Ešte k bublinkám ...

Neviem, či stíham časový limit súťaže, ale keď nič iné, pobavte sa aj vy :

V to popoludnie nabralo naše občasné posedenie s kamoškami iný rozmer.
Vonku mrzlo len tak prašťalo, my sme sa ládovali pizzou a obligátny strik sme vymenili za „šumivé víno“ - ako nás poučil horlivý čašník, keď sme si pýtali šampáňo.

V trojke padla prvá fľaša ani neviem ako. Druhá sa objednala bez väčších úvah a tá tretia – už z číročistej roztopaše. Klasika.
Vyrehotané baby, ktorým bol smiešne totálne všetko, ešte aj kľučky na dverách

Ľahko sa pletúcim jazykom som volala kolegovi, že ak náhodou na druhý deň nedorazím, ležím doma s opičkou, alebo iným zverom – zmohla som sa aj na duchaplný dovetok.

Volala som tiež manželovi, či po mňa nepríde. Lebo vonku je takááá zima ... a domov tááák ďaleko.
Aj cez telefón som “videla“ ako gúľa očami. Vraj je mimo a nestíha.

Hmm, no čo už ! - mávla som rukou, však si nejako poradím!
Tak som s babami vyrazila do ulíc.
Kamošky šli obe rovnakým smerom, ja že ich kúsok odprevadím a pôjdem po svojom.

Naše výbuchy smiechu nabrali na intenzite, keď sme zistili, ako veľmi sa vonku šmýka.
Horlivo sme sa podopierali a opatrne kráčali k zástavke MHD.
Zadarilo sa nám pár vývrtkových kreácií, mávajúc rukami sme vyrovnávali balans, kabelkami šermovali okolo. Každých prejdených 10 metrov sme zastali a skrúcali sa od návalov smiechu.
Naivne si mysliac, že pôsobíme len ako s poľadovicou bojujúce .

Zastávka už bola na dohľad, keď to prišlo.
Kamoške vyleteli nohy a strhla nás obe na seba. Po x-tom výbuchu smiechu sme sa z rehotavej kopy ako-tak pozviechali.
Teda dve, snažiac sa tej spodnej pomôcť vstať. Vstala, ale zas sa nekontrolovateľne rozosmiala, myklo ju dozadu a opäť sme ležali na nej.
Od smiechu ma až bok bolel, nemohla som prestať, nieto ešte vstať. Ležala som na úbohej kamarátke, ktorá sa tuším smiala už z posledných síl.
Tá „vrchná“ sa vzchopila, vstala a takticky odcupkala od kritického miesta. Odtiaľ nás manažovala.
- "Veď sa už toľko nesmejte! Pomaly sa postavte! Neťahajte sa tak moc! Opatrne stojte!"

Napodiv to šlo. Stáli sme.
Po najbližší výbuch smiechu.

A opäť sme ležali na zemi. Už to ani smiešne nebolo.
Alebo bolo ??

Slzy mi tiekli, kamarátka sa chichúňaním zadúšala. A tá tretia len bezradne na nás pozerala.
Všimla si za nami tyč s informačnými ceduľami.
Navigovala nás, nech sa k tej tyči trošku posunieme a popri nej postavíme. A nech sa riadne držíme !!
Posunuli sme sa, aj sa postavili, aj sa držali ...

A rehotaliiiiiiiiiiiiiiii ...
Nič iné sme neboli schopné učiniť.

Našťastie šiel okolo spoločný známy. Prenáramne pobavený nás ratoval. Najprv jednu oddrapil od tyče a odviedol z klziska, ktoré sme šmýkaním a padaním vytvorili, potom druhú.

Horko – ťažko sme sa rozlúčili, mávajúc si, stojac naširoko a potláčajúc smiech.

Tie dve šli na bus a ja zúfalo pomaly pešo domov.
Trvalo mi to minimálne 3x dlhšie ako bežne.

Opica ani iný zver sa nekonali.

No aj po čase sa rozosmejem, keď vidím informačnú tyč s ceduľami WC, Mestká knižnica, Polícia ... celkom živo nás vidím pod ňou ležať ...