"NIe tak, otváraj pusinku ako princezná. Nie ako krokodíl. Veď ty si krásne, jemné dievčatko."
Sedeli sme v babkinej kuchyni bez okna, s nemocnične zelenou kuchynskou linkou, tmavej, nevľúdnej a mňa kŕmila teta. Lyžičkovala do mňa čosi, čo ma nudilo asi tak, že som sa začala šaliť a otvárať ústá ako drak. To si pamätám. A pamätám si aj ten pocit, ako mi povedala, že som princezná a nie krokodíl.
Za krokodílom mi bolo ľúto, lebo s ním nebola nuda, ale keď treba (a dospelý povedal), tak budem princezná.
A tak som princeznovala ja, alebo ma princeznovali iní do takej podoby, aká bola a bohužiaľ aj je žiadaná. Do podoby, peknej, milej, tichej, poslušnej a pracovitej dievčinky, po ktorú si príde princ. Áno, mala som mať vlastnú hlavu a názor, ale ten (aj s tou hlavou) bol stopnutý nejakou staršou autoritou, lebo princezná nesmie byť hlúpa, ale dostatočne múdra na to, aby vedela počúvať. Poctivou prácou mnohých generácii poznačených Snehulienkou, Popoluškou a všetkými tými bledučkými, usilovnými a cnostnými princezničkami, ktoré sa práve kvôli svoje pokore nakoniec stali doplnkom nejakého princa, ktorý o nich zakopol aj tak pre ich krásu (až potom si všimol aj hodnotu ducha) som sa dopracovala k ukážkovým komlexom typu "nie som dosť dobrá, lebo...." a rutinnému počúvaniu rád a nasledovaniu smeru iných.
Spĺňala som všetky podmienky štandardnej princeznej (až na tú polku kráľovstva a nadpozemskú krásu) a princa nikde a mne srdce krvácalo, že kde vo mne je chyba.
Ale nesmútte, neostala som na ocot. Nakoniec sme o seba s princom zakopli navzájom, uvili si dieťatko a tu som zistila, že princeznovanie mi do života veľmi nepomôže, lebo princezničky, z nepochopiteľného dôvodu, sú ľudmi akceptované tak akurát v rozprávkach a v skutočnoum živote si môžu akurát tak pískať.
Tak som sa vrátla ku krokodílovi. A začala som ceriť zuby, a otvárať (si) ústa a revať. Zo dňa na deň to nešlo, ale čuduj sa svete, efektivita krokodílovania sa s tou pricuľkovskou nedá porovnať.
Moje komplexy sú fuč, aspoň vačšina z nich :D a o srandu v živote mám tiež postaranú.
A tak rozmýšľam, ako by dopadlo to dievčatko z tmavej kuchyne, keby mu teta nebola spomenula tú princezničku. A pýtam sa sama seba, či aj ja nejak nevedome nepretláčam do svojho dieťatka obraz tichej, poslušnej a prispôsobivej ženy, ktorý máme vžitý.
Myslím že každá doba má aj princezné aj krokodílov a myslím že sú veci iba tak ako majú byť. Aj v živote občas treba aj tak aj inak a o tom to je. Ja sa bojím toho čo bude z niektorých terajších detí ktorým je vštepované že môžu všetko, že sú ako Boh.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Blahoželám k úspešnému krokodílovaniu. ;)
Vieš, že som mala dlho podobný pocit, nei tak princeznej ale voľajakej dobrej, aby som mala veľké pochybnosti či som dosť dobrá. A potom párkrát povolli kohútiť, prebudenia boli boľavé, toky mocné , čas plynul a pomaly hľadám čo som vlastne ja a čo nie. Zaťial mám bližšie k dobrej babičke ako k drakovi, aj keď aj ten s avo mne občas prebúdza a už len doriešiť tu starenku, bo na tú som ešte mladá.