Zaspominala som si ako mi bolo pred rokom a pol. Cakala som nase druhe neplanovane a necakane babo, nie velmi vesela, nie velmi smutna. Akosi si nebol cas pripustit,ze vsetko sa o par mesiacov zacne odznova. Nocne vstavanie, kojenie, plienky, plienky a plienky... Pretoze synacik mal rok a pol,ked sa mu narodil bracek.
Vsetko bolo dvojnasobne.
No vratim sa k tym tehotnym mesiacom s Anjelkom/Danielkom.
Klasicky som absolvovala vsetky odbery krvi, mocu, sono. Necakala som nic vynimocne, prve tehotenstvo bolo bez problemov.
Asi po dvoch tyzdnoch od posledneho odberu krvi mi zavolala sestricka z gynekologie, ze sa mam co najskor dostavit na vysetrenie do ordinacie. Preco, to samozrejme nechcela ani naznacit.A tak na druhy den, s malou dusickou, velkou asi ako maly hrasok, som prisla.
Diagnozu mi doktor ani nevysvetlil, len ma poslal na infekcne oddelenie.
Tak sa ma doktorka povypytovala otazky typu : jedavate surove maso? Mate macku?
Na vsetko bola zaporna odpoved, a tak s kludom anglicana skonstatovala, ale niekde ste sa nakazit museli...
Mala som toxoplazmozu. Z coho ani len netusim.
Hnus,v poslednom mesiaci tehotenstva som pozerala v telke dokumentarny film o virusoch, bakteriach, infekciach... a toto tam bolo.
V skratke si pamatam z toho asi to,ze tento bacil ani po vylieceni z tela nezmizne, ostava niekde v zarodkoch, ktore sa mozu prejavit kedykolvek, aj o par rokov neskor.
Spomaluju reflexy, boli tam aj nazorne ukazky ryb,ktore boli nakazene.
U lekarky na infekcnom bolo len nacrtnute v rozhovore, co sa moze stat, ale brala to asi optimisticky, lebo nic zle mi nepovedala.
Asi by som zostala dlho v nevedomosti, keby som nebola tvor zvedavy a neprecitala si v zdravovede o dosledkoch na dieta.
Mohlo byt mentalne zaostale, mohlo mat razstep chrbtice, zdeformovane koncatiny a nemuselo ani prezit...
Vtedy na mna dolahol strach, zacala som sa potit uz len pri myslienke na antibiotika, ktore som musela brat cele tehotenstvo.
Odisla som od obvodnej lekarky ku krajskej, v Bystrici.
Pani Doktorka s velkym D a s velkym a dobrym srdcom, pani Volosinova.
Upokojila ma, vysvetlila vela veci a hlavne mi vybavila vysetrenia. Nemusela som absolutne nic, len prist.
A tak som bola na amniocenteze, potom som bola v genetickej poradni, kde chceli zistit mozne dedicne ochorenie... a potom cakat.
Dva tyzdne sa vliekli, strach narastal. Bola som nervozna cez den, i v noci sa mi snivali bludy.
Nikdy som sa tolko nemodlila k Bohu ako vtedy. Nechcela som rozhodovat o zivote este nenarodeneho dietata.
Mojho babatka.
Ku koncu som bola rozhodnuta, dieta nech je akekolvek, sa narodi.
Kolkokrat sa aj v tychto prognozach lekari pomylili?
A ak to tak ma byt, tak nech to tak je. Pripravovala som sa na najhorsie, a aj na rozpad manzelstva.
Manzelov nazor bol, ak by malo byt postihnute, pojdem na potrat.
Postavila som si hlavu,ze je to vylucne moje rozhodnutie ako matky, on to ma len respektovat.
Prisiel den, ked som sa mala dozvediet vysledok.
Zatelefonovala som najprv na infekcne, kde som sa dozvedela vybornu spravu, ze toxoplazmoza sa do plodovej vody nedostala, co by malo znamenat,ze dietatko je zdrave.
Potom nasledovala geneticka ambulancia, a tam tiez radostna sprava, nic sa nepotvrdilo, vsetko je v poriadku. Radost a ulava nemali konca.
Vtedy som si uvedomila, ze to babo som velmi chcela, len strach mi to zahmlil.
Nedavno som sa rozpravala s buducimi mamickami, tromi, z toho dve ani nevedeli,co maju v materskej knizke popisane, na co sa robia odbery... bola som nemilo prekvapena. Ved ide o zdravie ich dietatka...
Pravdou vsak zostava,ze sa doktor ani mne neobtazoval vysvetlit tie svoje haky-baky co tam nacmaral.
Keby som sa nepytala, necitala dodnes neviem nic.
O toxoplazmoze teraz rozpravam kazdej buducej maminke, kazdej babenke,co sa chysta mat dietatko. Nech si davaju pozor...
Prežila si krušné chvíle, chvalabohu s hapyendom. Tie obavy museli byť naozaj desivé.ň
Kamoška mala tiež toxoplazmózu, zistili jej ju až v závere tehotenstva. Užila si svoje. Jej obavy museli byť tiež strašné, lebo pred troma rokmi prišla o dieťa tesne pred pôrodom, samozrejme vinou nezodpovedného lekára.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
V druhom tehotenstve mi v krvi zistili vysokú hladinu AFP, čo je úplne normálna vec, ale u dvojčiat alebo u detí, ktoré budú postihnuté rázštepom chrbtice, brucha a pod. deformáciami. Takéto anomálie je vidieť cez sonografiu. Môj gynekológ ma vyšetroval na tri krát. Aj keď som už bola poobliekaná a nachystaná na odchod, ešte ma vrátil to skontrolovať. Potom mi povedal - pani, viete, mám už 30 ročné skúsenosti, ale predsa nemám patent na rozum... pôjdete ešte na vyšetrenie k môjmu priateľovi do Martinskej fakultnej nemocnice... keď budete vedieť výsledok, hneď mi zavolajte! Mala som pocit, akoby sa staral o vlastné dieťa, tak mu na tom záležalo. Musela som však podpísať vyhlásenie, že viem o možnom postihnutí bábätka a neželám si jeho potrat(!!!) Upokojil ma však, že to je len blbý slovenský zákon, že sa nemám ľakať a hlavne mám zostať pokojná. Tak som do toho Martina cestovala, gynekológov priateľ ma už čakal - dohodli sa po telefóne. Ani on našťastie nijaké deformácie plodu nevidel, ale znova som musela podpísať papier o odmietnutí amniocentézy (dieťatko som chcela aj keby malo byť choré a podstupovať riziko potratu vyvolaného amniocentézou sa mi zdalo úplne zbytočné). Keď sa ma lekár spýtal, či chcem vedieť, či je to chlapček alebo dievčatko, chcela som... ak bude postihnuté, nech viem, koho čaká taký osud... Celé tehotenstvo som mala obavy, ale statočne som ich zaháňala do kúta. Keď sa Daniel narodil, prvá moja otázka bola, či je zdravý. BOL. A vďaka tomu, že som vedela, koho nosím pod srdcom, bolo moje tehotenstvo krajšie a pôrod sa dal tiež ľahšie zniesť. Človeku sa ľahšie trpí, keď vie kôli komu.
Pri poslednom tehotenstve mi tiež blbo vyšli testy na protilátky a mala som toxoplazmózu - ja som sa nonstop hrabala v zemi. Ale vyšetrenie na infekčnom dopadlo dobre (ak si odmyslím, že som si vtedy zabudla zapnúť bočný zips na šatách a behajúc po meste si mohol každý obzrieť aké mám na sebe spodné prádlo 
). Nelka sa tiež narodila zdravá, má krvnú skupinu po otcovi, tuším preto mi tak vyšli tie protilátkové testy. Telo sa bránilo voči votrelcovi, lebo my máme blbé krvné skupiny na plodenie detí. Ja nula negatív a on Ačko pozitív. Keď mi v pôrodnici pichali injekciu (tuším sa volá RHEA), ktorú musí žena dostať do 24 hodín po pôrode, aby jej telo neodmietlo ďalšie bábo, sestričky ma hrešili, že prečo som si vzala nevhodného partnera 
Takže slobodné dievčence - partnera si treba vyberať podľa krvnej skupiny!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
a malinki mali zltacky,ze? ja mam tiez nulku negativ, muz b pozitiv... no balada tie injekcie do zadnice...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Hej, zltacku mali vsetci traja. Kristian mal zvyseny bilirubin uz pri porode. Nestupalo mu to, az ked sme uz boli jednou nohou doma. Tak som si riadne poplakala a miesto 5 dni sme stravili v porodnici dni 9.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ahoj, precitala som si tvoj prispevok a velmi ta obdivujem ako si to vsetko zvladla a aj ja som tehotna a moj maly ma 14mesiacov a tiez sa strasne bojim ako to bdue vsetko,ci to zvladnem a tak, a preto sa ta cchem opytat,ze ked sa vam babo narodilo, ako si to riesila so syncekom starsim, ci si ho dala do jasli alebo si zvladala aj babo aj synceka, diky.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Neboj sa Barborka, zvládneš to, keď sa nám narodila najmladšia, najstaršia, mimochodom Borka mala 4 roky a syn mal 1,5 roka. Pred pôrodom sme ich odviezli k babke a týždeň po pôrode už boli doma, netvrdím, že neboli aj krušné chvíle, ono by stačilo, keby bol manžel doma pred večerným kúpaním, ale aj tak sme to prežili vcelku v pohode. Občas som síce lietala ako špinavé prádlo, ale ako sa synček blažene skláňal nad vaničkou, či nad postieľkou, ako ju česal kartáčikom, a potom seba..., máme natočené kúsok na videu a ako sa im to teraz páči. Tradične som dcérku kojila a syna kŕmila, keď už nevedel vydžať. Ale inak aby som sa niekedy pri tých troch nescvokla, mi hodne pomohli susedia, už len napr. tým, že postrážili vonku starších.
Tak hlavu hore, uvidíš bude to hlavne radosť.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Barborka, neboj sa, nebude to také strašné
Moje deti majú vekový odstup 18 mesiacov a dalo sa fungovať dosť v pohode, aj keď na začiatku som sa obávala, aby syn nebodaj neublížil malej. Keď som prišla s malou z pôrodnice syn bol na týždeň u deda, aby sme si na seba zvykli. Keď prišiel domov, predstavila som mu sestričku, chvíľu okolo nej chodil a jemne do nej šťuchal, skúšal či je živá Na druhý deň mi už "pomáhal" /podával plienky, krémiky/. Prekvapilo ma, že ju vedel po krátkom čase jemne hladkať po hlavičke a bľabotal jej do uška.
Domácnosť sa dala zvládnúť skoro tak ako predtým, len obedy som si vždy večer navarila, keď prišiel manžel z práce. A snažila som sa, aby sa syn necítil cez deň ukrátený o moju pozornosť, čo sa mi aj darilo, lebo malá väčšinu dňa prespala. Ťažšie to bolo, keď už dcéra vyžadovala viac pozornosti, asi od 4. mesiaca. To som už bola vyžmýchanejšia, ale v relatívne krátkom čase som si to dokázala zmanagírovať tak, aby nebol ani jeden ani druhý ukrátený.
Vždy som chcela deti s malým vekovým rozdielom a som rada, že sa mi to tak pošťastilo. Sú to veľkí parťáci a veľmi sa ľúbia.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
mám deti po 2 rokoch-starší syn,mladšia dcéra a súhlasím s dievčatami,že je dobré staršie dieťa zapájať do starostlivosti o mladšie(podávať plienky,krémiky,hračky a pod) a hlavne sa snažiť oceniť túto pomoc a veľa chváliť ( aj keď je to veľa krát pomoc,z ktorou máš ešte viac roboty
)a stále zdôrazňovať ako obe deti lúbiš.U nás to fungovalo a nemali sme problémy so žiarlivosťou alebo s tým,že by syn robil malej zle.
A neboj ,všetko zvládneš-možno to znie blbo-ale nemáš na výber.Proste občas pôjdeš ako robot,nebudeš mať čas na rozmýšľanie.Niekedy na to spomínam a obdivujem sama seba,ako som to zvládla-keď sa dcérka narodila,syn mal ešte plienky a odúčal sa od dudla
.Ja si malý vekový rozdiel medzi deťmi pochvaľujem-majú k sebe blízko a relatívne od nízkeho veku 2-3 roky sa vedeli už spolu pohrať. A syna som dala do škôlky až od 3,5roka-zdalo sa mi jednoduchšie mať ich oboch doma,ako behať s malým bábom pre syna do škôlky.A tiež by mi bolo ľúto staršie dieťa jednak ráno budiť kvôli škôlke,keď si ešte mohlo pospať a jednak dať do škôlky,keď som bola doma.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja mám tiež najstaršie deti s dvojročným odstupom. Spomínam si, že najväčší problém som mala pri kojení. Syn by papal dlho a stále a dcéra sa dožadovala mojej pozornosti, ťahala ma za vlasy... Tak sme zaviedli pozeranie Tom a Jeryho, nic moc, ale keď sa inak nedá ... Do škôlky som dcéru dala, keď mala necelé tri roky, lebo som sa jej nestíhala venovať, ale nebola to žiadna výhra, pretože bola často chorá a syn s ňou.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
My sme to zvladli super, aj synacikova akceptacia maleho bola relativne dobra... mali sme len velke presviedcanie, ze mliecko z "ceci" je uz len a len pre braceka - chcel sa znova naucit sat
pomahala mi mama, ked som bola v krize, a potrebovala som si pospat. Ale spatny pohlad - hodnotim to ako krasne obdobie, dobra premyslena organizacia je len plus...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
My cakame tiež druhe babenko zajtra budem volat na vysledky genetickych testov a tiež sa bojím lebo som brala antibiotika a ešte lieky proti zvracaniu a hnacke tak snad bude všetko OK a dcerka ma 3 roky tak dufam že to tiež zvladneme ked sa male narodí lebo mame take noci že neprespí celu noc bez toho aby som k nej neišla do izby a nelahla si knej....tak snad si nejako zvikneme....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Childuška, predpokladá, že malý je zdravý... viem si predstaviť, aké pocity si asi prežívala...zažívala som čosi podobné...tvoj článok potvrdzuje to staré známe a síce, že slovenské zdravotníctvo má veľmi veľké diery a nezaújem lekárov je...smutné tiež je, že dosť mamín ani záujem neprejavuje...akokeby sa ich to celé dianie ani netýkalo, veď dáko bolo-dáko bude...
A ten malý vekový rozdiel bude časom isto výhoda, lebo sa ti chalani spolu zahrajú...medzi našími opicami je 2,5 roka a sú z nich super jašidlá.