Približujúc sa k Martinovej chalúpke, predstavovala si, ako sa mu pozrie do jeho zvodných tmavohnedých očí, obtočí svoje studené ruky okolo jeho pása.
V oknách sa svietilo. Ivana si vydýchla úľavou, pretože sa mohlo stať, že nik nebude doma. Ponaprávala si vlasy, pooprašovala nohavice a pozrela na zaprášené špičky topánok. Vybrala papierovú vreckovku, prebehla ich ňou a znovu sa vystrela. Ako zodvihla hlavu, spozornela. Začula šum krídel, neidentifikovateľné kvílenie akéhosi väčšieho vtáka. Dopadol s buchotom nedaleko chodníka. Isto je ranený, napadlo ju. Pribehla k nemu a so strachom sa ho dotkla. Čierny ako uhlie. Nič nebadala. Nepohol sa, ale bolo vidno, že sa mu niečo stalo. Strhla z krku šál a s tlkotom v hrudi, vtáčika zabalila do teplej tkaniny. Rýchlo pobehla ku dverám Martinovho domu, zdvihla ruku k zvončeku. Z ruky jej súčasne vypadol mobil s roztočeným číslom na Martina. Nestihla zazvoniť a ani zdvihnúť telefón. Začula hlas Martinovho priateľa. Oplzlé spŕšky nadávok vystriedalo hrobové ticho. Ivana dostala strach. Otočila sa na opätku a zašla za roh domu. Zatajila dych a dúfala, že ju nik nepočul.
Skvelé, napatie graduje.
Kto bude pokracovat? Jednotlive casti "viazem" do knihy, aby to bolo pokope.