Príbeh ďalšieho života III.

Tak dievčence, dnes vám to hádam dopoviem.
Keď nad tým tak ale uvažujem, akosi sa mi nechce. Mám pocit, že to ani pravda nie je, tak to bolo "dávno".

Skončila som v Hágoch s tuberou, však? Chronologicky teraz presná nebudem - nemám už šajnu, čo bolo kedy a ako to celé presne nasledovalo, lebo som tam bola min. 7x. To by som si musela vytiahnuť ten hrubý šanón s lekárskymi správami.

Vravím vám, sú tam perfiš ľudia. Celý kolektív. Samotný primár Adam je človek, ktorý vás v živote nevidel a on vám po vyšetrení a poriadnom rozhovore (kedy vás ozaj počúva a pýta sa!!!) podá ruku a s bohorovným pokojom vám povie: Ničoho sa nebojte, ja vás z toho dostanem."

On mi naplánoval po kadejakých vyšetreniach operáciu. Vtedy som tam bola 3 týždne. Raz ma nadopovali hormónmi, lebo chceli robiť akýsi zákrok (myslím, že HSG), aby som menzes nedostala. Potom sa rozmysleli, že naopak, dajme hormóny na vyvolanie, lebo som musela naskladať - bude to znieť brutálne - ale použité menštruačné tampóny. Potom laparoskopia. Že sa tá tubera na 100% potvrdí voľným okom - vraj sú to biele bodky na tkanive maternice a vaječníkoch.

HSG bol zážitok. Nezabudnuteľný ako to všetko, v podstate. "Iba vám vstrekneme do maternice kontrastnú látku a my vám, bez toho, aby ste sa čo i len pohla, hneď na stole urobíme snímky. A uvidíme, pokiaľ sa tá látka dostala.

Kur.... to bolelo. Aj som si pofňukala. Nie veľmi, hanbila som sa. "Ležte kľudne, budem vám hovoriť čo robíme. Teraz odstránime tie pošvové tabletky, čo ste musela brať pár dní kvôli tomuto zákroku. Teraz vám kliešťami roztvorím maternicu. Ucítite nepríjemné pichnutie." Bolo to bodnutie!, len tak medzi nami. Bodnutie do útrob zaživa. Veľmi bŕrrr! Toto asi bolelo najviac. Potom mi vstrekli kontrastnú látku - začalo ma bolieť veľmi nepríjemne v krížoch. Odfotili ma a bolo. Dĺžka výkonu: cca 5 hrozných minút.

Na snímkoch to vizeralo divoko. Bol tam sactosalpinx, ak si dobre pamätám ako sa to píše. Velikánsky nezhubný nádor, ktorý sa nedal prehliadnuť už pri prvej lapárke v Košiciach, ale keďže riešili pretrhnutú cievu, nebol čas na zabávanie sa takýmito malichernosťami.

Primár bol veľmi nasrdený. Nepovedal mi na ich adresu ničové nič, len si stále čítal ich správu, pozeral snímky z ultrazvuku kde ho bolo vidieť a krútil hlavou. A dokola sa pýtal: V Košiciach? V Košiciach vás operovali pre pol rokom?

Tak ma pripravili na operáciu, pokukať sa, okrem iného, aj po tubere.
Beštia, bola tam. Hneď som prešla na 6 - mesačnú liečbu antituberkolitikami. Prvé 2 či tri mesiace sa berie 3-kombinácia liekov, po zvyšné mesiace už len 2 - kombinácia.Po liekoch, tzv. RIF-kách, som sa nemala naľakať - vraj krvavá stolica a moč sú normálne. To sa vám ale povie! Sedíte na hajzli, celá rozospatá, vstanete - a taký budíček ste ešte žiadna nemali! Slabý infarkt! Odolala som chuti vyletieť s revom von, pekne som to predýchala a po pár dňoch som si zvykla. Museli ma sledovať očiari aj ušiari; od týchto liekov sa mohlo dočasne oslepnúť a ochluchnúť. Nebolo mi, našťastie, absolútne nič.

Po prvej lapárke som sa zobudila s tým, že
z brucha mi trčí cca 20 cm hadička, na konci ktorej bola umelohmotná nádobka - režónik - a vytekala mi tam ešte krv, ktorej množstvo sestričky stále odmeriavali. Potom mi naordinovali tzv. laváže - 0,5 l infúzie podávané cez túto hadičku, prichytenú 2-3 stehmi o brucho (aby sa mi tých zvyšných 30 cm vo vnútri nevytiahlo). Na posteli som sa musela prevaľovať, aby sa mi tie porezané miesta v bruchu omývali týmto liečivým roztokom - kortikoidy a čojaviemčo ešte. Vtedy som brala nehorázne množstvo liekov. Zo 19 ks denne asi 7 druhov. Toto je čisto tip, lebo sa fakt nepamätám.

Aha, k tým porezaným ranám v bruchu: keď ma pozrel zvnútra, bol zhrozený. Povedal, že mal 100 chutí ma zašiť a nechať to tak. Po rokoch zápalov sa mi totiž nezrástol len vaječník s hrubým črevom a nevytvoril ten nádor, ale sa mi narobili aj zrasty. Pre lepšiu predstavu - vyzerá to presne takisto, ako keď chcete dostať už vykysnyté cesto z misky von a vidíte tie "vlasy" ako sa to celé ťahá. Lenže zrasty sú nehorázne silné a oni sa mi ponaväzovali po všetkých črevách - po hrubom aj tenkom. Celé to bolo zmotané, k tomu to zamotalo úplne vajcovody, poprerastalo to s vaječníckmi, prirástlo mi to o prednú stenu brucha a zozadu o krížovú kosť. Že to bol jeden ohromný chuchvalec, ktorý rozmotával vyše troch hodín. On mi vtedy aj oznámil, že nebolo možné, keby sme neviem ako veľmi chceli, otehotnieť, lebo vajcovody boli upchaté.
Zrasty povypaľoval, rozmotal mi to a bolo mi celkom fajn.
Keďže tam ľudí nútia hneď po peráciách jesť, tak som zbodla svoju porciu. Šla som po večeri na prechádzku. A z prechádzky som už ledva došla. Dostala som unikátne bolesti - našťastie tam prišla náhodou naša izbová lekárka , MUDr. Kováčová, tak ma hneď napichali injekciami a tá žena so mnou takmer plakala. Snažila sa ma napolohovať, aby to bolelo čo najmenej a bola fakt úžasná. Až potom z nej vyšlo, že presne takéto problémy mala v minulosti aj ona, takže vie, o čom ten záchvat bol. A, paradoxne, bolo to z toho, že som mala črevá v správnej polohe a na správnom mieste - len oni si odvykli fungovať v normálnom režime počas posledných 17 rokov, a tak mi takmer skolabovali. Primár ma ubezpečoval hneď po operácii, že mu je nesmierne ľúto, že mi nemôže urobiť nové črevá a mám si zvyknúť, že tieto mi budú fungovať tak na 70%. No vtedy som netušila, o čom hovorí.

Po lavážach som začala vyzerať ako tehotná. Tá tekutina pekne naleje brucho. Sestričky vraveli, že si nič nemáme robiť z toho, že posledné nám stečú až do podkožia rodidiel a do ozrutných rozmerov sa nalejú pysky ohanbia, no chodiť s niečím ako malý penis medzi nohami, ktorý vám oplieskava stehná - dievky, poviem vám, nebolo to nic moc! Ale vstrebalo sa to.

Bola som tam párkrát na kontroly s tým, že keď ma prepúšťal hneď po prvom raze, vravel mi, že potrebuje urobiť kontrolnú lapárku, aby videl, ako to celé stojí. Ja v duchu že: "No iste. Budem do seba dávať drbať len aby sa on pozrel, haha!" Keď mi nič nebude, ani ma tu neuvidí.

Toto celé bolo v júli. A prišiel október. Bolesti, kŕče. Všetko také, ako januári. Bolo mi hrozne. Sadli sme do auta a manžel ma viezol späť. Bola som pevne rozhodnutá, že si dávam vybrať pravý vaječník - a to minimálne. Bola som troska. Presvedčil ma až manžel, že: "Život nie je len o deťoch. Daj si to vybrať. Koľko párov deti nemá a nič sa nedeje. Nemôžem sa na teba dívať: ráno sa nevieš postaviť na nohy a večer sa zase dostať do pestele." Najprv som "bulila": "Ty si nájdeš inú s ktorou deti mať budeš a čo bude so mnou?" No bolesti boli presvedčivejšie.

Po druhej operácii bol primár veľmi v rozpakoch. Doslova mi povedal, že keby nevedel, že ma robil on, dal by tomu, kto ma operoval ruky na klát a odťal. V tom bruchu si zrasty dali repete.
Znova rozpliesť, vypáliť, naordinovať viac laváží a kopiská liekov.

Keď som sa prebrala, boli sme na izbe tri. Najstaršia po hysterektómii chrnela až do rána. Druhá, nejaká 50-tnička, v kuse vracala. A na mňa sa prišla pozrieť zubatá.

Neviem dodnes poriadne, čo to bolo. Začali mi trpnúť ruky a nohy, ako vtedy cestou do nemocnice. Už som nimi nemohla hýbať, ale vravím si: tu ležím bez pohnutia, len mi možno niečo cviklo. Nebudem sa ja ponosovať, čo som bábovka a nevydržím to? Veď to prejde! Ha, že prejde!

Každú polhodinku nám chodila Naďa merať tlaky. Asi po štvrtom raze, keď mi ruky takmer vykrúcalo, sa ma spýtala, či sa cítim dobre, lebo mám taký tlak, až sa jej veriť nechce, že som ešte pri vedomí. Vravím, že aj hej, len neviem kedy prejdú tie kŕče. A že sa mi začína zle dýchať, lebo mám pocit, ako keby som bola ochrnutá aj na hrudi a nedokážem ani silou vôle nadvihovať bránicu, aby sa mi lepšie dýchalo. Hneď ma zdrbala a letela po studené obklady. No tá meravosť liezla už na hrdlo, začínali mi vytekať sliny a potom tŕpli aj líca a tvár. Upozornila som ju takým "porážkovým štýlom" - fakt som nedokázala artikulovať - že sa mi to zhoršuje. Potom som zavrela oči, no nevládala som ich otvoriť. Tá ma trieskala po papuli ako zdivená a vrieskala: Vierka, Vierka, neodchádzajte mi! Ktovieaké pozvbudenie to nebolo; reku takto sa umiera? Doriti, a ja som nedala šéfovi na podpis tú faktúru pre maďara. V tom bordeli v šuflíku ju ani neobjaví!

Na to sestrička odišla volať nášho primára domov a primára z hrudnej chirurgie na pomoc. Lidičky, to bol ale fešák! Keď mi ako - tak otvorili oči, nadopovali ma kyslíkom a infúziami, aby mi neskolaboval obehový systém (lebo o to sa mi ten smrad snažil) a Naďa dorevala, musela som konštatovať, že asistovať mi pri umieraní nemohol krajší doktor. Vysokánsky, plecnatý, jééééminečku!
Ráno testy ukázali, že to bol prudký pokles akéhosi kália, tak som okrem tých vagónov iných liekov musela žrať preventívne aj to.
Náš primár mi ráno na vizite celý nevyspatý: že o čo som sa pokúšala. Okolo 11 pred obedom! (dávno po nočnej) chudera Naďa celá zničená, s romazanou špirálou pod očami, stojí vo dverách a bez slov na mňa civie. Ja, plná života, po umieraní ani stopy sa jej pýtam: No čo Naďa?" A tá mi vraví:" Ženská, 10 rokov. 10 rokov ste mi zo života ukradli!"

Potom už bolo len fajn. Ráno ešte okolo piatej ma zobudilo čosi ako medvedie mrnčanie pod oknom. Myslela som, že mám už halucinácie, no fakticky to bol medveď, poddruh kontajnerový tatranský. Dosť sme sa rehotali, keď sestričky chodili do roboty s rapkáčmi ako na hokej!

Po tejto operácii mi oznámili novú jóbovku. Objavili ložiská endometriózy, a zo 4 štádií som bola hneď v treťom. Endometrióza zapríčiňuje tvrdnutie tkaniva; miesta ňou napadnuté sú posiate - pre zmenu - čiernymi bodkami. Pri každomesačnom raste tkaniva v maternici sa na týchto stvrdnutých miestach robia trhliny, tkanivo začne rásť aj z vonkajšej strany maternice a tam, počas menzesu, krváca a odlupuje sa do brušnej dutiny a vytvára krvavé cysty. Samozrejme, zapríčiňuje neplodnosť.
Ako ďalej? 6- mesačná hormonálna liečba. Lucrinom. Ten sa pichá raz za 26 dní. V tele spôsobí, že prestanem na 6 mesiacov krvácať, navodí mi stav menopauzy. Budem trpieť depresiami, návalmi, plačlivosťou...

No predtým ma čakala ešte hydropertubácia. Ja, napodiv, celá spokojná, optimisticky naladená, že bude už len dobre, som ani veľmi nevenovala tejto infoške veľkú pozornosť. Potom som zistila, že sú to prefuky vajcovodov.

Pokiaľ mi len bolo doteraz sprostredkované, údajne to bolí, ženy pritom revú ako divé zvery. Nasratá som bola na doktorov - že prečo mi to nespravili keď som spala! Odpoveď: "Pán primár musí vidieť moju reakciu." Bola som ochotná mu odprezentovať takú, že sa nespamätá. Ja reku, že či to nebude už dáky sadista, keď ma toľko trápi.

Naplánovali mi prvú hneď na najbližší pondelok. Keď som stála s ďalšou s podobným osudom pred vyšetrovňou, kde nám to mali robiť, celé roztrasené pozorujeme, že do dverí sa pchá údržbár s takým hrubým zahnutým drôtom. Poviem vám, v tom strese sme sa na seba obe pozreli a vybuchli sme v taký rehot, až sme nevedeli prestať. Predstava toho údržbára s drôtom - a my dve, ako nám prevádza "hydropertubácie" -bola neodolateľná.

Nebolo to také hrozné. Išlo v podstate presne o to isté, čo pri HSG. Štiknú kliešťami do maternice, roztvoria ju, no namiesto kontrastnej látky vstreknú antibiotikum aby to všetko zvnútra preliečili.
Bolelo to štiknutie, aj roztok, keď sa dostal do vajcovodov - kríže ako keby mi niekto rozťahoval, ale ani som nefňukla. Len viem, že v bielych ponožkách som chcela zliezť z kozy, šliapla som do krvavej vody podo mnou zo zákroku a - hanba mi - nie od bolesti, ale od strachu, že to bude také hnusné ako pri HSG, som odpadla. Vykotili ma do vozíka a na izbe som sa z toho dostala. Ďalšia skvelá sestrička - Zuzka - sa na mňa prišla pozrieť a vraví: "No vidíte, že to ani veľmi nebolelo. No , a už len dve a ste za vodou!"
Mdloby ma v tej chvíli prešli. Aké dve? Čo za dve? "No veď, to neviem?" Prefuky sa robia 3x - obdeň! Ďalší bol v stredu a posledný v piatok. Napriek tomu, že posledný bolel najviac, už som neodpadla.

Po príchode domov ma hneď moja lekárka pichla Lucrinom. Menzes vynechal a krížová cesta sa začala. Návaly sa dali zniesť. Mala som výhody, že to bolo v zime, takže žiadne naobliekanie sa nekonalo. No tie depky a revanie pre nič za nič bolo zúfalé.
Zhoršovalo sa to tým, že ma každý hneď utešoval a že čo sa mi stalo, prečo plačem. Lenže ja som revala len tak!!!!!!!Lebo som tomu nemohla odolať!!!!!!Čo sa tak sprosto spytujú, vééééééééé!Fňuk! Fňuk! Vééééé!

Boli to príšerné záchvaty so vzlykmi až mnou triaslo. Raz som takéto čosi predviedla aj inštruktorovi v autoškole. Nemal do mňa toľko rýpať!
Od rána som vedela, že to bude blbý deň. Zápasila som s plačom už pri umývaní zubov. A on do mňa na jazde stále:" Vieri, veď ti to šlo tak dobre. A prečo nedáš nohu z plynu dole, keď vidíš, že je pred nami červená? Zase si nepodradila!" Tak mu trebalo. Na jednej červenej som vystúpila z auta a na ceste som sa zosypala. Normálne mi tiekli sople ako malému decku! Červená, hysterická - pohľad pre bohov!Odviezol ma rovno na bus domov, cha cha!

OK, dievčence, zabudla som, čo všetko tam ešte bolo a zisťujem že na jednu epizódku to asi bude.

Už sa mi fakt nechce písať.
To, čo sa mi prihodilo počas hormonálnej liečby vám napíšem čoskoro.