Ako spraviť chlapa šťastným?

ideálne je, keď chlap má nejakého koníčka. V tom ho podporovať a nenápadne sa snažiť, aby dieťa prebralo rovnakého koníčka :) Aby mohli čas tráviť spolu. Ale uznám, že to nejde vždy...

u nás to zatiaľ funguje...manžel aj syn majú rovnakú záľubu a ja chodím s nimi alebo sa venujem Miške..ak idem s nimi tak Miška ide k mojim rodičom a "dostane co si zamane" takže je každý spokojný
a s domácnosťou pomáha keď poviem..ak nepoviem tak nevidí ale snažím sa aj ja povedať - poprosiť vo vhodný čas, napr. keď má za sebou 5 nočných tak nebudem od neho chcieť aby povysával alebo išiel na veľký nákup ,stačí že si s deťmi pozrie rozprávku .. a ja si v kľude porobím čo my treba a naopak keď má voľno tak mu poviem alebo napíšem čo treba a on to urobí bez reptania.

P.s. musím sa pochváliť - na narodeniny my upiekol tortičku a keďže nevedel z čoho urobí čísla tak na vrch do teplej čokolády položil magnetky z chladničky

ja sa snažím nerobiť mu to, čo by som ja nechcela aby on robil mne
U nás veľká dávka slobody je to, čo si najviac cení a ja vlastne tiež. Do koníčkov sa nijak nemiešam, je spokojný, keď má na nich vôbec čas.
No a samozrejme, pochopenie a istá dávka obdivu Ale to musí prísť spontánne a musí to byť úprimné. A byť ženou. Nemontovať sa do všetkého, nesnažiť sa byť tou, čo všetko spraví (rozdiel byť tou, čo si so všetkým poradí, keď tam on nie je - to áno, to sa cení), ale napr. nebehať po dome s hasákom, v montérkach a súťažiť s ním, kto skôr opraví bojler ...to by u nás nefungovalo.

u nás je to tak fifty-fifty.
MM bicykluje a v sezóne hrával hokej, ja chodím cvičiť a na zumbu.
Keďže máme malé deti jeden z nás sa stará o ne. Keď MM neni v robote, tak si dohodneme termíne, kto kde ide a hotovo.
Snažil sa aj mňa nalákať na bicykel, ale ja moc nemusím, ale sem tam niekam na kratšie vzdialenosti vybehneme.

Keď som si prečítala nadpis, tak som sa zasmiala. Môžte 2x hádať, čo ma napdalo , ale Kamilka tam ešte doplnila jedenie. To funguje sex a jedlo zaberá, skoro na všetko.

trochu mi vadí, že kde čo otvorím, kde čo prečítam, všade sa len tak hrnú rady pre ženy ako to urobiť aby bol chlap šťastný, ako byť dokonalá milenka, ako ulahodiť mužovmu žalúdku, ako sa nedotknúť jeho ega...
No málokedy resp. vôbec som ešte nenatrafila na rady mienené pre mužov voči ich polovičkám.
Príde mi od veci radiť ženám, aby sa išli pretrhnúť a robiť chlapa šťastným. Mňa kto urobí šťastnou? V prvom rade ja sama. Niekedy mi to príde až divné, ako keby chlapi neboli svojprávni a neustále by sme ich mali oprašovať a plniť ich najtajnejšie priania samozrejme dokonale nastajlované a nedajbože v teplákoch.

Prepáč, ale mňa napadlo - pošli ho do krčmy.
No viem tomu môjmu by to nič nepovedalo ale ak by som mu bola kúpila cigarety a vláčik alebo aspoň rušeň, bol by šťastný.
Ešte ma napadlo - čo je šťastie? určite to nie je nemenné a tak silou mocou na niekoho tlačiť aby bol šťastný je hlúposť. ono totiž niekto môže byť šťastný aj v tom bručiacom stave, lebo sa tam cíti dobre.
Ak to zhrniem - ak mu predložiš jedlo ktoré miluje bude určite šťastný, ak ho nechaš spať, lebo je spachtoš - tiež bude šťastný, ale?
Šťastie je skôr filozofická otázka.
V podstate šťastný človek je v pohode, ale sa vie aj nasrať, vie kričať a aj sa brániť a aj plakať.
Skús sa cítiť ty šťastná a potom bude aj on

Už dlhšie čítam tieto stránky,dosť som tu pochopila a ujasnila si, ale teraz mi naozaj nedá nereagovať. Veľa sa tu písalo, ako žena nemá strácať svoju hrdosť a je rovnocenná s partnerom. Prečo potom žena, aby sa mohla venovať svojmu koníčku, ktorý ju napĺňa, by mala urobiť muža šťastným? Aj na týchto stránkach bolo niekoľko krát písané, že každý si je strojcom svojho šťastia.

Som sa dozvedela to isté, že ON je šťastný , keď ja som šťastná.
hmm...

stručné.

Je toho viac, a bolo toho dosť, a budem to musieť nechať tak.

mažem, mažem...nemôžem

nič z toho, čo tu čítam sa na náš model nehodí. Ale rada si to prečítam.

Ako píšu dievčatá , naši chlapi sú väčšinou šťastní, keď my sme šťastné a v pohode. Určite každého poteší viac , keď je jeho žienka usmiata ako keby bola nadurdená alebo večne unavená .
Ja tomu môjmu dávam najavo, že som s ním rada, že sa teším domov na neho, vo dverách dať na privítanie pusinku a tak ... Každý muž je rád , keď sa tešíte tomu, že ste s ním

"Téma bola myslená predovšetkým tak, že ak sa niekam posúva žena, pracuje na sebe, čo už vedome, či zľahka intuitívne, najideálnejšie by bolo ak by s ňou napredoval aj jej partner, aj keď svojim vlastným spôsobom."

Asi to domotám, nechcem to aplikovať na teba ani na mňa. Keď chce byť žena šťastná, tak jej šťastie sa odvíja aj od šťastia a spokojnosti manžela. Len vtedy si dokáže to šťastie naplno užiť, pretože jej na ňom záleží. NEdokáže byť šťastná bez toho, aby bol šťastný on.

Čiže nemyslíš tým nejaké mechanické uspokojenie manželovho šťastia, ale primárne byť sama šťastná.

Myslím si, že vo vzťahu sa nedá byť šťastný každý zvlášť, teda dá, ale ja si to neviem aplikovať na náš vzťah. Ak mám byť sama šťastná, s tým by súvisela moja samostatnosť a nezávislosť, nepotrebujem zväzky a záväzky. A to je tak jednoduchá cesta. Ale raz je tu partner, na ktorom mi záleží a je súčasťou môjho šťastia a zmyslu života.

Asi už táram. Dosť citlivá téma.

Kamila ma poprosila o názor k tejto téme, tak možno tu budem trochu ostrejší a niekoho popudím. Ale je to koniec koncov diskusia:) Možno sa bude zdať, že ženy z toho výjdu horšie, ale v skutočnosti sa pokúsim písať o tom, že máte v rukách v istom zmysle väčšiu moc a možnosti než muži. Reakcia s ktorou som sa bežne stretol u žien ktoré ktokoľvek pobádal ju konečne využiť pre seba (nie len pre všetkých druhých) bola: "Takže zas len musím niečo spraviť ja? (Všetko je na mne.)" Myslím že sa oplatí tento trpký pocit prekonať a pozrieť sa na to všetko bližšie.

Mužov vychovávajú v živote dve ženy- ich matky a ich partnerky. No dobre ešte snáď učiteľky. Sme vychovávaní tak, že sa od nás veľa nečaká. V škole keď porušujeme disciplínu alebo sa nechceme učiť, vysvetlenie je "je to chlapec". Obskakujete nás, nosíte nám jedlo, periete, varíte, žehlíte. Dievčatám ukazujete, a niekedy aj hovoríte, že toto je úloha ženy. Mužom tiež. "Ale on by ostal hladný, keby som mu nedoniesla jedlo" bol argument mojej mamy na otázku, prečo bratovi nosí jedlo v jeho 28 rokoch. "NO A???" Pomyslel som si. Chlap by to zvládol, alebo by si uvaril nejaké chlapské jedlo (myslím že toho sa mama bála:). Na vlastnej koži som ale pocítil, aká je malá motivácia sa zdvihnúť od stola a neostať hladný, keď je veľká šanca, že pribehne maminka s jedlom, aké by som si ani s pomocou kuchárskej knihy a polovice dňa nepripravil. A keby aj, ako správny chlap by som mal pocit, že som sa riadne namakal a zvyšok dňa (týždňa, mesiaca, poznáte to) mám nárok na oddych. Lebo tak ku mne vždy ženy v mojom živote pristupovali a rešpektovali to (alebo ma donucovali či prosili, ale o tom nižšie). Mamininu prácu si netreba všímať, ona to totiž robí rada! Keď chcete úľavu od zavalenia domácimi prácami a starostlivosťou od rodinu, poviete niečo ako "Poď mi prosím pomôcť." A my sa tešíme, že môžeme pre vás spraviť láskavosť a potešiť vás, že spravíme za vás niečo, čo je čisto vaša starosť, a čo, nehnevajte sa, si skutočne často krát uzurpujete. Čudujete sa, že sa čudujeme, keď tomu vaša reakcia nezodpovedá, a nebodaj chcete viac??? Veď keby ste nemali pocit že je to vo vašich rukách, tak neprosíte, tak by sme od vás počuli asi niečo ako "Vieš čo, treba dať do poriadku byt, čo myslíš? Poďme sa dohodonúť, čo kto spraví". Navyše čo váš manžel zvláda z vašich prác, ktorých by ste sa radi tiež občas vzdali v jeho prospech? S čím by ste s ním boli spokojné? S málo vecami. Vychovávate z nás, milé matky a potom partnerky, neschopákov. Od ktorých sa nič nečaká. A trvá vám roky vzťahu a často aj roky manželstva a neskutočného obdivuhodného výkonu a energie, kým vám to začne pomaly ale isto vadiť.
A teraz čo? Ak nás budete ďalej vychovávať tak ako ste vychovávané aby ste to robili, nič sa nezmení. Ak sa pokúsite niečo zmeniť, stanú sa obvykle dve veci. Muž sa bude cítiť ukrivdene, lebo narúšate to ako to funguje, fungovalo a malo fungovať. Vy sa budete cítiť ukrivdene a ublížene, bezmocne, pretože muž "nevníma vaše potreby", vyžaduje vďak za to že si zobral niečo, čo dovtedy bolo ale výhradne vašou prácou. No iste by ste vedeli tento zoznam doplniť lepšie než ja. Ak je ale úvod príspevku zrozumiteľný, potom je snáď trošku jasnejšia logika, čo je vo veci. Bez urážky, čo ste si vychovali, to máte. A to nehovorím o Vás, ale o vás ženách. O spoločnosti. Chcem teraz upozorniť na jednu vec. Pozrite sa na tých mužov- sú šťastní, spokojní? S vami, so svojou pozíciou v rodine, so svojim životom? Žijú v tom, že sú v rodine prijímaní, cítia sa jej súčasťou, že ich pôsobenie v nej je pre nich zmysluplné? A porovnajte- cítite to pod tou uťahanosťou vy?

Takže ako z toho von? Uff. Nenapíšem presné konkrétne postupy. Máme partnerské poradne (aj zadarmo pod referátmi psychologického poradenstva pod ÚPSVaRmi. Ak sa mi podarilo dosť jasne ukázať logiku veci, potom verím, že každá nanič-mama má super-schopnosti naložiť s týmto poznaním tak aby smerovala k zmene. Tej bránia dve veci. Jedna je, ako som už písal, že my sme tak vychovaní matkou. To s čím pracujete je 20- 30 rokov zabehaný systém, ktorý ste ďalších pár rokov až desiatok rokov podporovali tým, že ste fungovali podľa rovnakých pravidiel. Vy ste boli ženami a mužov ste nechávali byť "mužmi". Druhá vec ktorá bude klásť odpor je samotný muž. Vy budete vedieť prečo meníte chod vecí. Ale keďže doteraz ste sa o muža starali a všeličo rešpektovali a tvárili sa, že to je predsa vaša starosť a teraz mu starostlivosť a toleranciu odopriete (i keď je to logické, tu vieme byť prekvapivo iracionálni:), mužovi zmysel jasný nebude a pôjde do odporu, vzdoru, každý podľa svojej individuality. A to teraz ešte nejdem zmieňovať, že vám sa zo zabehaného modelu tiež bude ťažko odchádzať, že niekedy môže byť ťažké keď dieťa má zrazu "radšej tatinka" lebo s ním trávi čas zatiaľ čo vy sa namakáte, alebo že spraví domáce práce ale nie je to podľa vašich predstáv, dosť dobre, dosť čisto, presne, rýchlo, ako ste to robievali vy... "radšej si to spravím sama".
Takže to bude chcieť vnútorný posun v presvedčení o tom, koho je čo zodpovednosť na oboch (!) stranách. Keďže vy ťaháte za kratší koniec, ale zároveň preto že vy ste akosi v našej spoločnosti tie schopnejšie (empatickejšie, výkonnejšie, obetavejšie, vnímavejšie, uvedomelejšie... nepovedzte že nie!), ostáva horúci zemiak vo vašich rukách, a otázka je, ako si ho rozdeliť na dve rovnocenné polovice. Cieľom ale nie je delegovať nejaké svoje povinnosti na partnera aby sa vám uľavilo alebo "aby to bolo fér". Cieľom je rozbiť systém tak ako funguje a poskladať ho nanovo, hovoriť o svojich potrebách tak, aby druhý tomu rozumel, a nie cez náznaky a výčitky. Hovoriť aj o tom, ako chceme aby sme spolu hovorili aby to k niečomu viedlo. Hovoriť o tom že sú potrebné zmeny a prečo. A potom silno si pripomínať jednu vec. Čokoľvek chceme dosiahnuť, nerobíte to samé, nie ste v tom samé i keď sa cítite opustene. Vyzývajte k spoločnému rozhodovaniu. Spoločnému rozhodovaniu. Aj keď máte riešenie, odložte ho a pýtajte sa úprimne, ako chce ten druhý ako by to malo byť, čo vôbec by malo byť, a diskutujte otvorená kompromisom. Na vašej strane sú objektívne argumenty a fakty, že častokrát robíte viac za menej a keď to nebude len o nespokojnosti s tým, ale o reálnej ochote nastoliť nový systém v spolupráci (tzn. ani jeden z vás teraz nevie, aký reálne bude), potom je tu veľká šanca že sa niečo pohne. Vybehnúť zo zabehaných koľají je ťažké, ísť mimo koľají tiež- neskĺznuť do starých je tiež ťažké. Pre inšpiráciu môžete zohnať napr. knižky od Coveyho o rodine alebo návykoch efektívnych ľudí. Dreikurs má tiež čosi o rodinných radách a rovnocennom vzťahu. Niečo môže pomôcť aj knižka respektovat a být respektován. Pre pochopenie problémov dnešného mužstva, ktoré ste akiste zaregistrovali, a o ktorom sa žiaľ vôbec nehovorí i keď existujú a kvária mužov aj celú spoločnosť, je možné mrknúť do knihy Chraňme muže od Viery Noskovej alebo Divoký v srdci (na autora si teraz nespomínam.
Takže ak chcete aby sa zmenil manžel, musíte sa zmeniť aj vy. Áno, je to ďalšia práca navyše, áno ťažko sa to robí s pocitom, že to ten druhý by mal niečo spraviť lebo ja robím dosť. Veď práve v tom je problém, že robíte priveľa. Verím, že som som aspoň trošku prispel k tomu, ako možno tieto pocity je možné vidieť v inom svetle. Prispel k tomu že vidíte, že vám "radím" iba nastaviť si hranice tak aby ste netrpeli a hľadať riešenia také, aby netrpeli ani ostatní.
Je mi jasné, že toto nezodpovedá situácii každej ženy a že sú tu rôzne zovšeobecnenia a kadejaké nepresnosti, tiež že tu nie je jasné riešenie (ale na to máme poradne a literatúru). A tiež si uvedomujem, koľko veľa som nenapísal čo by sa dalo, a koľko veľa určite ani neviem. Ale dúfam že aj v tomto mále je dostatok inšpirácie na to, začať sa pozerať na veci v inom svetle, rovnocennom, rešpektujúcom, bez nutnosti manipulácie manželom, deťmi či rodinou.

Ako urobiť muža šťastným? Priznám sa, ja som sa nad tým fakt nikdy (cielene) nezamýšľala. Rozmýšľala som ako urobiť MM radosť, ale ako ho urobiť šťastným fakt nie a napriek tomu mám pocit, že šťastný je. MM ma nikdy nebrzdil v mojej kariére. Práve naopak, bol mi nápomocný. Možno to bolo spôsobené správnym načasovaním. Na materskej som bola 3 roky a venovala som sa len svojej rodine. Podotýkam, nie z donútenia, robila som to rada a bola som v tejto úlohe úprimne šťastná. Po materskej som nastúpila do zamestnania s pevnou pracovnou dobou, tiež nebol problém v pohode zvládať starostlivosť o rodinu. Opäť som to nerobila z donútenia, napĺňalo ma to. Až keď už bola dcéra väčšia začala som si tak nejako prirodzene budovať svoju kariéru. MM ma podporoval a v niektorých rozhodnutiach dodával odvahu. Keď prišli prvé úspechy, dával mi najavo, že je na mňa hrdý a to mi veľmi pomáhalo. MM si robil vysokú počas manželstva, nakoľko to pred svadbou nestihol. Tiež som ho podporovala a každú skúšku som prežívala s ním. Nie nasilu, cítila som to tak.
MM sa vždy do chodu domácnosti zapájal. Nemá problém navariť a dokonca niekedy lepšie ako ja, či upratať po sebe kuchyňu. Viem, že nerád vysáva, nenútim ho do toho. Viem, že nerád chodí na väčšie nákupy, ale keď sa inak nedá, zvládne to. On vie, že ja si rada cez víkend pospím, nemá problém vstať, začať s prípravou obeda a keď vstanem, pripraviť mi kávu. Myslím, že sme obaja šťastní. Mám pocit, že sa dopĺňame, podporujeme, rešpektujeme a naše nedostatky navzájom vyvažujeme, obaja vieme, že sa jeden na druhého môžeme spoľahnúť. Vieme sa spolu zabaviť, aj riešiť vážne veci. Počas nášho dlhoročného manželstva sme sa takto jednoducho "zosúladili" a sme šťastní. Túto našu "pohodičku" sme si vybudovali rokmi manželstva. No prvým krokom k tomu, aby naše manželstvo malo na čom stavať bolo to, že som si vybrala takého partnera s ktorým sme mali rovnaké postoje v zásadných veciach. Takže možno by som povedala, že šťastie manžela/manželky závisí od správneho výberu partnera.

Čo sa týka tých modelov rodiny. Myslím, že sú dôležité pri výbere partnera, ale niekedy si človek vyberá zámerne opak partnera ako bol jeho rodič.
Môj otec sa vždy vedel postarať o rodinu, ale keď bol zahĺbený do kadejakých projektov a štúdii nebola s ním žiadna reč. Strácal pojem o čase a rodinný život akoby nevnímal. Vznikali z toho rôzne situácie na ktorých sa síce teraz dokážeme zasmiať, ale obdivujem moju mamu, že to zvládala v pohode. Pamätám sa, že raz, keď mala mať pomaturiné stretnutie, veľmi sa tešila a celý týždeň o tom rozprávala. V ten deň prišla nad ránom a oco bol ešte stále zahĺbený do svojich papierov. Keď prišla, oco prekvapene pozrel na hodiny a opýtal sa jej: "Ty si prišla až teraz? A kde si bola?". Mama mu s humorom jej vlastným odpovedala: "u kaderníčky". A oco jej na to odpovedal: "máš to pekné" . Vôbec sa nezamýšľal nad tým, že sú 2 hodiny ráno. A takýchto prerličiek bolo viac. Napriek tomu, že mám svojho oca veľmi rada, vedela som, že takúto povahovú črtu by som u partnera asi ťažko zvládala .

No, tož naozaj - babo raď (a ja zase raz radím bez toho, aby som čítala predošlé komentáre...)!
Ja z mojich skúseností hovorím totok - mohla by som sa ja aj rozkrájať, aj neviem čo ešte - ak môj chlap šťastným byť nechce, tak ani nebude. Rovnako to platí aj pre mňa - nie som šťastná preto, že sa niekto snaží urobiť ma šťastnou, ale jednoducho preto, že sa mi chce - a niekedy sa mi chce byť šťastnou napríklad z toho, že všetci vypadli z domu a ja mám pokoj svätý ....
Bezkonfliktná koexistencia v jednej spoločnej rodine a jednej spoločnej domácnosti nemusí byť o vytváraní pocitu šťastia, ale o tolerancii - tej som sa veru musela pomerne dlho učiť a to čo z toho vyrástlo - no, radšej nebudem rozpisovať .... ale faaakt som sa napríklad naučila byť tolerantná napríklad k "takmer čistým ponožkám" hodeným na zemi pri kresle ... dostáva sa mi za to rovnakej tolerancie pri mojich slabostiach
Taaakže - zhrnutie: môj recept, ako minimálne prispieť k tomu, aby druhí boli šťastní je "Nech brouka žít!"

Tak sa teda pochválim aj ja :)
Som z tej mladšej generácie (mám 21) a s priateľom sme cca dva a pol roka, z toho dva roky spolu žijeme. A nielenže ten chlap dokáže popratať lepšie a rýchlejšie ako ja (doma som upratovala nasilu, pravidelne každý víkend, takže mám trochu odpor k dreniu sa doma a navyše bývam na intráku, takže nemám ani tu pravú zodpovednosť, že sa starám o niečo čo je "moje" ), ale ešte má aj skvelú vlastnosť, že je šťastný stále. Dokáže nájsť krásu v daždi, víchrici a predpokladám, že keby bolo prišlo tsunami, tak sa tiež usmieva :D ... takže tak ako písala vyššie dulka, ja nemusím riešiť ako ho urobiť šťastným ... mne stačí len každý deň mu dať nečakanú pusu, z obchodu prienisť malé prekvapko, večer sa ku nemu pritúliť, usmiať a povedať mu, že mi na ňom záleží a som pri ňom štastná :)

Možno si poviete, že dva roky je málo ... áno, oproti vašim 20 ročným manželstvám to málo je, ale cítim, že s takou povahou akú ma on, by aj náš vzťah mohol vydržať tých 20 rokov a ešte aj trikrát viac :)

Názor dr. Šmolku:
http://www.rodina.cz/clanek5502.htm

Kamila, super téma
Prečítala som všetky komentáre, k pánovi Vyskočilovi sa ešte vrátim a prečítam si to znova (som po nočnej, nemyslí mi to na 100% )
Prvé, čo ma napadlo: základ musí mať človek v sebe. Sú jednoducho ľudia, ktorí byť šťastní nevedia...? Myslím si, že si ten základ nejako každý v sebe nesieme alebo aj nenesieme z minulosti.
A ešte k tej rovnováhe v partnerstve. Ja osobne cítim veľký tlak zo strany mojej mamy, starších žien aj mužov. Celkovo ešte v našej spoločnosti pociťujem silný závan patriarchátu.