Naničmama a ja

Nemám obdobie písania, aj reagujem nejak pomenej, preto som sa ani nechystala vyjadriť a zapojiť. Ale nedá mi
Dievčatá vo svojich príspevkoch vyslovili krásne myšlienky, krásne vyznania, pod mnohé by som sa podpísala aj ja.
Nechcem sa opakovať, nechcem písať napísané.
Najdôležitejšie, čo mi naničmama dala, je pocit spolupatričnosti, duše, ktoré som tu našla, žienky, s ktorými sa tak nejak preplietol môj osud. Mnohé z vás už poznám osobne, stali ste sa mojimi kamarátkami, viem, že ste a ja som tu pre vás.
Z avizovaných zmien na naničmame mám trošku obavy - stereotypy, ktoré mi vyhovujú, mi dávajú pocit istoty. Uvedomujem si však, že život - aj ten naničmamin - ide ďalej, dopredu a zmeny sú nevyhnutné.
Neviem, čo by som zmenila, nie som ja ten tvorivec kreatívny.
Budem však rada, ak myšlienka naničmamy ostane zachovaná, ak to stále bude stránka pre nás nedokonalé, ak ostane ten duch súdržnosti, ktorý po tých rokoch, čo tu som, cítim. Budem rada, ak tu ostanú dievčatá, ktoré poznám, ak prídu nové kamarátky, ak bude stále možnosť a chuť stretávať sa aj osobne.
A budem veľmi rada, ak ostane myšlienka pomoci tým, ktorí to potrebujú, ak aj naďalej budeme organizovať autíčko, jazdiace po Slovensku, ak budeme robiť zbierky, ak budeme pomáhať radou, slovom, materiálne... Toto je rozmer naničmamy, ktorý si veľmi vážim, ktorý ju robí silnou a inou. Čo tam po občasných pletkách, búrkach v šerblíku, čo tam po tom, že sem niekedy príde záškodník... To ustojíme.
Podstatné je, že sme