Tak plynie čas...

V prvom rade by som chcela zablahoželať Naničmame k jej 8. narodeninám.

Je to až neuveriteľné, ale sú to už takmer 4 roky, čo som sa stala aj ja jej súčasťou. Vždy keď mám chvíľočku, nakuknem sem. A aj keď boli dni, keď som prispievala pomenej alebo vôbec, vždy som si našla čas a aspoň si tu čítala.

Stránku som objavila, keď mal syn necelý rôčik a po čase som sa na nej aj zaregistrovala. Práve pred pár dňami sme si pozerali videá, keď bol maličký a mne došlo tak veľmi ľúto za tým malým kučeravým mojkacím chlapčekom. Ani neviem ako a mám tu 5- ročného chlapca. Ukecaného, samostatného a hlavne tvrdohlavého. Niekedy sa pristihnem pri tom ako s ním bojujem, je to ozaj silná povaha. Možno je to tým, že je ako ja. Na vonok niekedy tvrdý, vnútri citlivý. Keď sa buchne, ublíži si, ponorí sa do seba a neznesie, keď ho niekto ľutuje. Dokáže pomenovať veci pravým menom a vie byť veľmi vnímavý. Dcérka, to je malé šidielko, neposedná, vysmiata, citlivá, niekedy až uplakaná, prítulná, mojkacia a až príliš dobrosrdečná. Doslova by sa rozdala. Keď kúpim deťom cukríky, syn si svoje spapá a dcérkine si rozdelia. A ona sa z toho teší. Najmladší je naše slniečko, po všetkom, čo si už stihol preskákať, stále usmiaty. Sú si s bratom tak podobní, ale zároveň je každý iný. Jeden ako deň- modrooký, blonďavý, druhý ako noc- tmavooký, čiernovlasý. A Julinka niečo medzi tým.

Už druhý mesiac mi slečna chodí do škôlky. Na rozdiel od jej staršieho brata, nevyronila ani slzičku, tak sa teším, že to tak skvelo zvláda. Ráno sa budí s úsmevom, uteká do kúpeľne, sama sa pooblieka. Jej staršieho brata z postele musím ťahať. To len cez víkend vstáva o pol siedmej.

Dnešné ráno bolo zvláštne, malinká sa nie a nie zobudiť. Učesaná, prezlečená si ľahla znovu do postele a zaspala. Manžel teda zobral do škôlky len staršieho a princeznička spala do pol jedenástej. Zobudila sa a divila sa, prečo nemá pyžamko, ani si nepamätala, že sa prezliekala, to sa asi ocko večer pomýlil a obliekol jej miesto pyžamka veci do škôlky.

Je poobede, najmladší, znova choručký, spinká. Starší sa vrátil zo škôlky o dvanástej a momentálne sú so sestričkou a ockom vonku. Ja mám chvíľočku sama pre seba, manžel opravuje (je to neuveriteľné, ale ide to aj so sadrou na ruke) auto a deti sa hrajú. Hrajú sa na ocka a mamičku. Tak pozerám cez okno do zrkadla. Ako je syn, teda ocko, v práci a dcérka, mamička, vozí v kočíku svoje bábätko. Bábätko plače, prichádza syn/ocko a pomáha sestričke/mamičke bábätko prebaliť, nakŕmiť ho môže len ona. Sú zlatí.

No a na záver malá pikoška, z ktorej som tak trocha v rozpakoch. Tešiť sa, či obávať? Syn mi ráno hovorí: "Mamička, keď sa v škôlke na dvore stretneme s Julinkou, tak ju všetci traja (on a jeho dvaja kamaráti) objímeme a pohladkáme a jej sa to nepáči. Ona je moja sestrička a aj chlapcom sa páči." Tak už aby sme si začali dávať pozor na nápadníkov a to som dúfala, že nás to ešte nejaký ten rôčik počká. Na druhej strane, ktoré dievča netúži mať staršieho brata s kopou kamarátov, však?