...pán božský"

...Bolo to tak dávno, že sa až smiat musím na spomienky, ktoré mi ostali v hlavičke makovičke...
Mala som krásnych -nást....ked som ho uvidela bol to šofér trolebusu 213!
Nádherné dlhé vlasy, zapnuté uhladene v cope, mierne zarastená briadka, a tie oči...
Hadzala som oči, vždy, ked som nastupovala do trolebusu...ostala som stát vždy pri predných dverách, len, aby som mala dobrý výhlad.Ak si spomínate, ešte neboli kabínky v dopravných prostriedkoch také nedostupné, ako teraz, takže ostávali kabínky aj otvorené
Jedného dňa to už nevydržal, a prihovoril sa mi...Študoval na Vysokej škole, byval na intrákoch na Mladej Garde, tolké múdre slová mu išli z úst...a ja som sa len topila, topila...
Prešlo zopár týždňov, stretávali sme sa, a rodičia o ňom vedeli...
Ach, tak sladko sa bozkával, a vždy pri tom hm-kal...ako medved, ked sa ukladá na zimný spánok...bolo to tak rozkošné pre takú -nástku, akou som bola
Jedného dňa ma išiel odprevadit až pred dvere nášho domu...Vedela som, že je mamka zvedava na môjho vyvoleného, a sliedila v okne...
Lenže, bola tma, a videla tak nanajvyš siluetu dvoch postáv...a to by nebol moj otec..keby neurobil trapas...
Pár rokov pred tým, totiž namontoval, taký velký reflektor nad vstupné dvere, lebo sme bývali dost odlahlo od ostatných domov, a často sa niekto túlal, tak, ako bezpečnosnost, že ked pôjde niekto okolo, máme na ňho zasvietit tou žiarou, aby sa zlakol...
No, a ako tam tá moja matka stepovala, že nič nevidí, tak on neváhal, a cáááp, po vypínači...
Pán Božský skoro oslepol, lebo stál rovno čelom oproti reflektoru, povedal, len ahoj...zajtra zavolám, a už ho nebolo...
A už ho potom nikdy nebolo...prestal jazdit na 213-tke...a bol fuč..
A moja mamka, ako vysvetlenie, nad mojou užialenou tvárou? Preboha, Lucka...ved vyzeral ako ježiško