Príbeh ďalšieho života I.

S tým "príbehom môjho života", to bude skôr nuda. Nic - moc, taká dedinská klasika: 8-ročné chodenie, vzťah ani sem ani tam, kým nedošiel s tým "idiotským" nápadom ženiť sa. Mala som 27, on 29. A hlavne: nechcela som sa vydávať. Nebolo to tým, že som nechcela jeho, ale skôr tým, že mi to takto vyhovovalo. Ešte som nebola v štádiu že chcem dieťa; čo som si zarobila, to som si minula na čo som chcela... Proste: nezávislosť sa to volá, či čo.

Keby ma bol pobláznil v 20-tke, bola by som z toho "na vetvy", ale takto?! Keď vieš, čo od neho môžeš všetko čakať, to už nemalo šmrnc. A budem úprimná, nevedela som si samu predstaviť, ako to bude fungovať. Že musím furt variť, žehliť, prať, myslieť na tie všetky jeho odvody (ako živnostník)...

Mala som dosť "crazy" prácu: ja a osem chlapov. Keď to tak zhrniem, bolo fajn. Bola som "akože sekretárka". Inak povedané dievča pre všetko. Podklady pre účtovníctvo, výber nových ľudí, obskakovanie 2 šéfov (najčastejšie naraz), denno - denne riešenie upchatých WC, objednávanie žeriavov a autoprepravy tlačiarenských strojov... Poviem vám, pohlcovalo ma to celú. Bola som tam veľmi často do večera. O dovolenke som mohla len snívať, nakoľko som bola jediná na všetky tie veci. Keď si spomeniem, že po operácii som šla rovno s prepúšťacou správou v ruke, lebo šéf plakal do telefónu: "Vierka, len na polhodinku. Poriešiť najnutnejšie veci." A boli z toho 3 hodinky. Do nemocnice som stále odchádzala s prefotenými knihami faktúr a výpisov z účtov, kontaktami na obchodných partnerov a potom to vyzeralo asi tak, že keď došla sestrička, že ma chce trebárs napichnúť na infúziu, len mi nechala pri spoluležiacich odkaz, že ak dorobím faktúru, nech sa jej ozvem, hahaha!

Potom sa vydávaj, keď ťa doma čaká kolotoč ďalších vecí. O dieťati som ani nesnívala.

Myslím, že toto všetko, počas posledných 7 rokov, bolo spúšťačom toho môjho zdravotného kolapsu.

Odjakživa, čo sa pamätám, som mala počas menštruácie problémy. Takmer každý mesiac ma brala sanitka zo školy alebo so mnou leteli naši do nemocnice. Kŕče, hnačky, vracanie, odpadávanie. Lekári len krčili plecami - vraj po pôrode to prejde.

Dva týždne pred svadbou, dodnes si to pamätám: 31.8. 2003 v nedeľu naobed to začalo. Najprv som sa tešila, že hurá, stihnem menštruáciu ešte pred svadbou, nebudem aspoň skapíňať na vlastnej svadbe. Už naobed som nejedla a to sa rovná u mňa asi tak smrti. Ja, taký termit a nejem? Mama už bola v strehu. Po polievke sa mi kŕče príšerne zhoršili, už to bolo na nemocnicu no zaliezla som do izby a tam to prišlo strašne rýchlo. Už som nevládala ani kričať na švagrinú, lebo mala zapnutý digestor v kuchyni, tak som sa len zhodila z postele a plazila sa na WC. Cítila som, že odpadnem. Zvracala som, prišla na mňa ukrutná hnačka a potom som stratila vedomie. Našla ma mama, už vrieskala na brata aby štartoval auto. No v aute mi bolo príšerne. Nikdy predtým sa mi to nestalo. Mala som pocit, že mi niekto zaživa trhá maternicu z tela von, keď sa auto natriasalo na ceste. Potom mi začali trpnúť ruky od lakťov a nohy od kolien a nemohla som hovoriť. Úplne mi zmodreli a príšerne ma začali bolieť. Prsty mi vykrútilo, ako ľuďom s Downovým syndrómom. Bolelo to až tak, že to prehlušilo bolesť maternice. Mama bola v amoku, brat si nepamätal ako sme došli do nemocnice od šoku. Tam ma len skrčenú (to som sa fakt nemohla ani vystrieť) naložili na vozík a lietali so mnou po vyšetreniach. Pichli mi niečo proti kŕčom a zistili, že mi NIČ NIE JE. Krútili síce hlavami, že také čosi ešte nevideli, ale nakoniec neurológ povedal, že keď organizmus bojuje s príšernými bolesťami, začne človek plytko dýchať lebo si šetrí sily na boj s bolesťou a keďze som takto dýchala už možno 2 hodiny, neokysličovala sa mi krv v "koncových zariadeniach", preto to všetko.

Po svadbe som sa rozhodla túto situáciu riešiť. Takto sa žiť nedalo. No nikto nič nevidel, nebol dôvod čokoľvek zo strany lekárov riešiť,napriek tomu som ja už veľmi ťažko chodila. Nevedela som bežať, strašne ma totiž bolelo hlavne v pravom boku. Večer som nevedela ľahnúť do postele, ráno zase kvôli bolesti vstať. Potom to vyvrcholilo zase až v januári.

Vtedy ma našiel manžel v bolestiach doma okolo polnoci, naložil ma do auta a to ma už nechali v nemocnici. Mala som ťažký zápal pobrušnice, zapálené črevá - všetko z chronického a neliečeného zápalu vaječníkov a maternice. Najprv som mala na bruchu položené vrecká ľadu, aby sa zápal stiahol, až o pár dní sa to malo riešiť operačne. Dievčence, mne bola preukrutná zima!
Nevedeli ma ani vyšetriť, lebo som ich pri vyšetrovaní kopala. No nemohla som si pomôcť, to sa nedá opísať, ako strašne to bolelo! Navyše mi vtedy vypadla takmer polovica vlasov - všetko obrana organizmu proti bolesti, ako mi bolo vysvetlené. Manžel keď dorazil domov, z môjho operadla vyhadzoval celé chuchvalce vlasov. Potom sa priznal, že sa prvý krát hrozne naľakal, čo to vlastne so mnou môže byť.

Ale už musím končiť, zobudil sa môj malý škorec. Ľakať a šokovať vás všetky budem neskôr. Ani zďaleka to totiž nie je všetko.

P.S.: "Vážne" uvažujem, či sa nedám na medicínu - odbor gynekológia, chachacha!