Už sa môžeme len modliť...

...toto mi povedal včera do telefónu Paľo. Chalan, ktorý patrí do spoločenstva mladých pútnikov, ktoré vzniklo v r. 2000. Prvou púťou bola cesta na Svetové dni mládeže v jubilejnom roku v Ríme. Áno, je to presne tá istá návšteva Ríma, počas ktorej sme sa s Tigrom zosobášili (1, 2, 3 časť). Našim oddávajúcim kňazom bol páter Štefan, ktorý stojí na čele tohto spoločenstva.
On nás dal všetkých dokopy rok pred cestou do Ríma. On organizuje rôzne spoločné výlety, duchovné cvičenia a pod. V rámci možností sme sa zúčastňovali aj my s Tigrom, i keď viete ako je to s deťmi - častejšie sa nedalo ako dalo...

Ako si spomínam na zoznámenie s pátrom? S úsmevom, pretože sme chodili na sv. omše, ktoré slúžil on. Zdal sa nám veľmi prísny, priam odmeraný. A možno príliš komplikovaný. Pamätám si, že po dvoch mesiacoch chodenia s Tigroškom som sa dostala do pátrových rúk pri sv. spovedi. Sfúkol ma ako sirotu, až mi prišlo v spovedelnici zle Takmer som tam odpadla. Nezabudnem, že sa ma spýtal či mám chalan a ako dlho spolu chodíme a či sa chceme zosobášiť. Suverénne som odpovedala áno, sobáš určite bude. Páter zalapal po dychu, keď zistil, že sme spolu len dva mesiace - Ako si môžeš byť istá, že sa vezmete??? Neviem ako, bola som si tým úplne istá. A ktože bol nakoniec našim oddávajúcim kňazom? Samotný páter Štefan. No nech je ako chce, naše sympatie v tom období veru nemal.

Potom sa Tigrovi dostali do rúk prihlášky na spomínané stretnutie v Ríme, ktoré organizovali Jezuiti. Chceli sme bližšie informácie, Tiger zavolal na t.č. uvedené na prihláškach. Ja som stála vedľa neho a čakala, čo sa dozvedel. Tvár mu totižto akosi pobledla . "No čo?" -vyzvedala som. Pomaly sa na mňa pozrel a prehovoril tragickým tónom: "Vieš s kým tam ideme? Tipni si..." " Háááá...dam len nie s tým bradatým kňazom!!!" "Presne s tým..." "No zbohom..." a bolo po dobrej nálade. Strašné niečo, akí sme boli povrchní.

Jedno je však isté, nič lepšie sa nám nemohlo prihodiť. Pretože v pátrovi Štefanovi sme získali ohromného priateľa. Skvelého človeka a kňaza. Absolvovali sme s ním veľa pekných výletov, hodnotných duchovných cvičení... Prišiel nás niekoľkokrát navštíviť, my sme navštevovali jeho. Na naše deti sa vždy díva s úsmevom v očiach, sťa by bol ich starý otec.

Páter v Ríme oslávil 60te narodeniny, dali sme mu hobľa a turistické topánky. Pretože jeho veľkou láskou je práve turistika, Tatry pozná snáď aj poslepiačky. Tiež ostatné hory, ktoré sú vôkol nás. A ktože by mu hádal tú vtedajšiu 60tku? Nikto... možno o desať rokov menej a snáď ani toľko nie. Budúci rok by mal osláviť 70, ale kdeže sú tie roky, keď ich na ňom nevidno? Je aktívny, čiperný, svieži... venuje sa fotografovaniu, jeho fotky vystavovali aj na Ružomberskom fotofóre, čo je veru úspech.

Mal by osláviť 70tku... Paľova veta mi stále zuní v ušiach - už sa môžeme len modliť. Náš páter Štefan totiž ochorel. Rakovina, metastázy na obličkách, obrovské bolesti... "je strašne vychudnutý, nevládze chodiť". Ťažoba si sadá na moje . Stretnúť pátra Štefana s bicyklom (veru, on stále jazdil na bicykli) a pocítiť pevný stisk jeho ruky, môcť sa mu dívať do jeho priamych modrých očí, ktoré dokážu vidieť až na dno srdca - to je ten najkrajší moment z celého dňa. Človek s obrovskou energiou a charizmou, ktorá sa v okamihu preniesie aj na vás... Kňaz, ktorý pri slúžení sv. omší vždy majestátne rozpäl ruky ako skalný orol (až sa takmer dalo vidieť ako k nám cez ne prúdi Božia láska)... teraz leží slabý pripútaný k lôžku odkázaný na lieky tlmiace bolesť

Ťažko mi je pri tejto predstave. Tiger ho už bol navštíviť aj s partiou kamarátov zo spomínaného spoločenstva (aj tam sme spoznali veľa dobrých ľudí a spriaznených duší, vďaka za nich), mne sa ale nedalo ísť. A veľmi po tom túžim. Páter nezdvíha telefón, pravdepodobne nevládze alebo ani nemá chuť. Túžim ísť za ním do Seniorátu spoločnosti Ježišovej v Ivánke pri Dunaji, vidieť ho, povzbudiť - ak vôbec nájdem slová. Ale ak náš páter umiera, túžim ho ešte aspoň jeden krát uvidieť. Snáď sa mi to tento týždeň podarí.

A zostáva sa už "len" modliť. A či vari modlitba nie je tým najsilnejším prostriedkom na pomoc? Či vari Boh nie je tou najmocnejšou bytosťou, ktorá nás miluje tak ako nikto na svete? Všemohúci, vševediaci, všadeprítomný... Ten, ktorý povedal proste a dostanete. Keby si mal vieru veľkú ako horčičné zrnko dokázal by si vrchy prenášať. Boh, ktorému páter zasvätil svoj život. Boh nekonečný, milujúci, dobrý a láskavý. Boh, ktorému som sa rozhodla plne dôverovať. Už som zakúsila silu modlitby, hoci nie som ideálny kresťan. Je to sila, ktorá dokáže prinavrátiť život, hoci sa to javí ako nemožné.

Rubrika Šepkané srdcom bola vytvorená na to, aby sme si v nej mohli vyliať srdce, ukázať, čo nás bolí a trápi a zároveň mohli poprosiť o spoluzdieľanie ostatné nanič mamy. Poprosiť o myšlienky a modlitby, o pozitívnu energiu.

Dnes som na rade ja. Prosím vás teda o modlitby za zdravie nášho pátra. Hoc i o krátku prosebnú myšlienku venovanú jeho uzdraveniu alebo zmiereniu jeho utrpenia. Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje. Ak sa Boh rozhodol pozvať pátra k sebe, rešpektujem jeho vôľu, ale budem vďačná, ak ho tu s nami ešte chvíľu ponechá.

Pretože cítim, že páter je akýmsi ochrancom nášho manželstva. Keď sme prekonali obrovskú krízu, keď Tiger žiarlil a vôbec mi neveril, šalel ako divé zviera zranené bolesťou - v tej chvíli ma vzal za ruku a povedal mi - poď ideme za pátrom Štefanom, ak to čo hovoríš je pravda. Pozrela som sa mu do očí a povedala som, áno, poďme hneď. A Tiger mi v tej chvíli uveril, vedel, že mu neklamem... Páter je pre nás autoritou, rešpektom... máme k nemu úplnú dôveru.

Prosím vás, spomeňte si naňho vo svojich modlitbách. Ďakujem vám z celého srdca.

Pridávam link na fotogalériu s jeho fotočkou, nedala sa mi stiahnuť, je to muž s bradou v okuliaroch, s rukou zdvihnutou k tvári, pod fotkou je meno Štefan Halienka pri počúvaní slávnostnej homílie

http://jezuiti.sk/index.php?stranka=foto_noviciat&id_galerie=47