Poriadok v poriadku, , blog

Pridal/a adus dňa 18. 11. 2009 - 09:37

reklama

Poriadok – tá večná guľa na našich nohách, tá škvrna na našom štíte dokonalej gazdinej, ten večný zdroj nespokojnosti a príčina depresií. V pravidelných cykloch, kopírujúcich zvyčajne nejaké významnejšie sviatky a udalosti v našich životoch, sa stáva hlavnou témou našich rozhovorov a aj blogov.
A ukazuje sa, že názory naň – či už v tom, čo poriadok je a čo nie; alebo v tom, ako ho dosiahnuť a koho „povinnosťou“ to je,... – sa rôznia, či už z neznalosti, nedostatočných skúseností alebo aj neochoty meniť zakorenené predstavy a postoje k poriadku.
Tak si myslím, že je čas urobiť poriadok v poriadku.

Začnem vetou, ktorú som tu už neraz napísala – som presvedčená, že VÝZNAM PORIADKU SA PRECEŇUJE. Čo ešte je poriadok a čo už nie? Kým nemám kopy hnoja uprostred obývačky, kým sa z miestnosti do miestnosti nemusí predierať hustou záclonou pavučín, kým ešte cez kuchynské okno rozoznám, ktorá suseda mi kráča popred dom – svet je v poriadku. Naučila som sa nemať výčitky svedomia z neumytých riadov, ak miesto ich umývania robím niečo iné, zmysluplné – či už je to vychádzka s deťmi, alebo nejaké hobby.

Ďalšia osobná skúsenosť – neporiadok nie je o upratovaní/neupratovaní, ale o UDRŹIAVANÍ PORIADKU. Spraviť poriadok je totiž veľmi ľahko, udržať ho takmer nemožné, hlavne ak má človek takých členov domácnosti, ktorí si myslia, že to nie je ich parketa, lebo predsa poriadok je niečo, čo má v „náplni práce“ pani domáca. Tu asi zlyháva väčšina z nás a podľa mňa je to len a len našou vlastnou nedôslednosťou a prílišnou „demokratičnosťou“ voči rozhadzovačom. Nepovažujeme za „etické, vhodné“ praktizovať metódy, aké na nás (a našich predkoch) odskúšali generácie pred nami – vyhádzanie skriniek, zákaz iných aktivít, trvanie na uprataní jednej veci, než sa prejde k inej ..... Často je to preto, že sa ponáhľame, nemáme trpezlivosť, .... Tu máme podľa mňa všetky tie najväčšie rezervy, akurát niektoré (ako napr. aj ja) máme tiež relatívne malé šance tu ešte niečo dosiahnuť, lebo „starého psa novým kúskom nenaučíš“ a keď sme tých svojich Janov a Jankov neohli kým bol ešte čas, teraz ich už lámať budeme len ťažko.

Tretím bodom je práve to, čo Amálka nadškrtla vo svojom dnešnom príspevku u vytváraní upratovacích čiat – veď aj bratia Česi hovoria VE DVOU SE TO LÉPE TÁHNE – a čo tak ešte, keď je ten počet ešte väčší. Zase je to len a len tým, že sme mäkoty (Booože, tak teraz neviem ozaj jedno alebo dve „K“ – v mäkký sú dve – ale tu mi nejako nesedia, ale veď čo už, aj tak to nie je spisovné slovo) – pamätám, že aj v bežnom upratovaní sme u nás doma (u rodičov) boli vždy a za každých okolností zainteresovaní všetci – o tom „veľkom“ už ani nehovorím a veru v rámci upratovania boli aj činnosti, ktoré boli „mužské“ – moja mamina napríklad zásadne neumývala okná – kým som bola krpec, robil to tatko a potom neskôr ja. Veru – ani tu som ja osobne vo svoje rodine neuspela – podľahla som argumentom „ja som sa narobil ako kôň a ty si celý deň doma“. Chodí do práce, potom šmýka na stavbu nášho rodinného hniezda – no kto by mu ešte mal to svedomie vraziť do ruky handru, že bež umyť aspoň 1 okno. A deti – ak už opomenieme problematiku zneužívania detskej práce – najprv sú malé, potom sa musia učiť, aby mali lepšie šance do života, .... Tak sa potom nesťažujem, že je to všetko iba na nás.

S poriadkom je to ako s tým prevážaním ľudí v rozprávke o troch zlatých vlasoch deda Vševeda – kým nehodím veslo do ruky niekoho iného, budeme to stále musieť robiť samé! A preto dámy, naučme sa byť voči tým svojim spolubývajúcim tvrdé a nekompromisné a spravme si poriadok v poriadku

reklama

Krásne zhrnutie, už len začať uplatňovať v praxi.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

...no u nas- keby to pomyselne veslo nedajboze aj niekto uchytil a udrzal v ruke,neviem, ci na stedry vecer by som nasla stol

Urobit poriadok v poriadku by sme si aj podla mna mali urobit v nasej hlave a v myslienkach....ak sme nepokojne a nespokojne vnutorne, mozem mat byt vyglancovany ako lusk a spokojna nebudem....navyse vecne s pocitom krivdy, ze som na vsetko sama....a najviac mi ublizi, ze ma doma s tymito "mojimi" problemamy nik neriesi. Tusim to zacnem brat uz z ineho konca- a novy rok- NOVY ZIVOT! Oznamim nove pravidla po pripitku na silvestra.
ivet

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Presne ako vravíš

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Včera som s tým začala. Aďové 37,3 mu nebránilo vybrať vysávač a pustiť sa na tú sedačku - dobrovoľne, s radosťou. Moje deti totiž milujú vysavač. Pekne povysával - aha mamiiii, ako krásne sa tie silonky čo si mala na kope s bielizňou vedia vcucnúť . Vypelašila som ho z izby, nech si ide ľahnúť a odtisla som si sedačku sama a dovysávala (bez siloniek). Prišiel pomáhať zrovna, keď som máš pidi koberec rulkala - a samozrejme, že pomôže. Tak zas som ho premiestnila na sedačku a dostal úlohu - spod kresla s úložným priestorom nahádzať všetky veci do pripravenej krabice. A kedže tam boli nááááramne zaujímavé veci, pri treťom autíčku sa na to vybodol a išiel sa hrať.
A ja - celá vytešená som to za 5 minút mala aj umyté. O pol hodiny - hrali sme zasa pexeso (nech pán Boh zavaruje "ježiška" nech nám pod stromček nedonesie nič podobné - hrala som ho včera snáď milionkrát!) sme vygúľali spoločne koberec a ja som sa odplížila do kuchyne.
Manžel sa s Maťom vrátili po nejakej hodinke a ja celá vytešená mu ukazujem - pozri ako krásne som to tu vyglancovala - na koberci ZASA rozložený vláčik, papieriky, cverničky, autíčka, stromčeky a ešte k tomu pribudlo aj smetiarske auto.
Ale okná umývame spoločne - to je fakt .

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

ach jaj, sedačka - tá čierna diera priťahujúca a pohlcujúca čokoľvek, čo s dostane do jej blízkosti - všetky predchádzajúce, čo som mala boli presne také.
Táto nová je našťastie fest - nikde žiadne otvory ani nič podobné, kde by sa dali zabudnúť (a po pol roku nájsť ) ponožky v kvalite olomouckých syrečkov, koláč k narodeninám od starej mamy a polka vozového parku angličákov (teda, pri veku mojich detí by som asi mala byť skôr v obave, či tam nenájdem použité - alebo ešte horšie nepoužité prezervatívy ) - nič také mi veru s mojou novou sedačkou nehrozí a som tááááááká spokojná

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ja konštatujem to, že neschopnosť udržať v dome poriadok ma naučila pokore o ktorú som sa toľko modlila - nemôžete sa jej naučiť, kým sa nenaučíte prijať ponižujúce situácie a tých som si ja kôli neuprataným izbám užila požehnane, ale trvalo poriadne dlho, kým mi v hlave cvaklo. Medzitým som si v duši vybudovala poctivý komplex menejcennosti v tejto sfére, ktorý postupne prešiel do zmierenia sa a vyrovnanosti, nie však poddajnosti. Bojovať s neporiadkom neprestanem.

Dosť veľa mi dali poznatky mojej priateľky Janky, ktorá už dlhú dobu žije v zahraničí - najskôr to bolo Nemecko a teraz Holandsko. Keď mi rozprávala o dobre zarábajúcej rodine v ktorej má na starosti opateru detí (ako nanny) - o rodičoch, ktorí sú obidvaja doktormi, žena je psychiatrička a v ich byte je totálny chliev, napriek tomu, že si platia upratovačku... dokázala mi tak pozdvihnúť sebavedomie, že až. Holandská žena má svoje zamestnanie, ktorému sa venuje, je odborníčka, dobre zarobí a keď príde domov jej náplňou je len venovanie sa deťom. Nevarí, neupratuje - možno len to najnutnejšie. A vôbec sa za to nehanbí. Mužovi je to trošku trápne, keď k nim príde niekto nový, ale tiež si z toho ťažkú hlavu nerobí.

Podľa mňa je pre človeka príjemnejšie bývanie v upratanom prostredí a treba neustále vyvíjať snahu o jeho udržanie. Mám kmotru Aďku, ktorá môže byť vzorom každej gazdinkej - nikdy som nenatrafila na nejaký neporiadok v ich dome, chodí do práce aj po sobotách, zvláda toho veľa a ja ju neskutočne obdivujem. Ako ma však zarazil fakt, keď mi povedala, že by chcela byť aspoň chvíľku ako ja - dokázať si len tak sadnúť aj keď sú na stole omrvinky alebo deky na sedacej súprave nie sú narovnané. Pretože ona má v sebe niečo, čo ju ženie vpred - narovnávať, zametať, ukladať... Aj ja by som chcela mať aspoň kúsok tejto vpred poháňajúcej nervozity. Moje vnútro je však zaplavené pokojom. Dokážem sa zapnúť na rýchly výkon, neporiadok zmizne, ale potom akoby spokojná sama so sebou zas upadám do nečinnosti, kým ma tu špina pomaly nezavalí.
Ako sa dostať z tohto kolotoča? Len sebadisciplínou. Dôslednosťou. Vytrvalosťou. Chcením. Najťažšie na upratovaní je - pribrať sa k upratovaniu. Už keď sa chytíte, tak frčíte. Len nezastať.

Tu vidím aj kameň úrazu. Keď má mama malé deti, najskôr bojuje, ale skôr či neskôr zistí, že do niektorých činností je škoda sa chytať. A už vôbec keď máte pri sebe malých asistentov. Časom si od takýchto činností odvykne. Deti však rastú a ak sa neprebudí - aha, veď toto sa už zrazu dá - tak vlastne zotrváva vo vyjazdených koľajach. Niekedy to trochu trvá, ale nezabúdajme sa prebrať.

Moja mama nás automaticky odstavila od akéhokoľvek pomáhania - veď ona si to všetko zvládla urobiť lepšie, rýchlejšie... Zvládla. Ale nevybudovala vo svojich deťoch rutinu. K ničomu sme nikdy neboli nútení, pomáhali sme občas, to hej, ale základy kamsi ušli. Je chyba odsúvať deti od domácich prác, lebo narobia potopu pri umývaní riadu, lebo... radšej rýchlo upracme spúšť, ktorú zanechajú a učme ich správnym upratovacím postupom. Nekompromisne.

Ďalšia veľká chyba, ktorá mi bráni v upratovaní - zmysel pre detaily. To je doslova kríž. Kým sa vypiplem s dokonalým vyčistením sporáka alebo dôsleným usporiadaním knižnice prejde hodina, dve... a zatiaľ je všade hrozný neporiadok, ktorý ešte zvyknú deti zdokonaliť. Bude tu poriadok - povedala babka a kopla ho.no pod posteľ! - je sto krát lepšou technikou. Narýchlo prefrčať domom a spratať nahrubo najhorší mrdník je oveľa efektívnejšie. Potom sa postupne vracať a venovať detailom. Podľa fly lady stačí 15 minút na to, aby bola miestnosť uprataná. Každý deň pokašľaných 15 minút a je po probléme.

Na záver odporúčam prečítať fórum www.pojdte-dal.cz kde nájdete ozaj dobré rady ako udržať v dome príjemne čisté prostredie.

Metle zdar!

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ešte chcem poprosiť o radu ako dokázať byť nekompromisná sama voči sebe. Ako mám získať sebadisciplínu? Ja som veľmi benevolentný človek voči iným, voči ich chybám, previneniam a pod., všetko viem pochopiť, vžiť sa, vcítiť sa... Ale to všetko dokážem preto, lebo som benevolentná voči sebe samej. Ako zdolať vlastnú povahu??? Tu som úplne v koncoch.

som v papradí

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Miláčik - presne tak ako dokopeš druhých, dokopeš sama seba - sebadisciplínou, samokontrolou a neustálim buzerovaním sa.
Stojí ti to za to?
Nestojí!
Trikrát hurá neporiadku.
Hip hip Huraaa, huraaaa, huraaaaa.

PS: Aj tak asi sa dnes pustím do niektoréhotoho okna - lebo závesy mám už ŠEDIVEEEEEE.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Amálka, tento blog mal byť aj o tom, že nesmieme pripustiť, aby nás trápilo, že niekto iný je taký detailista, čo musí utekať po kompletnú sadu čistiacich prípravkov a nástrojov len sa mu zazdá, že niekde padlo zrnko prachu.
Nie nehovorím, že sa máme zmieriť s neporiadkom - ale máme si urobiť ten poriadok v hlave ako písala aj Ivet - že to NIE JE naša vina, ak nemáme barák vyglančený ako nejaký showroom v obchode s nábytkom. Skôr tak niekde smerom k tým holandským domácnostiam.
Ak je možné prijať (zmieriť sa s) "iným" dieťaťom, prečo nevieme prijať fakt, že proste u mňa to nikdy nebude ako u kmotry Aďky?
Súhlasím, že sa treba vedieť rozhýbať a potom to už ide - ale len do momentu, kým neuvidím, že mi niekto preklusal blatovými bagančami po čerstvo umytej (rozumej OČIVIDNE ešte mokrej) dlážke a pod. Toto sú moje hranice - nehovorím, že ma to občas neštve, že som tak "spustila laťku" - ale ja jednoducho už odmietam byť za bosorku - lebo keď som predtým stále iba strašila, okrikovala, komandovala - urob, ulož, uprac - tak som za bosorku bola.
Paradoxne, okrem všadeprítomných hračiek, ja mám dojem, že to bolo lepšie, kým boli decká malé a nepomáhali mi. Dnes má každý svoj "rajón" a (zväčša) ho aj dodržuje - ale nedokážu sa zladiť tak, aby to pekne išlo jedno za druhým - jeden spraví v piatok, iný v sobotu, tretí v nedeľu a štvrtý v nedeľu večer škemrá, že či nemôže až v pondelok keď príde zo školy..... No tak holt máme upratané každý deň v týždni niečo iné - ale prakticky nikdy celý dom.
Ale - urobí sa to raz do týždňa a je to - potom už neriešim, ak to nikto okrem mňa nevidí, že sa na tom poriadku niečo "pokazilo", prečo by to malo zrovna mne oči klať?
Ja to momentálne vnímam tak, že ak si robím starosti kvôli neporiadku, ktorý som nenarobila ja, tak sa správam presne v duchu hesla "rozčuľovať sa znamená ničiť svoje zdravie pre blbosti iných".

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Skoda, ze niektora slovenska televizia nekupila prava na jednu relaciu, ktora bezala pred letnymi prazdninami na ceskej TV Barandov. Volala sa Máte doma uklizeno? Slo o to, ze dve panie v najlepsich rokoch (okolo 50) si rozni previnilci neupratujuci VOBEC AJ 10 ROKOV !!! pozvali domov, abych ich naucili upratovat. Neviem, ci si viete predstavit 10 rokov nevysavany koberec, 5 rokov neumyvanu kupelnu ci sporak, hromadu papierov, oblecenia, prachu na zemi, na sedacke, posteli, v chladnicke (?!!). Mne stacilo par casti tejto relacie a hned som mala jasno v tom, ze slovenske zeny su vsetky velmi poriadkumilovne a maju doma krasne upratane.
Je jasne, ze poriadok je treba mat, ja osobne sa najlepsie citim, ked mam nas maly bytik vyupratovany od A po Z, ale tiez take akcie nerobievam casto. Tak parkrat rocne, vtedy si pekne vycistim aj hlavu. Ja tieto dve cinnosti spajam dokopy a ten pocit potom je uzasny.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Toto som videla na niektorej nemeckej telke, tusim RTL a tam som zrovna videla diel, kde opatovne prisli k jednemu mladikovi, kde uz raz boli - a aj tak to bolo horor

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

ono, aj ked si pozries zabery na "bezne zaspinene" kupelne, sporaky ci podlahy v reklamach na cistiace prostriedky, tak mas pocit nadherne cisteho domova

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

ono to ale s clovekom trochu zamava ...
ja uz som teda zase v poriadku po sobotne navsteve v novom dome, kde farba uterakov na wc-ku bola zladene s farbou dlazdiciek a snad dokonca aj kuchynskej linky
taky detailista ja nikdy nebudem, no na druhej strane sa mi paci malo veci, ciste, prazdne plochy, ... a to mi mame nastahovane deti takmer stale v jedalni a obyvacke, detsku zatial takmer nepoznaju, takze to potom tazko tie veci sa kopia, kopia, ................

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

baby,veď a čo si robíte starosti?Tam kde je normálne žijúca a fungujúca rodina,deti a ešte aj nejaké zvieratká (bacha,nemyslím tie vlasové!!!),tak tam musí byť normálny neporiadok stále.To sa nedá,aby sme mali doma tak ako je to v reklamách,alebo na plagátoch.Aj tí čo tie reklamy tvorili,sa najskôr namakali,aby tam upratali...bordel v byte,šťastné dítě! (a manžel ešte viac...,hlavne že je navarené...)