Moje dvojčatá - Jakubko a Barborka - majú dva roky a štyri mesiace, "batolivá" puberta u nich vrcholí (sú od extrému k extrému) a čo je podstatné: začali chodiť do škôlky, na adaptačný pobyt.
Voľakedy, pred tromi rokmi, keď som si pohládzala po brušku dve "jablčné jadierka", som si vravela: rodičovskú dovolenku si vychutnám. Ak nás päta nebude príliš tlačiť, tak až do troch rokov. (Neviem, či mi chodidlo podrástlo o pár centimetrov, ale nezmestím sa ani do kožených topánok, ani do vlastnej kože.)
Konečne som začala mať hrejivý pocit, že patrím do klubu naničmám (viď blog kladná motivácia). A veru spomínané sa mi nedarí. Úsmev vylúdim častokrát iba cez slzy (moje aj detské, i keď deti častokrát ričia bez sĺz), a na ten srdnatý plač ja nemám kľúč. A tak som sa rozhodla.
Príležitosť sa naskytla a ja som si poslala CV a motivačné listy do dvoch zamestnaní. Prvá odpoveď bola: nie (možno nabudúce - citujem!) a druhá: áno, ale. A tak pôjdem aj ja prvý mesiac na adaptačný pobyt, alebo zaúčací, povedzme. Buď sa zaučím a podpíšeme zmluvu (na externú spoluprácu s lokálnou televíziou) alebo nie...
No túto variantu si neviem predstaviť. Deti zadaptované a ja nie??? Počul to kedy svet... No, žiaľ, scenár si dopredu neviem napísať. Ak niekto má, nech, prosím, umiestni, do rubriky Najnovšie recepty
Ešte naspäť k dvojčatám, vždy som sa utešovala: sú dvaja, silná dvojka, všetko zvládnu. A vyzerá, že smelšia Baška so sebou naozaj ťahá bojazlivejšieho Jakubka. I keď niekedy ju aj on strhne svojím plačom (najmä vtedy, keď ich už pani učiteľka so svojím úsmevom od ucha k uchu víta pri dverách). Dve minúty nato sa usmievajú, poslušne vycikajú, umyjú si rúčky pred desiatou, zjedia aj duplu chleba s kôrkou, vypyjú karamelové mliečko, dajú sa obliecť a von sa pekne hrajú...) Keď mi takéto veci pani učiteľka referuje, nechcem veriť, že o mojich deťoch vraví. No potom si toto "spôsobné" správanie vrchovato vynahradia, doma, vlastne už cestou domov...
Mám pred sebou mnoho otázok a nových vecí, preto píšem. Povolanie, ktorému sa chcem venovať (novinárčina), je časovo náročné (vyskúšala som si pred materskou, najmä víkendy), no sama v sebe ten pocit negujem, a nechcem veriť, že rodina a práca sa nedá skĺbiť. A to bez syndrómu vyčerpanosti, ktorým trpí čoraz viac pracujúcich matiek.
Aké sú vaše skúsenosti, dlhoročné mamy?
A ja som antipríklad ambicióznej ženy, ktora sa kvoli rodine zašila na dlhé roky doma. A nemyslím si, že to niekomu prospelo.
Tak ti držím palce, chop sa príležitosti. Ak máš aspoň trošku možnosť zožeň si na pár hodín niekoho kto ti s deťmi pomôže. Neviem akú by si mala pracovnú dobu, ako sa viete s manželom podeliť o povinnosti. Najväčší problém vidím v častom ochorení malých škôlkarov, moje deti boli choré skoro celú zimu. Vie ti pomôcť niektorá babka?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Zuzana
Kubkobaška,
obdivujem Tvoje rozhodnutie...mam sa od Teba vela co ucit, ale hlavne Ti chcem napisat jednu moju skusenost, ktora Ta mozno upokoji...Kedze moji chlapci su velmi zivi. nemaju ani problem s adpataciou v novom prostredi, ale vedia si toez pekne presadit svoj nazor...tak sme sa rozhodli, kedmal mladsi 4 roky dat ho do detskej ozdravovne v Horovciach...Riaditelku tam robila moja kamoska a vyzeralo to tam velmi zaujimavo...bolo to sice na 4 tyzdne, ale povedali sme, ze skusime....Tak sme ho tam dali a ...najvacsi problem som mala asi ja s polovickou....Mysleli sme si , ako mu bude smutno....boli sme sa viackrat pozriet, cey sklo-priehladne len z jednej strany...nasej, ako sa deti hraju v herni...dokonca nam sam chcel zavolat, tak os pani riaditelky z kancelarie volal a ...bol nadseny, vesely...pytal sa na nas...kedy prideme na "navstevu"...aj sme ju uskutocnili a pri luceni nas vystiskal a nolo dobre. Velmi som bola prekvapena a aj spokojna...Dieta si tiez niekedy potrebuje vyskusat ine prostredie, aby sme mu boli vzacnejsi a ...aj oni si uvedomuju city a obom stranam male odlucenie prospieva...
Takto to bolo u nas, tak som Ti chcela dat povzbudenie, aby si nezabudala na seba, svoju realizaciu a uvidis, ze ked Ty budes spokojna a budes mat pocit realizacie, Tvoje deti to len obohati a skvalitni to aj Vase vztahy...deti vedia vela veci ocenit, len my ich obcas neberieme vazne.
Drzim paste.:-}:-}
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ahoj Kubkobaska. Ja sice nie som dlhorocna mama (v januari bude mat Samko tri roky), ale tvoj problem ma oslovil. Ja som totiz len nedavno riesila to iste. Uz tri tyzdne zarezavam v novej praci s novymi kolegami a na novom mieste a moj Samko je uz mesiac skolkarom. Babky su vzdialene 160 km od nas a musime sa naozaj vo vsetkom spolahnut sami na seba. Aby som stihla po obede dobehnut do skolky, poziadala som o upravu pracovnej doby. Chodim o hodinu skor a o hodinu skor odchadzam. Utekam rychlo na autobus (obcas je to hroza, ked mam v ruke aj notebook :)) a som rada, ked s vyplazenym jazykom dobehnem do skolky o stvrt na pat. A to si este pani ucitelka neodpusti poznamku, ci by sa nedalo chodit skor pre Samka, lebo od tretej uz za mnou place, ci nemozem poprosit babky alebo dedkov, aby chodili prenho skor...
Napriek vsetkemu, mam pocit, ze ten den ubieha nejako zmysluplnejsie a nieje taky ubyjajauci, ako bol obcas pocas mojej MD. Ovela viac si po praci vychutnavam Samka a myslim, ze jemu tiez skolka velmi prospieva. Take objatie ake ma vzdy po prchode do skolky caka, by som nevymenila za nic na svete. Samko si zacal viac uvedomovat hodnotu svojich rodicov. Viem, ze ty mas trochu inu situacu - mas dvojicky a caka ta praca novinarky...ale poviem ti, ja sa musim ucit vsetko odznova a caka ma praca analytika - konzultanta v SW nadnarodnej spolocnosti a veru je to poriadna pecka pre mozok mamicky po takmer trojrocnej MD :). Ale na druhej strane som rada, ze sa posuniem o krok dalej a naucim sa nieco nove.
Som zo seba trochu prekvapena, zatial netrpim syndromom vycerpanosti a zatial sa to vsetko da stihnut v pohode a dokonca po skolke este stihneme zajst so Samkom aj na ihrisko. Vsteko je to hlavne o organizacii a efektivnom vyuziti casu :). Heh, aka mudra veta :)
Lucka
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No ja občas vyzerám ako Lucka, keď sa náhlim poobede do škôlky, akurát už si pani učiteľky v školke aj družinárky v škole zvykli, že môj čas je 16:45-17.00 hod, tak síce deťom naznačujú, že:" Mamka, pani učiteľka povedala, že po nás máš prísť skôr", ale keďže oficiálne tam majú byť do 17.00 hod, tak neviem o čo ide.
Inak ozaj v rodine s deťmi, kde pracujú obidvaja rodičia je dôležité kto čo má na starosti, napr. u nás mám deti ja, manžel ide ráno rovno do práce a prichádza domov až večer, závisí to hlavne od typu práce, jednoducho jeho práca je dôležitejšia, náročnejšia a hlavne jej má o dosť viac (to viem, lebo v podstate som jeho asistentka). Možno nie som taký ambiciózny typ, ale na druhej strane, keby sme takto mali pracovať obaja, kto by sa postaral o deti. Inak mám rovnakú skúsennosť so "vzorným správaním", už cestou v aute sa vrátane školáčky prekrikujú, trepú po hlavách a ja mám niekedy čo robiť, aby som ich nevysadila niekde v poli, to pokračuje aj doma, takže chvíľu im trvá kým to zo seba dostanú a ako tak sa doma "ukľudníme" (ale ja som bola ešte horšia, tak pokom to len majú ). Na rozdiel od Kamky nemám až také zlé skúsennosti s chorobnosťou detí a ako som to tu už na pár miestach spomínala dievčatá išli do škôlky pred druhým rokom.
Takže moja rada, nič iné ako píšu dievčatá predo mnou, nezdávaj to, dá sa to zladiť aj zvládnuť.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja mám z nástupu do škôlky fantastické skúsenosti..môjmu synovi a mne aj manželovi vždy ráno o 5.15 h srdce trhalo, ked sme čakali na p.upratovačku, kým nám otvorí ,aby sme mohli letieť na autobusy do práce..do 12.oo mi hučalo v ušiach "maminka, idem domov, budem dobrý, ocino vezmi ma domov atd..." syn mal 2 roky a pár mes., ked mi oznámili, že "musím" nastúpiť do práce,a to doslova zo dna na den, inak sa so mnou lúčia..pracujem v zdravotníctve a vtedy som si myslela, že iný flek si nenájdem, bolo to pred 13 rokmi a spatne to hodnotím ako ukrutnú chybu ..hoci syn to prežil bez ujmy na psychike,ja si to vyčítam doposiaľ, aj ked to nebol dôvod kariery ale čisto šlo o finančnú tiesen..Keby sa tak dal vrátiť čas..
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Zuzana
Maxi,
neda sa to vratit spat a Ty si to nevycitaj, urobila si v danom case to , co bolo nutne, ak by si mala inu moznost, tak to riesis inak a deti tieto veci velmi chapu - su velmi vnimave a niekedy rozumnejsie ako my dospeli.
Ja som nastastie mala tu moznost, ze som bola s kazdym synom doma do 3 rokov, do skolky sa tesili, necheli odchadzat skor a dokonca som ich mohla bravat az o 16,00, lebo este si nedokreslili vykresy-no proste mali robotu...mala som skrateny prac.cas a ...proste manzel sa o nas postaral a spolu sme sa dohodli, ze ja sa budem venovat detom. Ak by som to musela riesit inak, tak by som to riesila inak-vztah a laska sa nemeria tym, ze skoro rano vstavate-dokonca moj starsi syn, ktory chodi na gympel 100 km od domu si radsej vyberie ranny autobuis alebo vlak o 5,15 v pondelok ako vecer v nedelu a to musim podotknut-STRASNE RAD SPI....je to o tom, ze chce byt s nami a skore vstavanie mu za tu obet stoji...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
..Zuzi nedá mi nedodať-zatiaľ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Zuzana
AK som to pochopila, tak ho to asi prestane bavit-jasne, ved je vo vyvoji a puberta si vyberie svoje, ale treba zit kazdy den naplno a clovek si zoberie to , co mu zivot dava...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dobrý postoj Zuzana, treba sa tešiť z toho, že práve teraz má vôľu byť s vami ešte večer doma, aj to sa môže zmeniť, ale načo to prežívať dopredu, no nie???Ako poznám svojho syna, ten by to určite tak nerobil, chcel by si ešte večer pokecať s kamošmi, nie s rodičmi..tak ho za to chváľ, nech mu to vydrží čo najdlhšie..
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Zuzana
Moja polovicka ma uci, ze veci sa riesia, ked vzniknu a nastanu a nie dopredu, co ak...je skutocne dolezite vychutnavat prave dany okamih, lebo nikdy nevieme, ci sa este vrati...-myslim to len a len pozitivne....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Hlavne ti veľmi držím palce v tom, aby si si našla prácu ktorá ťa bude napĺňať. Lebo len spokojná mama môže mať spokojné detičky. Mysli aj na seba -to je dôležité. Vedieť, čo chceš a ísť si za tým. Keď máš aj chápavého muža, určite to spolu zvládnete.
Keď sa priveľmi sústredíš na deti(aj keď čo je to priveľmi-kde je tá hranica??), možno sa raz už budeš len obzerať za odídenou príležitosťou.
Ja mám 40, detská podrásli, ale ja a moje ambície ostali kdesi vzadu...
Niesom tá pravá na radenie. Ale aspoň to skús!! Kvôli sebe!!