Som hrdá...

Som hrdá matka. moje najstaršie dieťa má prácu .

Som na neho hrdá, že sa dokázal prebojovať z tohoto stavu: http://nanicmama.sme.sk/deti-na-predaj/som-skoro-na-infarkt /a stačí citovať len tento kúsok: " Na otázku, čo mieni po škole robiť, odpovedá, že chce hrať futbal /myslí si, že zarobí ťažké prachy/. Darmo mu vysvetľujem, že sa to podarí len málokomu a aj keby, tak musí mať otvorené zadné vrátka, v prípade, že hrať nebude môcť. Nechce pochopiť, jeho sen = realita!" / k dnešku, keď si môžem potľapkať po ramene a povedať si: "Som hrdá matka, dobre som si ho vychovala." / a aj keď sa to nemá, musím sa pochváliť/.

Nešlo to ľahko, mladý si chvíľu myslel, že svet je gombička a stačí poslať jeden životopis, a čakať na telefonát, ale vzhľadom nato, že si márne hľadám prácu už dlhší čas a snažím sa, aby sa môj životopis nezatúlal na spodok kôpky a aj záujmu zamestnávateľa, učila som aj toho môjho dospeláka fungovať v princípe: "Zavolaj tam, či obdržali Tvoj životopis! Aha, pracovná agentúra práve pre túto firmu hľadá ľudí, kontaktujme ich!" Odpoveďou mi bolo: "Určite ho majú. Načo, veď som im už poslal žiadosť a životopis:" Ale keďže  sa v živote riadim heslom, že keď mňa raz na svete nebude, tak nech moje deti sa v tom svete nestratia, tak som láskyplne syna nabádala, riadila, postrkovala, až kým nešiel na pohovor /nebojte, sám aj ja mám svoje hranice/. A zvládol to. Ja viem, je to len pár dní, ale predsa len... úúúúspech.

Na druhej strane som pochopila jedno /aj keď moja tvrdohalvosť sa ťažko prekonávala/: nie je všetko založené mať maturitu, vysokú školu a pod. Dôležitejšie je, mať svoju prácu rád, nájsť zmysel v tom, čo robím a robiť to aj preto, že chcem, nielen, že musím... a to je aj moja skúsenosť.

Nato nadväzuje druhá stránka - tá moja a to, že ja som bez práce /nemám rada termín nezamestnaná, pretože robím viac ako dosť, len žiaľ nie pre zamestnávateľa alebo na živnosť/ a tak som prišla nato že: Som hrdá! Inak to nazvať neviem, ale asi je to moja hrdosť, že nechcem ísť robiť do fabriky na štyri zmeny, pretože by som nevidela pomaly moje školopovinné deti, že nechcem ísť robiť do obchodného reťazca, kde by som mala voľno počas týždňa a pracovala v soboty, nedele... /nechápte ma zle, tieto práce som tiež vykonávala a hlavne preto, že som bola zamestnaná len ja a nie môj manžel./ Týždeň nočnej ma skolil na kolená a po 9 mesiacoch inhalovania lepidiel a následne brania antibiotík, ťahania koží kombinačkami, či prekladania 25 kilových bedničiek mi rukami v noci prerážala taká bolesť, že som nahlas stonala a plakala... takže po týchto skúsenostiach /nemám odvahu alebo snáď je to fakt moja hrdosť?/ znova sa vrátiť. Možno je to moja hrdosť alebo snáď utópia chcieť prácu na jednu alebo dve zmeny, nepracovať do neskorých večerných hodín, venovať sa rodine a robiť si s deťmi úlohy? Tak asi som príliš hrdá /či naivná?/