Problémový syn

Neboj sa.Sociálka určite poradí.Ja som dávnejšie riešila problém vtedy 15 ročnej dcéry.Tiež bola aj v Hrani.Doteraz úzko spolupracujem so sociálkou,kde chodí na sedenia.Síce nekradla,ale bolo ťažké ju vpratať do kože.To,že nechcem povoliť a musí chodiť po vyučovaní k sociálnej psychologičke mi neraz vykričí aj teraz.Ustúpiť musí dieťa.
Držím palce,nech nájdete to najlepšie riešenie problémov.

kanuchova,
na socialke ti kuratorka poradi, kde je zariadenie vhodne pre tvojho syna. Podla bydliska, veku a dosiahnuteho vzdelania.
Mas moznost umiestnit syna na vlastnu ziadost, alebo kuratorka poda navrh na sud, ktory vyda rozhodnutie o umiestneni.
Eva

Ťažko radiť, aj keď aj ja mám syna v podobnom veku /16/, nie som odborníkom na problémy s pubertiakmi, ale...problémy, ktoré opisuješ určite nevznikli zo dňa na deň, tak neviem ako si sa snažila riešiť ich doteraz. Takisto čítam len o riešeniach, ktoré urobila sociálka, ale netuším, aké kroky si podnikla Ty, aby si mala lepšie vzťahy so synom. Takže naozaj ťažko sa vyjadriť, čo robiť, ked už je zle.
Z mojej skúsenosti /a s pomocou naničmamy/ jedno som sa za "pochodu" naučila ja: puberta je o dôvere, pokiaľ synovi dôverujem a rozprávam sa o všetkom bez toho, aby som ho hneď odsudzovala, tak nemá dôvod mi klamať. Ak má dostatok koníčkov, nemá čas na "zlú" partiu, ak má základy o tom čo je správne a čo nie, nezíde ľahko na zlé chodníčky.
Stálo ma to nemalé úsilie toto všetko sa naučiť a nedávať svojej povahe priestor, ale pomaličky to ide. Nie je to dokonalé, ale musím zaklopať na drevo, ide to stále lepšie... snažím sa komunikovať so starším ako pomaly skoro s dospelým, od začiatku vie, že za všetko ponesie následky v prvom rade on sám, ja mu už môžem podať len pomocnú ruku, aby to vedel zvládnuť.
Ale držím palčeky, aby ste to zvládli obidvaja...

Dobrý deň pani Kanuchová.
Nedá sa mi nezareagovať na Váš príspevok.
Niekedy sa vo výchove možeme snažiť koľko chceme, no napriek tomu sa može cesta dieťaťa vyvíjať tým smerom, ktorým si to želáme najmenej.
Dosť píšete o svojom vzťahu a prístupe k synovi, ktorý sa zdá byť dobrý a doverný. Nepíšete však o vzťahu Vášho syna k jeho otcovi. A niekedy naozaj žena nemá páky na mužskú rolu, ktorej absencia vo výchove može byť častou príčinou problémového správania sa u chlapcov v puberte.
Preto by som apelovala zlepšiť vsťah otca Vášho syna ku nemu. Ak je prítomný vo výchove, aby prebral viac starostlivosť o neho a začal ho viac videť ako svojho syna, akceptovať ho a byť mu oporou.
Ak chýba, je to ťažšie. Vtedy pomože dlhodobejšia terapia pre Vášho syna s mužom terapeutom.
Zo začiatku by to mohla byť aj žena, pretože potrebuje mať k terapeutke bezpečný a doverný vzťah.
No každopádne by mal o problémoch svojho syna vedieť otec a mal by vedieť aj to, že ho teraz Váš syn a jehod dobrý vzťah ku nemu potrebuje najviac.
Čo sa týka diagnosťáku, tak niekedy je to bohužiaľ nevyhnutné riešenie.
Deti tam majú možnosť prostredníctvom terapií a režimu nájsť jednak rodičovské vzory v terapeutoch, no tak isto uvedomiť si svoje hranice a to, kedy ich už prekračujú.
Vzhľadom k tomu, že sa tam stretávajú s "problémovýmiů deťmi, može ich to posilniť, no aj pokaziť.
Ale každopádne je to pre nich ponaučenie a stretávam sa s mladými ľuďmi, ktorí našli zmysel vo svojom živote a aj hranice vo svojom správaní po diagnostickom ústave a sú z nich zodpovední a nie problémoví mladí ľudia.
Takže sa nebojte!
Hraň je dobré zariadenie.
V Bartislave máme LVS na Hrdličkovej ul. a na Slovinskej ul Diagnostické centrum pre deti.
Od 15 rokov je v Záhorskej Bystrici.
Odporúčala by som Vám zariadenia pre deti, obe sú dobré a pracujú tam milí ľudia, pokiaľ je Váš syn ešte na ZŠ.

Želám Vám veľa trpezlivosti a veľa síl a hlavne správnych ľudí okolo Vášho syna.

S pozdravom,
Denisa Maderová
psychologička
poradňa Sunrise

Pochopila som vyjadrenie psychlogičky tak, že v "diagnosťáku" existuje reálna možnosť, že sa namiesto nápravy dosiahne opak (interakcie medzi deťmi)...a to je, žiaľ, realita bez ohľadu na to, kto je v tom prípade "dobrý" a kto "zlý". Ty by si to ako zamestnanec ústavu tak nebrala, ale rodič tieto možnosti zvažuje/mal by zvažovať...to je pochopiteľné a rovnako pochopiteľné a žiadúce je, že profesionálny psychológ tú možnosť pripomenie.

s prvou vetou súhlasím, k druhej by som mala pripomienku, že psychológ nie je "laická verejnosť" a ak sa máme baviť o rodičoch, ktorí túto laickú verejnosť predstavujú, tak ostávajú stále rodičmi, čo je bytostne citlivá pozícia, stačí si skúsiť predstaviť aplikovať také riešenie na vlastných deťoch. O pojmoch sa baviť nemusíme...sú to len slová, ktoré sa z času na čas menia, podstata ostáva tá istá.

isteze, laickou verejnostou som nemyslela pani psychologicku
na svoje deti sme citlivi, to je prirodzene a pochopitelne, ale ak mam s dietatom nejaky problem, napr. zdravotny, tak moj nazor na chorobu a jej liecenie bude laicky oproti nazoru lekara. Ak ma moje dieta poruchy ucenia, poradi mi specialny pedagog, pripadne ucitel, ktory nieco o poruchach ucenia vie. Atd... atd.
O pojmoch sa bavit nemusime, ale aj mozeme, lebo myslim, ze pojem "ustav" vyvolava apriori v laickej verejnosti specificky dojem... ale mozno sa mylim A ta podstata sa tiez meni.
Eva

je to veľmi citlivá téma...mať názor, či už ako "laická verejnosť", alebo ako zamestnanec podobného centra, je pomerne jednoduché, ale byť v tej situácii s vlastným dieťaťom a rozhodovať sa ako konať správne, je niečo celkom iné. Preto sympatizujem s komentárom psychologičky, ktorá sa pokúša na situáciu pozerať z rôznych uhlov.

Myslím si tiež, že mu chýba mužský vzor- a jeho správanie je výkrikom bezmocnosti. Ak by bol jeho otec ochotný, nech sa mu viac venuje, trávi s ním viac času, veľa sa s ním rozpráva, bráva si ho k sebe častejšie. Chlapci v puberte takto reagujú. Váš priateľ by nemal do jeho výchovy teraz zasahovať vôbec- môj názor- lebo každá dobre mienená rada z jeho strany sa otočí len proti nemu a aj proti Vám. Skúste túto cestu. Diagnostický má čas- osobne by som veľmi zvažovala, či- a už. Aby sa mu nestalo ešte horšie, ako je tomu teraz. Prešla som si podobným, nie až tak dramatickým. Môjho syna zachránil šport, ktorému sa začal venovať až v 16- rokoch a mužský vzor jeho trénera, ktorý si ho ihneď obľúbil a môj syn v ňom našiel spriaznenú dušu. Držím moc-moc palce, aby sa Vám obom podarilo zdarne vyriešiť a prežiť túto krízu.

Eva m.- ak si dobre čítala, tak chlapec reaguje na matkinho priateľa momentálne alergicky. Tam by som teraz netlačila vôbec. A čo samu môže stať horšie v diagnostickom?- sú síce podelení na skupiny podľa závažnosti priestupkov, za ktoré tam sú- ale spýtam sa- ty by si tam šupla svoje dieťa, kebyže vieš, že sú tam drogovo závislí, autíčkari, bytoví zlodeji... a tvoje dieťa odtiaľ vylezie v 18-tich a budeš ho mať doma možno raz ročne na Vianoce a budeš vedieť, že ti tamplače do vankúša, prípadne si z neho spravia obetného baránka. Vychoši tiež nemôžu mať všade oči a tie decká sú tam dosť prefíkané na to, aby vedeli,ako im prejsť cez rozum. Láskou a trpezlivosťou sa dá veľa spraviť, ale aby sa potom chlapec necítil tak, že aj mama na neho kašle a šupla ho niekde preč, len aby mala od neho pokoj. V takej pubertiackej hlavičke sa toho premelie a mlady človek bude vidieť len svoju krivdu, a nie to, že jeho mama hľadala riešenie. Cez otca vidim momentalne najschodnejšiu cestu, ako to všetko zvládnuť.

Čo sa týka môjho názoru, vyplýva len z toho, že sa pokúšam vcítiť do toho dieťaťa, ktoré je v tomto najdôležitejšie...možno by sa cítil "odložený", opustený, možno by mu to pomohlo a možno naopak, to nikto dopredu nevie. Je to krok, ktorý by som ja asi tiež veľmi dôkladne zvažovala. No a vyjadrujem sa preto, lebo autorka si napísala o rady všeobecne, nie len od kompetentných, tak som to aspoň pochopila ja.

Z komentárov vyššie vyplýva, že nie je rozhodnutá, píše o svojich obavách, asi si to nečítala. Je podľa mňa prirodzené, že jedna mama takto zvažuje a pokúša sa neurobiť chybu. Keby sa jednalo o tvoje dieťa, asi by si tiež nedospela k rozhodnutiu s takou ľahkosťou s akou sa vyjadruješ teraz.
Keby tento svet nebol taký chorý, nebolo by ani ústavov - nie je to prirodzený spôsob, ako vychovávať deti. Ale to je už iná téma...

aj aj držím palce a aj keď to nechce počúvať , občas mu povedz ako veľmi ho máš rada.tak nech vám to dobre dopadne.

ahojte mamicky a otcovia, citam tu tak vase prispevky,poznam niekolko pripadov neposlusnych deti s kt si rodicia neviedia dat rady

pocula som ale o novom programe, kedy sa taketo deti presunu na par dni do inej rodiny a skusia iny system a inu metodu vychovy, niekedy to vraj dosahuje aj velmi dobre vysledky, chcela by som vediet, sli by ste do niecoho takeho ? alebo si myslite ze je to hlupost?
uvazujeme s rodinou nad tym , tak by som chcela pocut aj objektivny nazor ostatnych rodicov...dakujem za vase odpovede

S týmto problémom sa potýkam asi 8 rokov a 5 rokov je pre mňa tých najkritickejších. So synom mám problém už od jeho nástupu do školy. Začalo sa to kaziť presne od dátumu 16.november 2007, keď chlapec doniesol v šlabikári poznámky , že nevie čitať , mýli si písmenká a slabiky a t.ď. pani učiteľka toto všetko napísala do šlabikára na 4 riadky a čo ho ešte viac dostalo bol výsmech od splolužiakov.  Odvtedy zatiaľ , veľmi pomaličky sa mu škola začala vzdaľovať , stále ho ráno bolelo bruško , hlavička a stále mu bolo zle. Takže prvý ročnik sme voľako zvládli. Tento problém pokračoval aj v druhom ročniku , zas bolesti bruška, bolesti hlavičky , k tomu sa pridružili problémy s písaním , čitaním, Vyhľadali sme aj pomoc u  psychologa , tam mu zistili , že trpí poruchami učenia dyslexia , dysgrafia a dysortografia. Takže aj celú druhú triedu sme bolestivo zvládli. V treťom ročníku to bola hotová katastrofa, veľa vymeškaných neospravedlnených hodín , škola nás nahlásila na sociálku , sociálka nás predvolala a poslala nás do LVS  NITRA - KYNEK , kde však nechcel zostať , tak nám dali návrh do Diagnostického centra v Bratislave. Tam bol tri mesiace, bolo to pre neho ako sám hovoril peklo, ale aj pre mňa. Bála som sa  , že mu tam niekto ublíži. Štvrtý ročnik pre prežili len tak - tak. Znovu to vyvrcholilo v 5.ročniku , vymeškané hodiny a znovu diagnosťák, tam bol 6.mesiacov. V 6.ročniku to bolo tiež len tak - tak. V 7.ročníku to bola totálna katastrofa , hlavne po Vianociach , nechodenie do školy a neospravedlnené hodiny.Tento krát som ho skúšala, cez psychiatriu, 2 týždne hospitalizácie na psychiatrii v Bratislave-nepomohlo,mesiac hospitalizácie v Kremnici-nepomohlo,akurát začal rapídne priberať na váhe a za 1 1/2 mesiaca pribral 12kg bolo to spôsobené užívaním liekov. Zistili mu však diagnozu : Zmiešaná úzkostne depresívna porucha, Akcentovaný osobnostný vývin,Zmiešané poruchy školských schopností a Školskú fobiu. Teraz v septembri sme nastúpili dp 8.ročníka základnej školy, od septembra chodil do školy 11 dní , znova neospravedlnené hodiny, nahlásenie na sociálke a v pondelok 26.10.2015 nastupujeme do Reedukačné centrum Sološnica . Chlapec ešte o tom nevie a tak sa psychicky na to pripravujem ako mu to mám povedať. Celý týždeň nad tým rozmýšľam, v robote sa mi nedarí a som z toho veľmi nešťastná, že zas som ho pred tým neuchránila a koľkokrát sama sebe vyčítam, že som neschopná matka. Možno sa pýtate a čo robí otec, či vôbec v tomto prípade je nejako nápomocný a ja odpoviem , že nikdy sa nezúčastňoval na výchove svojich synov , nikdy so mňou nepreberal problémy detí, či doma alebo v škole, vždy som bola na to úplne sama . Najhoršie na tom všetkom bolo, že ma nemal kto psychicky podporiť a podržať v tých najťažších situáciách. Koľkokrát som bola psychicky na dne a myslela som si , že už to neprežijem, ale asi stále mám v sebe nevyčerpateľnú energiu ,ktorá ma drží nad vodou. Stále si v duchu premietam scénu, keď som bola so synom tehotná a bývala so u svojej matky , ktorá ma psychicky deptala a terorizovala celých 8 rokov, či tieto problémy nezačali si vytvárať ako sa hovorí,,Živnú pôdu pre problémy,, lebo som bola denno denne v strese, chcela som utiecť z domu, alebo aj potratiť, lebo ten psychický teror od mojej matky - už som nemohla vydržať. Už prešlo od vtedy 15 rokov, ale tie spomienky znova ožijú, keď začnú problémy. Možno, keď som bola tehotná a bývali by sme sami , možno by k tomu vôbec nedošlo - neviem. Ale jedno viem isto, že od pondelka prídem o polovicu svojho srdiečka , ktoré mi odíde ďaleko odo mňa a to odlúčenie bude pre mňa znamenať istú smrť, lebo neviem do čoho ide. Zatiaľ všade , kde bol boli veľmi milí ľudia, vychovávatelia, psychologičky, primárky, snažili sa mu pomôcť aj kamarátov si tam našiel. Je to veľmi milý, utiahnutý, plačlivý chlapec , o ktorého sa bojím ,aby mu tam hlavne po psychickej stránke neublížili , lebo neviem do čoho ide a ako problémové deti sú tam umiestnené.

Držte mi prosím Vás palce len nech to dobre dopadne.

mirka