Kúsok neba

Dovolenku snov som si predstavovala úplne inak. Napriek všetkým predsavzatiam nebrať mobil a vychutnať si možno poslednú dovolenku s kamoškou, čoby nezadaná žena, som sa nevedela odtrhnúť od laptopu a ucho som mala viac prehriate od telefónu ako od slnka. Dúfam, že som si ho vymieňala v pravidelných intervaloch, lebo inak bude jedna moja ušnica spálená a tá druhá snehobiela.
Hotel sme vyberali starostlivo a pretože sme chceli držať figuru, rozhodli sme sa pre polpenziu. S kontinentálnymi raňajkami. Tak pribrať som rozhodne nestihla a dúfam, že mi svadobné šaty, čo mám obliekať o dva mesiace nebudú príliš voľné.
Kým teda môj zamestnávateľ dosahoval nadpriemerné zisky, moja pokožka červenela od gréckeho slniečka a moja kamoška mala na každý večer ponuku na rande, ja som si z tých 12 tich dní takmer nič neužila. Nemala som kedy.
Horko ťažko som zistila, že Korfu nie je ako každý grécky ostrov. Že je zelený napriek 32 stupňov v tieni aj v auguste, ale ako každý grécky ostrov je mierne veterný a plný pobláznených mladých ľudí.
" Pôjdem sa prejsť," zašepkala som ráno takmer pred svitaním v predposledný deň. Nechápem celkom dobre zmysel toho šepkania, veď kľudne som to mohla zarevať, aj tak som ju vlastne vytrhla zo snov. Beáta zamávala rukou nad hlavou, niečo nezrozumiteľne zavrčala do vankúša. Mohli to byť kľudne nadávky na moju adresu, ale i napomínanie, aby som si dávala pozor. Vrátila sa nejak okolo tretej vo veľmi povznesenej nálade a hovoriť na ňu pred šálkou kávy, bolo nezmyselné.
Slnko ešte neprehuplo nad obzor a vonku bolo chladno.
Kvety živého plotu, ktoré som obdivovala každou cestou na pláž i z nej, boli tuho zavreté ako detské oči pri hre na skrývačku. Schovaní, neschovaní, idem. Modro - fialové puky skúpo ešte zvierali svoju krásu.
Podišla som k mólu a sadla si naň.
Dýchala som zhlboka.
Slaný vzduch sa mi opieral o pery a šteklil ma až niekde vzadu v hrdle. Voda špliechala v ukľudňujúcom tempe a ja napriek tomu, že som sedela len nad vodou, som cítila jej tempo a pohojdávanie v rytme vlniek.
Nad obzorom sa začalo divadlo pre oči. Najprv vyleteli odniekiaľ zdiaľky vtáky a zjavili sa na horizonte rybárske lode. Zozadu akoby vyháňané z mora, ako Adam s Evou vyhnaní z raja anjelom s ohnivým mečom, zozadu sa vynorilo slnko. Červená žiara znásobená odleskom mora pretínala mliečnu oblohu a farbila ju do bledomodra.
Lode sa blížili k mólu. Sedela som a čakala, ako sa prvé lúče oprú aj o moju tvár.
So zavretými očami počúvala nárazy vody, tiché kvílenie motorou rybárskych bárok a pokrik chlapov. Dorazili k brehu súčastne s vôňou rýb a chalúh. Za mnou sa otvoril prvý obchod, keď zarachotila mreža idúca nahor.
" Kαλημέρα, " chrapľavým hlasom ma pozdravil majiteľ a opásal si snehobielu zásteru.
" Dobré ráno." vrátila som mu pozdrav.
Na móle sa narodil čulí ruch. Chlapi vyskakujú z lodí a vykladajú siete. Hybkými prstami odmotávali úlovok a so smiechom si vymieňali slová.
Fascinovane som na nich hľadela.
Vyzerali presne tak, ako tí z pohľadníc. Tmavomodré nohavice, pásikavé tričká a červená šatka okolo krku. Tváre ošľahané vetrom a soľou, pery vysušené od slnka a tabaku.
Vtom sa mi oči stretli s Jeho očami.
Mladý, sotva 25ročný mladý muž sa skláňal nad sieť a vyťahoval z nej ružové morskú hviezdicu, čo sa priplietla medzi striebristé rybky. Tie oči boli hlbšie ako ktorékoľvek morské hlbiny. Dalo sa v nich utopiť, ale aj s kľudom splývať. Nikto vás v nich nehľadal, ale vy ste sa v nich vedeli stratiť.
Usmial sa a ja som úsmev opätovala. Snedé ruky, tvrdé od rybárskych sieti vyslobodili lapenú hviezdu a dali ju nabok.
Aké by to bolo, žiť život ženy námorníka?
Prebleslo mi hlavou.
Ráno by som vstávala s nekľudom, či mi ho more na svitaní vráti. Večer pomáhala do lodí naložiť siete, čo som poobede pomáhala zlátať a pred obedom na trhu ponúkala úsmev a rybu, čo ulovil môj muž.
Aké jednoduché a trpkokrásne zároveň.
Vo vrecku mi zavibroval mobil.
"Kde si láska moja?" ozval sa mi do ucha snúbenec.
" Asi v nebi." Usmiala som sa na mladého Gréka, ktorý mi podával hviezdicu.
" A v rukách mám jeho kúsok ..."