej opatery by som šla určite.
