vykrik v dusi matky

bubatko zrejme patríš do skupiny žien, ktoré na materskej proste trpia nedostatkom sociálnych kontaktov.Myslím si že takéto pocity sú úplne normálne, teda posudzujem to podľa toho, že som si prešla niečím podobným. Akurát s tým rozdielom, že som sa nemala ani kedy manźelovi doma posťažovať, lebo bol neustále pracovne zaneprázdnený...Vyhorieť môźe lekár, učiteľ,sociálny pracovník...ale myslím, že aj matka na materskej. Predísť takémuto stavu sa dá tám, že si do svojho života zaradíš pestovanie sociálnych kontaktov- kamarátky, nejaký ten kurz, štúdium...

Veľmi podobnú situáciu som prežila aj ja. Tiež manžel nemal ochotu počúvať- inak strašne zlatý chlap, dobráčisko...len mal pocit, že keď on nepociťuje potrebu rozpravať sa tak vlastne nie je o čom...Som našťastie z tohto bludného kruhu vonku,ale tá prežitá bolesť sa nedá len tak zabudnúť...Časom sa k tomu čo popisuješ bubatko pridalo to, ze sa manžel zamiloval do kolegyne, ja som to nezvládla a vyčítala som mu to, lebo som nemala síl ho pochopiť...mala som potrebu vypustiť ho ako on vypúšťal mňa celé roky...A tak nakoniec nevydržal a odišiel od nás...Ale rozumieme si, príkladne sa stará o nás...A musím povedať, že keď mi v marci tohto roku zomrel tatino tak počúval, počúval, poćúval o mojom strachu, o bolesti, o smútku a podporil ma.Podržal ma práve chlap ktory to celé roky nevedel...Pokús sa svojmu chlapovi otvoriť oči skôr ako to zájde príliš ďaleko. Na všetky problémy ste dvaja

To ti veru neporadim bubatko- neviem. Ja som jasne vedela, že sa rútime do záhuby a zmeniť, ani ovplyvniť som to nedokázala..Bola som dlho s deťmi doma, študovala som a zlepšenie mojich vlastnyćh pocitov z vlastného života nastalo až keď som po materskej nastúpila do práce...Taká tá normálna spokojnosť so samej seba bez ohľadu na to čo si myslí alebo cíti manžel...vyrozprávam sa super kolegyniam, kamarátke...Asi nepomôžem nejakou konkrétnou radou, ale na všetko jestvuje liek...Ja som si to musela tvrdo odžiť... pomohlo to źe som vyštudovala školu po ktorej som túžila a našla som si prácu ktorá ma veľmi baví a napĺňa...To je môj liek...a veľa, veľmi veľa som hovorila o svojich pocitoch pred manželom, aj nasilu, aj keď si už zapchával uši a nechcel to počúvať, muselo to ísť zo mňa všetko von...ešte aj po jeho odchode som mala také "záchvaty" a on "musel" počúvať...Ale konečne to dozrelo do štádia, že sa vieme počúvať a naozaj rešpektovať

V akom znamení je tvoj muž?

No pekne...Môj manžel je ryba a ja strelec...Čím ďalej tým viac mi to pripomína nás dvoch...Presne ten spôsob komunikácie, keď som ja niečo povedala, ani to nebolo priamo myslené na manžela , len som trebárs vyjadrila svoj názor na niečo čo sa mu nepáčilo tak on sa uzavrel do seba a hotovo.A keď som chcela komunikovať musela som tú bariéru prekonať ja a vždy len ja. Manźel mi tvrdil, že on nie je urazeny, len o tom premýšľa.Jeho premýšľanie vyzeralo asi tak, že sa so mnou nerozprával niekoľko dní. A nikdy som to nevydržala do bodu, že by bol on začal prvý komunikovať Alebo také stavy, že som mu niečo hovorila a on na mňa aj hladel, ale mala som pocit, akoby sa díval nie na mňa, ale cezo mňa, proste akoby som nebola...

bubatko, neviem, ci ti pomozem, ale v podobnej situacii som bola po narodeni prveho chrobacika - nové mesto, ziadny znami, rodina stovku kilometrov daleko, manzel v praci od siestej rano do polnoci. prve mesiace s drobcom - ja nervy v kybli (strach zo starostlivosti o dieta, nezvyk, baby blues,...), hadky ako naprogramovane, pocit nepochopenia, odcudzenia, myslienky na rozvod, ved to manzelstvo bol omyl,... potom sa to proste spravilo. postupne to opadlo, preslo.
pred narodenim a pri druhom zase podobne, hoci sme sa uz prestahovali do mojho rodneho mesta a mala som poruke viac pomocnikov. ale manzel stale prec, ked bol doma, tak moje frustracie z poporodnych depresii riesil "utekmi" z domu za kamosmi alebo zatvaranim sa v izbe s kompom. proste najradsej co najdalej odomna a mojich reci... ak niekomu prejavoval lasku, tak detom, akoby som bola vzduch... vyhybal sa mi.
citila som sa presne ako ty. vyflusnuta, unavena, nepochopena, manzel iba nestihal chapat, ci mi sibe alebo co sa deje... tuzila som po pochopeni a vyrozpravani - nebolo kym a komu. poplakala som si sa tych par mesiacov stokrat.
mozem ti povedat iba jedno - vydrz, pevne nervy, ked uz nemozes, tak plac, ponadavaj si, pis si trebars dennik, kde si tie pocity vylejes na papier (je inak zaujimave citat to po nejakej dobe - aj sa zasmejes, ver mi). ale prejde to. mozno za pol roka, mozno trosku dlhsie, ale postupne to bude opadat, domacnost si najde novy rezim s dvoma detmi, po case sa obzries a nebudes chapat, co to v tebe bolo. ako ta to mohlo tak polozit.
spravi sa to a bude dobre. zase budes citit, ze ta manzel lubi a v jeho skutkoch to budes vidiet, nech by to bolo aj zasifrovane.
kazdopadne, vydrz. netlac na neho, nic nedosiahnes. skor opak toho, po com tak velmi tuzis.
spravi sa to. prinajmensom tie tvoje pocity frustracie a unavy.

ahoj bubatko, neviem ti poradiť, lebo som vo veľmi podobnej situácii a neviem poradiť ani sebe. Ja som len tomu svojmu vorkoholikovi, ktorý od počítača už ani nevstáva, včera povedala, že prežívam najsmutnejší druh samoty zo všetkých. Som sama aj keď mám muža. Muža, ktorý mi sľúbil, že ma bude milovať a ctiť, kým nás smrť nerozdelí. A rozdelil nás počítač. ... a on sa urazil...

Som za vytvorenie kontaktov. Skús si nájsť kamošku, najlepšie s deťmi v podobnom veku - veľmi pomôže, keď sa budeš mať komu vyrozprávať (virtuálne to určite nie je ono) a možno po čase sa už ani nebudeš potrebovať vyžalovať, len je to teraz v tebe také nahromadené. Kde bývate? Aké máš možnosti zabaviť deti? Sú v okolí nejaké detské kútiky, materské centrá, aktivity pre dietky? Niečo, kam "odložíš" (rozumej nebude si vyžadovať tvoju neustálu pozornosť a vymýšľanie zábaviek a aktivít) staršieho, uspíš mladšieho a pri šálke čaju si pokecáš s kamoškou či nebodaj prečítaš knižku, časopis. Najhoršie je sedieť doma, čo veľa mamičiek v zimnom období robí, lebo sa im nechce ísť von do zimy, okrem nejakých povinných prechádzok... My máme kopec aktivít aj v pastoračnom centre - aj pre maličičkých deťúchov - napríklad angličtina pre deti 1-4 roky. Tam sa ti postarajú o staršieho a ty si troška odddýchneš. A v pastoračných to ani nie je drahé, fakt symbolické sumičky a dieťa sa naučí niečomu novému. S mamičkou-kamoškou si môžete i postrážiť navzájom krpcov (no asi nie takéto celkom maličké bábätká; ale čochvíľa vyrastú a budú zvládnuteľné aj štyri kusy... v nutných prípadoch ). A tak.
S mužom nepomôžem. Tiež som mala na materskej pocit, že je stále len to jeho dôležité a ja vlastne podľa neho nič nerobím, len sa celý deň poflakujem a taaak. A doteraz neviem, čo bolo len v mojej hlave a čo si myslel naozaj a čo som si vykonštruovala a kde bola pravda...
Len nesedieť doma; vymýšľaj stále nejaké aktivitky a dni budú ubiehať ako voda. Dvojročného už môžeš prihlásiť napríklad do plaveckého kurzu - u nás máme pri plavárni kaviarničku s detským kútikom aj prebaľovacím stolčekom a tak ďalej, kde môžeš s mrňúsom počkať a oboch ich unaviť, že budú spať ako v oleji... Možností je veľa. Držím palce, aby sa u vás vyjasnilo

...cas a magnezium... (to vyriesilo moje problemy podobneho charakteru)... odkedy je maly vacsi a dcera chodi do skolky mam viac casu aj na seba a nemam pocit, ze som stale sama a ked moj manzel sedi cely vikend pred TV alebo PC magnezium podane pri ranajkach mi nejako zpomaluje nervy a celkovo ma drzi v dobrej nalade, takze ani nevycitam a tym predchadzam hadkam...

ahojte baby, tak tento problém maám aj ja, pracujem na tri smeny, oficiálne som na materskej dovolenke, a som štvrtý rok na výške, starám sa o domácnosť po nociach, po nociach sa učím, s malou trávim čo najviac času, a môj manžel tvrdí, ak poviem, že som unavená, že som trápna, keď sa sťažujem, takže som už ticho, nemám nikoho, pretože ma nikto nechápe, mám 25 a zrobená som ako 50-tka. Ale podla mojho manžela tak maká každá druhá. Zaujímavé je, že keď sa jeho mamička sťažuej, že je unavená (s mágania gombíčka na prístorji, jedna smena, a dve dcéry ako osobné slúžky a svokor ak oosobný šofér), tak ju lutuje. Môj manžel sa zmenil, odkedy máme počítač, dokonca mi povedal, že ak by som zomrela, tak by ani neplakal, ale ak by s mu pokazil PC, to by bolo hrozné!V poslednom čase som uťahaná a preto aj nervózna, stres so skúšok, stres z práce, mám veľkú zodpovednosť, stres, že musím dávač dcérku na varovku a vyčítam si,že sa jej málo venujem, prsote šno ,som neznesiteľná, ale ďakujem za to nemám! A to makám,aby nám konečne schválili hypotéku! Tak ja už fakt neviem..... Podobné pocity som mala aj ja, po narodení dcérky, riešila som to plačom a tým,že som si z času na čas vyšla s kamaratkami na nákup,alebo kávu, to pomáha. Ale objatie manžela, a pochopenie, to nemám. Asi je môj vzťah na konci...Válka si žádá oběti, tak toto je asi moja daň za to, že bojujem na troch frontoch, a nedá sa víťaziť na všetkyc h...

kric do prazdna - kric az do vtedy az tvojmu manzelovi nedojde o co ti ide, nemlc, nezavieraj sa do seba, proste daj to zo seba von..... kric do sveta co od neho chces....nemlc
myslim to samozrejme obrazne...pochopila si, co tym myslim???

Niektorá ste tu radili, že nájsť si kamarátku ... hej, aj to je super ale problém to nevyrieši. Tiež sme si tým s manželom prešli a mala som kamarátku, ktorej som sa mohla vyžalovať. Bolo to lepšie ale problém si musia vyriešiť tí dvaja... Neviem prečo sú muži po narodení detí takí "čudní", uzavretí a nechajú "v tom" ženu samú. Ja som mala tento pocit bezradnosti. Navyše môj muž do večera non-stop pracoval, prišiel domov a kedykoľvek zahlásil, že ide na pivo, na guláš ... proste on bol slobodný človek. A ja? Stále doma s bábätkom a nemohla som sa mu posťažovať, nechápal aká som hrozne nevyspatá, unavená. Teraz má drobec 2 roky a je to už úplne iné. Manžel sa s ním hrá, obriadi ho.... ale mám pocit, že čím bol syn väčší, že tým sa to zlepšovalo. A keď som nastúpila do práce, tak mne bolo rozhodne lepšie ... a aj manžel ma začal počúvať ale búrky občas sú, to je jasné.

toto je najsmutnejsie citanie. Ja som na tom podobne, akurat ze sa mi uz s tym podarilo nejako vyrovnat... aj vdaka veku a zivotnym skusenostiam. Vidim to tak ze muzi toto maju jednak z ich prirodzenosti a druhak z vychovy, nie su nauceni o pocitoch hovorit a riesit ich s inym clovekom a povacsine sa silnych pocitov aj boja, ci uz vlastnych alebo cudzich. Lebo nevedia co s nimi.
Da sa naucit ich to, ale je to beh na dlhu trat a hlavne treba davkovat pomaly a premyslene.
Druha vec je ze su sebeckejsi ako zeny a to tiez vplyvom vychovy - aj ked je doba moderna, ale stare vzory spravania sa generaciami menia len pomaly a stale sa odovzdava vzor ze zeny sa maju prisposobit, potlacat vlastne pocity a naroky v prospech inych a hlavne svojich muzov. A tiez sa bojime aby sme ich nestratili, aby "bol pokoj" a to su potom paky ktorymi sme vydietratelne.
A tiez je tu ta vec, ze ked ich zena vsetku starostlivost o dieta aj rodinu (je tu priklad aj na karieru, fin. stranku) zvlada, tak preco by oni nevypli? Ved "mozu", a vsetko funguje dalej bez uhony.
Mile zeny, aj ja som byvala "silna" a nestastna - a naucila som sa ze treba ukazat aj slabost a nesnazit sa niest vsetko na vlastnych pleciach (a so slzickou v oku). Zo zaciatku to islo strasne tazko, metoda pokus-omyl ale podarilo sa aj ked samozrejme este sa mam co ucit. Ale som ovela, ovela spokojnejsia. A tiez som sa naucila ze pomaly dalej zajdem a zakazdym ked sa zacinam vo vztahu citi zle, si to hned aj uvedomovat a napravat.
Tot moja subjektivna skusenost
Drzim palce vsetkym.

Priznam sa ,že som nečítala všetky komentáre, ale zaujal ma ten pôvodný príspevok. Vyhorenie, to je ten správny výraz. Príde ešte veľa krát......som v úplne inej životnej situácii ale duševne som na tom rovnako.....asi som nepotešila