Čaj nás naučil piť ocko. A to tak ako sa patrí, bez cukru a iných "barbarských" ochucovadiel. A tak sme do seba poctivo liali litre zeleného a čierneho moku to lahodného do chvíle, kým mamka nedokvitla so správnym bylinkovým čajom.
A nebol to čajík z lekárne, ale poctivo nazbieraný našou tetou niekde po lúkach. Na istý čas zatlačili bylinky ten "pravý" zelený čajík, čo spôsobilo, že ocko "bylinkáč" urazene adresoval ako "vývar z ponožiek" 
Je pravda, že bylinkový vtedy nechutil tak dobre, ale zato príprava stála za to a nehovorím len o varení čaju, keď sa cele stopky rastliniek ponorili do horúcej vody a my sme pozorovali, ako sa to tam točí a lístky plávaju a zrazu sa to všetko sfarbuje a....
Samozrejme, že sme sa aktívne zúčastňovali aj zberu, čo nebola moja najobľúbenejšia časť. Trhať kvietky je síce sranda, ale chodiť po lúkach, keď slnko páli a tráva štípe a "....ale tu sú chrobáááááááááááááky!!!!!!!....", to sa mi vtedy nerátalalo (teraz by som po lúkach lozila aj keď chrobáky ešte stále nemusím).
Ale najmagickejšou časťou bolo sušenie, rastlinky sa porozkladali na sitá a šup na povalu starej mamy.
Starej mamina povala je kapitola sama o sebe, vlastne nie kapitola ale samostatný vesmír. Je začarovaná. Tu posteľ, tam stará chladnička a kostra z bycikla, prádlo povešané na šnúrach a pomedzi to porozkladané sieťky so sušiacimi sa bylinkami. V horúcich letných dňoch to všetko, podfarbené vôňou nášho budúceho čaju, vytváralo iný svet. Ten svet, kde stačí otvoriť najblišžie dvere a pod nosom Vám prefrkne neurotický králik s vreckovými hodinkami v ruke a naokolo budú poletovať slony.
Dnes som stále uctievačom zeleného čaju, nedám naňho dopustiť. Avšak stačí v rukách pohár teplého mätového, dúškového alebo iného čaju, ponorenie sa do vône a....moment, práve mi tu prebehol králik. A vypadli mu hodinky. Idem mu ich vrátiť.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
peknéééé