Som skoro na infarkt...

Babenky potrebujem sa vykecať a trochu podporiť , to na úvod. Mám pocit, že na mňa padá všetko trápenie sveta, teda celého sveta určite nie, ale všetko, čo sa môže pokaziť /v mojom živote/ statočne sa kazí a všetko ide dolu vodou. Teda...pekne po poradí.
Už koncom roka /školského/ začali mojím dvom synom /14 a 10/ rásť rožky. Na dennom poriadku bolo papuľovanie, odvrávanie, na každú našu požiadavku bola nejaká odpoveď typu : A prečo ja mám schovať riad?, Zas mám ísť ja do obchodu? - a to ide maximálne raz za dva týždne a najviac po dve veci, ktoré ja zabudnem a pod. Rozhovor medzi nimi, keď sa pohádali prebiehal slovami: ty debil, ty hov...a pod. Nepomohlo dohováranie, okrikovanie, vyhrážanie sa, tresty, jednoducho nič. V tomto školskom roku ani to učenie /hlavne u staršieho/ za veľa nestojí, a on to má na háku. Na otázku, čo mieni po škole robiť, odpovedá, že chce hrať futbal /myslí si, že zarobí ťažké prachy/. Darmo mu vysvetľujem, že sa to podarí len málokomu a aj keby, tak musí mať otvorené zadné vrátka, v prípade, že hrať nebude môcť. Nechce pochopiť, jeho sen = realita!
Vyvrcholilo to dnes, keď sme od pani učiteľky mladšieho syna dostali pozvánku na stretko, pretože jej povedal vulgárne slovo. Aké? - to neviem a za ten svet mi to nechce povedať. Keď som mu znovu hovorila do duše, krivil ústa do plaču a neskôr vypustil aj pár slzičiek - snáď z ľútosti, pretože som mu povedala na záver, že stratil moju dôveru a bola by som rada, ak by mi prisľúbil, že sa to už nebude opakovať, čo aj sľúbil - no medzi nami, počítam s tým horším.... Rozmýšľam aj nad zmenou školy /teraz nebudem vysvetľovať dôvody - je ich viac/.
Ďalšia vec, ktorá sa odohrala v lete bolo, že sme si našli väčší byt, len o jeden vchod vedľa, milý majitelia, zložili sme zálohu, spísali zmluvu, začali predávať náš menší bytík, presťahovali sa do väčšieho a ...koniec idylky.
Platíme dva krát nájomné - za byt, v ktorom bývame a aj za ten ktorý predávame. Finančne sme neboli na tom až tak zle, mali sme aj rezervu, ale tá padla na odkúpenie toho nášho bytu, lebo 4 realitkám sa nedarí ho predať ako družstevný. Nie žeby cena bola taká vysoká, dá sa povedať, že je druhá najnižšia, pokiaľ je to naša cena a nie tá "realitná". Spočiatku bolo aj dosť záujemcov, ktorý len zavolali, čo chceli sa opýtali, asi 5 z 22 sa prišli pozrieť a zrazu nastalo ticho. Trápi ma to, pretože ponúk v našom meste nie je tak veľa, ale zato obyvatelia si myslia, že predám /16 ročný/ byt za pár centov. A nakoniec, v januári mi končí materská. Predtým som pracovala ako vedúca v potravinách, ale pretože som mala zmluvu na dobu určitú, počas materskej mi zmluva skončila a nepredĺžili mi ju. Takže strach, ako sa zamestnám?
Fakt som zrelá na prášky /ale kojím, takže ani na tie nemám nárok/... Ja neviem, preklial ma niekto? Alebo som sa nejako zle chovala a toto je trest zato? /O ničom neviem/.