zit svoj zivot este raz , zmenila by som . . .

Pripletka,
zaujimava temaNebudem pisat dlhe litanie, ale asi by som svoj zivot nechcela zmenit, aj ked by som ho zila este raz, lebo aj tie kopance, ktore obcas dostaneme, nas posunu dalej a naucia nas vela a keby som snad nieco zmenila, mozno by som nikdy v zivote nestretla sudi, ktorych milujem a to by bola pre mna hroza, ale snad by som chcela vediet lepsie pocuvat, co mi ludia vravia, hlavne ti, ktori su pri mne, lebo niekedy mame pocit, ze nam chcu ublizit, lebo nam povedia pravdu do oci, ale v konecnom nam chcu len dobre a ja to niekedy pochopim az po dlllllllhhhhhhhej dobre

keby som ja mohla žiť ešte raz, tak by som chcela žiť presne tak ako to opísala prípletka....bláznivo, bez toľkej sebakontroly, bez toľkej dedukcie, dávala by som všetky svoje emocie von, či už dobré, alebo zlé.....viac by som sa smiala, skákala, žila....keby som mohla prežiť svoj život ešte raz, tak by som chcela ako písala zuzana, a prípletka dokopy, bláznila a milovala by som sa viac s tými ľudmi, ktorých som stretla, ktorých milujem a neviem si bez nich predstaviť život....

Ale veď nemusíte začínať odznova, keď po tom túžite, prežite to!
NIKDY NIE SME NATOĽKO DOSPELÝ, ABY SME NEMOHLI MAŤ DETSKÉ SNY, tak prečo by sme si ich nemohli prežiť?
Že už máme veľa záväzkov a je neskoro začínať s niečím novým? Možno práve tie záväzky by nás mali viesť k tomu, aby sme vyliezli na viacej hôr a prebrodili rieky- aby sme si my mohli raz povedať, že sme svoj život nepremárnili a žili naplno, aby sme nikdy neoľutovali čas strávený na tomto svete. A záväzky? Práca? Tích 20 dní dovolenky z minulého roka nie je na požičanie, patria nám. A že tam nie sú? (deti boli často choré, pes musel ísť k veterinárovi, manžel potreboval pomôcť s balením na služobku,... DOČERTA, a kedy budeme na rade my??)
Rodina? Rodina nebrzdí v rozlete.
Manžel bude milovať "novú, spontánnu a živočíšnu polovičku", ktorá ho ráno v stane zobudí bozkami (ešte predtým, než bude letieť umyť si zuby ) Aké sme boli zaujímavé, keď sme boli ešte aktívne, strapaté, vždy počúvajúce a veselé. Veď také nás milovali najviac- rozhodli sa, že nás nesmú stratiť a tak sa s nami "zaviazali". A potom sme sa predsa stratili, unavili a zabudli...
Deti budú milovať maminu, ktorá občas vytiahne na večeru kýbel zmrzliny namiesto varenia fazuľovej polievky.
A mi budeme opäť milovať samú seba a svoj život.

super akira ako vždy....aj ja sa tak už trošku mením a máš pravdu, môžeš začať hocikedy.......aj teraz

netreba žiť ešte raz, stačí začať žiť naplno, nestrachovať sa, čo si pomyslia a povedia tí druhí o mne, hlavné je že to čo robím ma teší (avšak neubližujem tým druhým a rešpektujem!) milovať život, milovať, svet, ľudí, zvieratká, trávu, kvety, čistý vzduch.... A že robím chyby? No a čo - kto ich nerobí? Hlavné je z chýb sa poučiť.
Človek keď naozaj niečo veľmi chce, aj to dosiahne. Vraj 1% je talent (šanca v živote) a 99% snaha dosiahnuť cieľ.

Žiť svoj život ešte raz...rozhodla by som sa pre toho istého chlapa, lebo k sebe patríme...mala by som to isté dieťa, lebo je to kus nás...robila by som tie isté chyby, aké som spravila a urobila by som tie isté rozhodnutia, ktoré som musela urobiť. Jediné, čo by som zmenila, viac by som cestovala, kým som nemala záväzky a viac tancovala a spievala, ale to všetko ešte doženiem, veď som mladá. A ešte by som viac študovala, lebo ma to baví, ale to tiež zvládnem. Teším sa zo svojho života, zo svojej rodiny a s napätím očakávam, čo mi prinesie budúcnosť. A ešte na záver, budem ešte viac prejavovať lásku svojim najbližším, aby vedeli, že ich ľúbim a že pre mňa znamenajú strašne veľa.

Nezmenila by som nic!!! Kazda chyba a kazda krasna vec posuva dopredu a uci, rozhodnutia sa robia kazdu minutu a nikde nie je napisane, ze v druhom zivote by ma moje mozno "ine" rozhodnutia nedoviedli na tu istu cestu tak ci tak.. verim tomu, ze vsetko co sa udeje sa udeje aj tak, otazka je len to ci tam prideme o "5 minut skor" alebo nie..

Ja by som nezmenila nič. Aj keď si teraz čo to vyčítam, že som mohla niektoré veci spraviť inak, a niekoho vymazať zo svojho života už oveľa skôr, ale nebola by som potom tam, kde som teraz. A mne je teraz po dlhom čase opäť dobre. Aj keď sa denno denne stresujem kvôli rôznym maličkostiam, občas sa pýtam niekoho tam hore, prečo mi tak ubližuje /to mám teraz na mysly hlavne deti /, ale som šťastná.

Fajn, už sa netrápim že som večer zapadla do takej schovanej domáckej krčmičky,vypila okrem iného tri malé piva /desinky/ Zjedla o 22.00 domácu klobásu a na celú krčmu viedla vysoko odbornú filozofickú debatu :-}
/numerologia verzus astrologia/.Naštastie v krčme samí kamaráti.
Odchádzajúc asi o 22.30 som verejne odsúdila alkoholizmus

Keby som mohla zit opat, zmenila by som VSETKO!! Narodila by som sa uplne inym rodicom, bola by som uplne ine dievca, muza by som lubila a bola s nim stastna, nemala by som take krasne zdrave a mudre deti, mozno by boli skarede, hlupe a chore ale s muzom by som to zvladla a lubila ich aj tak!! JA BY SOM V MOJOM ZIVOTE ZMENILA VSETKO. Asi zo mna hovori unava, ale momentalne je to tak.

ja by som chcela zmeniť hlavne seba...jedna múdra osôbka mi raz povedala, že žena vychádza z puberty tak okolo 34...mne puberta nevadí, tá mi dáva úsmev na pery, ale skôr to opačné moje správanie....chcela by som byť spontánnejšia, veselšia, smiešnejšia....no a čo....ale ked toto ono nejde....fakt, fakt je to veľmi ťažké...neviete ako sa to robí??? beriem všetky rady

som vesela, uvedomujem si krasne veci, krasne pocity nalady...podla mna by sa mali zmenit ini ;) clovek sa moze aj rozkrajat ked sa snazi byt sam so sebou v pohode...v pohode s inymi, a vtedy naraza na take steny nepochopenia az sa sam zacne casom podcenovat a mysliet si ze by sa mal trochu krotit. ze je vadny, moc hlucny, moc vesely, nerozvazny a kopu inych odsuzdujucich myslienok. inym proste nevyhoviete nech by ste robili co chcete. asi jediny problem je ze ked vas vsetci povazuju sice za milu...ale divnu osobu ... neda sa tomu stale vzdorovat, casom vas to pohlti. mam pocit ze ma ubili ludia...nemam pocit ze by som robila nepristojne veci ...ale ako z toho teraz von ked som uz NORMALNA?

..a mne sa asi to darí najmenej -vydržať sama so sebou...
tak čo by som chcela zmeniť..chcem sama seba viac ľúbiť(dá sa to naučiť)...a byť menej ohľaduplná k druhým(brrr veď to je hnusné predsavzatie)...ale asi práve to by mi dalo väčšie krídla...

"nesúd, lebo budeš sama súdená..." ja som bola v tých 16tich taká správna puberta a ked som šla s kamoškou, takou istou trafenou ako ja, vedeli všetci, že sme na ulici.....chlap väčšinou povie, že našiel som si mladšiu, lebo je veselšia, spontánnejšia.....ale to som bola aj ja, ked som mala 19násť, nemala som deti, z baru som dokázala ráno ísť rovno do roboty, svet gombička....áno zmenila som sa, som zodpovednejšia (šak mám 2 deti), problémovejšia, ved kto robí problémy mne- muž a hádže ich na mna tak jasné, že som problémová....ale jedno som sa naučila, že mrchy sa majú v živote veľmi dobre, nič, ale nič si nerobia z ľudí okolo, z pocitov druhých, sú sebecké a v živote im všetko tak krásne vychádza, presne tak ako oni chcú...lenže....lenže ja sa to tej mrche neviem naučiť.....dokonca mám v notese aj 10toro mrchy napísané a nič....

- mrchou sa tiež musíš narodiť !
Osobne si myslím, že kúsoček tvojho malého šťastia sa nevyrovná celej kope šťastia takej mrchy. Ver tomu !

máš pravdu kefara, mrchou sa fakt asi musíš narodiť .... takže mi nič iné neostáva, len zase tak ako doteraz ostať tou milou, zlatou, jedinečnou a nenahraditeľnou....a tak som chcela byť zlá......

MIRKA 11, máš pravdu. Tieto teórie som vo svojej precitlivelosti hltala na kilá po pôrode, aby som pochopila prečo; a prečo až teraz; a podobné otázky môjho bytia. Je v tom toho toľko nepotvrdeného, koľko nevyvráteného a nikto nemôže povedať, že to nie je možné. Vychovávaná som bola katolícky vlažne i keď uznávam a rešpektujem cirkevné sviatky, ako aj mám v sebe hlboko zakorenenú vieru v TO čo ja nazývam: dobro v čistej forme, bez výhrad a ku všetkému a všetkým. Nemenila by som svoj život, iba by som sa vrátením času venovala viac ľuďom mne drahým, ktorí prirýchlo "odišli". Mojim krédom je: všetko zlé je na niečo dobré -a tak nech je všetko tak, ako je písané v mojej knihe osudu. Ďakujem Pripletke za tieto úvahy, ktoré nás všetky na chvíľku posunuli od rality do svojho JA.

to je pravda, všetko zlé je na niečo dobré a všetko zlé nám má ukázať to dobré ale až časom, čím nás učí trpezlivosti a vážiť si veci, ľudí, situácie, ktoré sa nám stali, aby nás niečo naučili....naučila som sa , že nikdy nehovor nikdy, pretože až sa sama postavíš danej situácii, ktorú si kedysi teoreticky odsúdila nikdy nevieš, ako sa práve vtedy zachováš....aj ja sa veľakrát hnevám na život, hlavne preto, že nie som trpezlivá, ale v poslednej dobe sa veľmi tomu učím a až sa mi niečo zlé pritrafí, čakám, čo sa mi tým chcelo povedať....a veľakrát v poslednom čase som si povedala formulku..."tak pre toto...!!!" a ešte jeden postreh, poznám veľa ľudí, hlavne žien, ktoré po prečítaní horoskopu s obrázkom, že "šťastie" povedia, ved ma žiadne šťastie nestretlo.....je to presne tým, ako sa na život pozeráme...ja veľakrát poviem hlavne mojej mame ale čo ak ťa mal v ten den niekto okradnúť a neokradol ťa, čo ak ťa malo zraziť auto, ale nezrazilo ťa, čo ak si mala zomrieť a si tu živá a zdravá.....to je podľa mna to šťastie.....

Zmenila by som všetko od základov

Evika, okamžite si odpusti, čokolvek by si si vyčítala, tak len v sebe ďalej posúvaš emócie, ktoré ťa budú trápiť. Jednoducho v tej chvíli si to ináč nevedela. Ideš ďalej .Možno ani netušíš koľko ľudí na teba myslí v dobrom,koľko vecí si spravila perfektne.

Veľa ľúdí si možno myslí, že som niečo zvládla, že som to prežila...
No ešte viac si myslí, že som čistokrvný debil a dávajú to narovinu znať.
Viete,vždy som bola taký "nedorobený" chalan. Musela som byť vždy a všade... Každý počul môj smiech, moje vtipné komentáre... Až som sa v 16. zamilovala, v 17. porodila dcérku /teraz má už 7 rokov/... Do konca života budem hovoriť, že to bol môj najhorší rok v živote. Od 17.som nežila s našimi /odsťahovali sme sa, keď mala Andrejka 4mesiace/, presťahovali sme sa do mesta, medzi štari steny, kde som samozrejme nikoho nepoznala, nevedela som uvariť ani puding, nieto aby som mala nejaké tušenie, čo obnáša starostlivosť o dieťa či o rodinu, nebola dokončená škola, "tatinka" nebol doma, ani keď mohol /kamaráti, pivo.../... Vlastne, keď si to tak spätne uvedomujem, od začiatku bol taký. Ale kto to vidí, keď je zamilovaný, má 16... Ako každá naivná maminka som si myslela, že druhé dieťaatko mu ukáže "kde je sever". Veď vo všetkých knihách to predsa funguje...! A tak mám aj syna. teraz 5ročného. No tak ako sa vylieči chrípka, tak sa vyliečila aj moja naivita. Bolo to ešte horšie. Väčšie dávky alkoholu, väčšie dávky nadávok, agresie... Áno, vtedy si člove"postaví" nejaký ochranný múr, no niečo sa v človeku zlomí. A tak sa zlomilo aj vo mne. Už len nazbierať dostatočnú dávku odvahy a odísť, však? Trvalo to 3 roky.
Teraz, takmer 17 mesiacov mám priateľa. Úžasný človek, no s chybičkou, že nikdy nepochopí, o čom hovorím, keď prídeme na tú tému. Aj keď si uvedomujem, že som spravila vela nevysvetliteľných a úplne zbytočných chýb pri ňom, viem, že nikdy nepochopí, že an také správanie som bola jednoducho zvyknutá, že som to brala automaticky a normálne,že som tak brala všetkých chlapov...
Na ukážku uvediem jeden príklad, aby ste vedeli, o čom presne hovorím. !Tatinkovi" som nemohla nikdy nič povedať. Myslím tým že nikdy nemohol vedieť, kto mi volal /pokial to nebola mama/, lebo bol chorobný žiarlivec. Musela som mu hovoriť, iba to čo mohol počuť, inak sa opil ešte viac a bol ešte väčší bordel. Povedať čistú pravdu? A ešte k tomu, keď je naozaj blbá? Nikdy!!! Radšej klamať a nejak to zariadiť, aby to bolo podla predstáv.
A ešte teraz sa pristihnem pri tom, že si poviem, že "toto mu nemôžem povedať..." a pritom je priatel úplne "opačný". On chce o mne vedieť všetko... Ale ja sa neviem otvoriť, možno dôverovať. Asi som úplne zdegenerovaná. Ale čo k tomu dodať, najdôležitejšie roky vývinu osobnosti v živote som strávila s debilom. To nie je ospravedlnenie, ani výhovorka. Len moje malé uvedomenie sa.
Pre to by som všetko od základov zmenila. Lebo viem, že sa to teraz so mnou povlečie do konca života a len budú trpieť ostatní okolo mňa.

Nemyslim si, ze sta to s Tebou povlecie do konca zivota (dufam, ze bude dlhy a plodny). Chce to prosto len cas. Cas na to, aby si Tvoje vnutorne JA uvedomilo, ze zapinat obranny mechanizmu je zbytocne, ze uz to netreba. Ono to casom pride, Ty sa uvolnis a vsetko bude fajn. Musis sa naucit verit a doverovat ludom, ktorym na Tebe zalezi a hlavne sebe.

Pekny den:-}

A čo keď neverím ani sama sebe?
Lebo viete ako to je. Človek chce všeličo, no ja som strašný zbabelec a aj priatelovi som už vela krát velmi ublížila. Hlavne mojimi "zarytými teóriami". Úprimne, čudujem sa, že je šete so mnou. A keď som mu to povedala, citujem: Aj ja.
Už mi neverí a nedôveruje. Jako, nečudujem sa mu, hej? Ale bolí to.
A teraz sme v takom štádiu, že keď mu aj pošlem sms s enjakou peknou básničkou, malým vyznaním, príde odpoveď: Pekné, ale viac by mi pomohlo, keby si mi napísala kde si a čo robíš... A to ma zdeptá úplne. Pre to mám aj takú fajne depku.

Skôr mám pocit, že chce iba hlásenia. Doslova

Čo človek narozpráva, keď druhý nepočúva a melie si len to svoje..