Ako to začalo :-)

Kde bolo tam bolo, bola som ja. Sama, "v rozpuku", s partiou dobrých kamarátov, proste šťastných 20. Zúfalo hľadajúca normálneho chlapa, s ktorým strávim môj krásny dlhý život. A tuto ľa raz na jednej "díze" mi padli pod nohy doklady prudkého fešáka= môjho terajšieho manžela. No zoznámenie ako z reklamy alebo romantického filmu, nie? Bola to veľká láska na prvý pohľad a tak nejak som tušila a cítila, že to je ten pravý, to je proste ON. Pán inžinier, o 4 roky odo mňa starší, podnikateľ a ešte véééééľký hezoun. No proste kto by ho nechcel???

Ďalší rok a trištvrte sme strávili "chodením" a potom zo samej veľkej lásky som otehotnela. Neplánovane, ako ináč Na babätko sme sa veľmi tešili, aj keď sme cítili také to mravenčenie v bruchu. Manžel ho asi najviac cítil z našej nevyriešenej bytovej otázky, lebo už štyri roky "bojoval" s naším skvelým pakom susedom o stavebné povolenie na nadstavbu na dome jeho rodičov. Prišlo na rad oznámenie rodičom, šialené fofry s vybavovaním svadby a následne môj potrat. O babatko sme prišli nečakane, z neznámych dôvodov, prišli na to na UZ v 10. týždni tehotenstva, že srdiečko nebije. Ešte som si zažila čistenie maternice- jeden z najhorších zážitkov v mojom živote.

Prišli dlhé depresívne obdobia, kedy môj manžel dieťa nechcel, kým nebude stáť náš byt, ja hotová, zrelá na psychiatriu, v tom čase jedna moja kolegyňa porodila a 2 otehotneli, takže ďalších 8 mesiacov som strávila v utápaní sa pri pohľade na moje pupkaté vytešené kolegyne, slzy mi tiekli aj pri reklame na Pampers... No a potom som manžela zlomila, že veď kým sa zadarí a 9 mesiacov k tomu, to už určite budeme bývať.

Otehotnela som hneď na prvý šup a začali sa mesiace katastrof. Na začiatku som špinila, čiže aj vzhľadom na predchádzajúci potrat som bola hospitalizovaná na rizikovom. 10 dní som ja bezbožník strávila modlením, aby sa na UZ ukázalo tlčúce srdiečko. A modlitby boli vyslyšané. Ďakujem Ti Bože! V deň, keď ma prepúšťali z nemocnice, mi začali nevoľnosti. Celodenné, hrozné, ubíjajúce, vyčerpávajúce. Nemohla som sa ani pohnúť bez toho, aby som vracala. Bolo mi zle od rána do noci a od noci do rána. Vyzerala som skôr ako anorektička, ako tehula. S mojimi 175 cm som stále chudla až som skončila na 49kg, zato prsia sa mi zväčšili o číslo (óóóóó, ja sexbomba). Nepomáhali homeopatika, jedlo nalačno, pitie nalačno, babské triky, čípky, proste nič.

K tomu sa pridružili z toho ležania a môjho tlaku 90/40 hrozné migrény. Myslela som, že umieram. Takto to išlo do konca 5-teho mesiaca. Aby sme náhodou nevyšli z cviku, keď sa to začalo vylepšovať a dokonca som týždeň opäť chodila do práce, začala som sa otvárať. Dostala som pesar, bola vypísaná na rizikové a ležanie s vyloženými nohami. Bála som sa ísť si zobrať vodu, aby sa mi náhodou niečo nestalo-teda babatku. V šiestom mesiaci som bola hospitalizovaná s podozrením na odtok plodovej vody. Mala som jej málo a ja som chytila nejakú infekciu, takže sa zo mňa valilo niečo neidentifikovateľné, čo pokladali za plodovú vodu, našťastie tomu tak nebolo. Strávila som na rizikovom ďalšie 3 týždne.

Medzitým ma ešte pán primár stihol vydesiť na smrť, keď mi len tak šplechol, že mám rátať s tým, že dieťa môže byť poškodené. Ešte som zabudla napísať, že som nemala v poriadku AFP testy, na druhýkrát vyšli hraničné hodnoty, takže odber plodovej vody mi nerobili. To už som bola v troskách, neverila som, že dieťa donosím, a ak aj hej, že bude v poriadku.

Odvtedy to už išlo viacmenej bez problémov. No a po týchto peripetiách sa nám narodila naša Lucka. Slniečko, úžasné, dobré, nádherné, bezproblémové dieťatko, proste "za odmenu". Bola skvelá, stále spala, bolo ju treba budiť aj na jedenie. Bola som a aj som najšťastnejší človek na svete. Nebola som ochotná ju dať z ruky, aj keď spala a ja by som mohla tiež, presedela som pri nej hodiny, aby som sa na ňu pozerala, pusinkovala ju, nechcela som ju dať na ruky ani mame, všetky kamarátky boli urazené, lebo ja som ju nepustila ani na chvíľu, nechcela som, aby mi niečo ušlo. Náš zázrak.
A ako rozprávka pokračovala? O tom potom