Vianočný román

Nataša sedela vo vani a premýšľala. Už celú hodinu. Konečne sa cítila pokojne a unavene. Len ten dážď ju rozčuľoval. V dvoch predpovediach počasia hlásili sneženie, tak sa tešila, a teraz dážď. Už len kvôli tomu sa dočkala piatku. Tento týždeň v práci bol na nevydržanie. Šéf mal dovolenku a jeho zástupca je ešte vačšia sekera ako šéf. Občas mala pocit, že ešte aj čas, kedy ide na WC, jej stopoval. A pritom nerobí za pásom, pracuje v účtovnícej firme. Síce žiadna zábava, zárobok akotak stačí... A je to vždy lepšie, ako robiť niekde v dielni.

Taká práca "akurát" pre ženu. Dlho bola nezamestnaná, po tom, čo doštudovala a získala titul Mgr., aj tak skončila na úrade práce. Prácu jej vybavila až kamarátka. Teda, skôr Marošova kamarátka, ktorá jej bola nesympatická už od začiatku. Odkedy jej dohodila tú prácu, mala pocit, že jej neustále musi za to ďakovať, neustále jej to Mira pripomínala, aby jej nerobila hanbu, aby sa neulievala, lebo šéf je jej dobrý kamoš. Zvažovala aj, že dá výpoveď, ale, čo potom?

S Marošom sa spoznala na začiatku vysokej školy, po pol roku už spolu chodili a po roku už bývali spolu v prenajatom byte pre študentov, stále však mala pocit, že sa dokonale nepoznajú. Nemajú spoločných priateľov, stále sú tu "jeho" kamaráti a "jej" kamaráti, Natašini rodičia ho aspon poznajú, aj keď sa im nepáči, Maroš zas Natašu ani nepredstavil.

Celé to je nejaké divné, ich vzťah stagnuje na tej istej úrovni už 4 roky. Občas má pocit, že je šťastnejšia, keď nie je doma. Pracuje v trojsmennej prevádzke, a ona sa normálne teší, že dnes robí nočnú. Môže sa prevaľofvať po celej posteli, dlho sa kúpať, dlho sedieť za internetom a snívať...
Chvíľu ľutovala, že odmietla mamine pozvanie, prísť k nim na víkend. Ani sama nevie prečo, asi z lenivosti. S rodičmi mala vždy dobrý vzťah, bola jedináčik, vo všetkom jej vyhoveli, vo všetkom podporovali, až kým neprišiel Maroš. Otcovi hned nepadol do oka, mama mu dala párkrát šancu, no zakaždým ho označila za nevyzretého pubertiaka. Práve Maroš akoby naštrbil ich vzťahy.

Vtom jej zazvonil mobil. Mama.
- Áno mami, stalo sa niečo?
- Nie, moja. Prečo?
- No nič, len že voláš o dosť nezvyčajnom čase.
- Len som chcela vedieť, že kde si tak dlho?
- No, veď predsa doma. Včera sme sa predsa dohodli, že dnes neprídem.
- Áno, ale videla som stáť vaše auto pred domom, videla som aj Maroša, tak som sa tešila, že si si to na poslednú chvíľu rozmyslela a dala sa priviezť, a teba nikde.
- Naozaj, to sa ti muselo zdať, kopec ľudí má také auto, ako máme my :)
- To je fakt, ale ja som si bola istá, že je to on.
-Nieeeeeee mami, on má dnes nočnú, musí pracovať. Práve som nad tebou premýšľala, prečo som vlasne neprišla. Sľubujem, že n ďalší víkend už určite prídem a urobíme si dámsku jazdu
- Tak to je super, už sa teším.
- Aj ja, tak dobrú noc
- Dobrú....

Čože? Naše auto vo vedľajšom meste? Síce sa mama mohla mýliť, ale aj tak v nej vrtal červík... Maroš bol v poslednom čase nejaký čudný... Skúsim mu zavolať, napadlo ju a hneď aj vzala telefón a vytočila číslo...

Baby, začiatok nič moc, nepísala som asi rok, dva,a le pokúste sa to prosím nejako oživiť :) :) Prosíííííííííííííííííííííííííííím o pokračovanie