Pomóóóc, asi mi vymenili dieťa!

Dnes sa nestačím čudovať, čo sa to s mojím starším synom (4,5r.) deje. Začalo to hneď ráno, keď ešte spal. Vždy ho mladší (1r.) príde zobudiť tak, že za ním vylezie na posteľ a od radosti, že ho vidí, ho začne cápať hlava nehlava. Čakala som, že starší sa zače oháňať a mrnčať, namiesto toho otvoril oči, potešil sa bratčekovi a pekne nás pozdravil: "Dobré ránko." Potom pri raňajkách to zas bol on. Urobila som mu šunkové chlebíčky so zeleninou, keď ich videl, tak začal odmietať ako väčšinu jedál v tomto období, s veľkým hnusom že: "Fúúúj, to neľúbim, fúúúúj, to nechcem." Hovorím mu teda smutne, že som to robila pre neho a som sa s tým natrápila. A zrazu opäť ako vymenený s ľútosťou: "Mami, prepáč, že som ti povedal fúj na to jedlo" Potom to pokračovalo vonku na prechádzke keď sme sa bavili o tom, prečo je často chorý a hovorím, že by sme sa mali začať otužovať vodou, ale je to ťažko, keď tatino si myslí, že mu to ublíži a neverí mi, že je to zdravé. Nečakala som nič, že mi na to povie, keď už, tak som zvyknutá, že malý mi často protirečí a zrazu, že. "Mami, ale ja ti verím." Fakt neviem, čo sa stalo, že ma dnes chce tak strašne potešiť. No a zavŕšil to poobede tým, že keď videl ako zbieram po celej kuchyni papierové kuch. utierky, (čo mladší natrhal za mojim chrbtom kým som sa minútku nepozerala) tak mi hovorí: "Mami, páči sa mi ako to ukladáš na kôpku." A o chvíľu: "Mami, vidím, že sa s tým trápiš už hodinu, ja ti pomôžem!" No fakt neviem, či ho niekto nevymenil. Samozrejme som ho po každom takom zázraku poriadne vycmukala a pochválila, aký je milý. No povedzte, nechceli by ste takého za muža?