Vianočný román 5.

"Pozri, už som sa rozhodol!", povedal Maroš a pozeral sa trocha smutne, trocha sklamane na Natašu.
Nič. Žiadna reakcia, ani sa nepohla. Len naňho pozerala.
"Teda, myslel som, že ti na mne aspoň trochu záleží, ale evidentne ti je to fuk!!!", ozval sa rozhorčene. Príliš rozhorčene na človeka, ktorý je rozhodnutý ukončiť vzťah.
Nataša neodpovedala, nevedela, čo má povedať. Bola prekvapená sama sebou. Myslela si, že v takejto situácii bude plakať, zúriť, nadávať. Necítila nič. Žiadnu bolesť, prekavpenie alebo strach. Necítila ani oslobodenie. Bola zaseknutá. "Ale to sa utrasie, to ešte príde....", vravela si.
-----------------------------------------------------------------------

Iveta bola šťastná. Nakoniec sa predsa Marko rozíde a ostane už len jej. Konečne bude spokojná. Už nie je sama a tentoraz to bude iné. Toto je ten správny chlap.
Iveta bola ženou, po akej chlapi túžia, teda aspoň vačšina. Pekná. Tmavé vlasy, o ktoré sa starostlivo starala. Pravidelná postava so všetkým ako má byť.
Oválna tvár, jemné črty a plné pery. Tie chlapov privádzali do vytrženia. Stačilo sa len jemne usmiať alebo obliznúť a mala ich namotaných. Modelka z nej nebude, ale do života má výbavu, ktorú jej mnohé závidia.
A vedela, čo na mužov platí. To nežné túlenie, kedy sa cítia ako supermani a slzy! V tom bola preborníčka. Vedela, kedy ich pustiť. Slzy boli jej zbraňou, proti ktorej ešte žiaden boj nevyhral. Problém bol však v tom, že ich nevedela zastaviť. Slzy. V kritických cvíľach sa stávala otravne ufňukanou, požadovačnou vydieračkou. Na tom stroskotala s Jurajom aj Igorom.
Ale Marko je iný. Ich vzať je na začiatku a tentoraz to bude ozaj iné. Tieto Vianoce nebude sama a všetko sa bude lesknúť radosťou a dokonalosťou.

-------------------------------------------------------------------
"Keby si aspoň slzu vyronila!", osopil sa zrazu Maroš na Natašu. "Chýba ti tá ....ženskosť alebo jemnosť....neviem!!!!! Ivet ju má!", tá posledná veta znela trošku nerozhodne.
Nataša sa začala smiať. Maroša vytočila.
"Ja som sa ozaj snažil, ale keď ti len vysedávaš doma. Nejak si sa prilepila k tomu kreslu. Nič spolu nezažívame, nežijeme spolu, nerobíme spolu nič! Sme len spolubývajúci!!!!
Myslíš, že mňa to netrápi! Urobil by som pre teba všetko....teda, kedysi....teraz...neviem......Dokelu!! Čo sa tu rehoceš!"
Bol udýchaný, prekvapený, odzbrojený.....
Nataša sa naňho dívala pohľadom, ktorý nepoznal. Chvíľu mal pocit, že by sa mal báť, že túto bitku vyhrala ona. Čo vlastne po ňom chce?
"Vieš, čo ma napadlo? Tí snehuliaci. Čo sme ich postavili prvé Vianoce, čo sme boli spolu. Bol strašne blbý sneh, pamätáš?"
Pozeral na ňu spýtavo: "Hej, a čo má byť?!!"
"Poďme si ich postaviť znova!"
"Ty si na hlavu, veď nie je sneh!", zavrčal na ňu.
"Ja nehovorím o snehuliakoch ty trúbka!!!", ovedtila mu."Hovorím o nás. Keď chceš, choď za ňou, nebudem ťa držať!"
"A keď ostanem?", spýtal sa neisto. Hnev sa vytratil, ostalo prekvapenie.
"Ostaň so mnou stavať snehuliaka bez snehu!"
Nadýchol sa. Toto nečakal. Plánoval, že odíde, začne odznova. S čistým štítom. Že už nebude robiť tie chyby, čo s Natašou.
Chytil si hlavu do dlaní:"Ja neviem, o čom točíš!!", povedal zúfalo,"ja neviem.....!Prečo nerobíš scénu pre milenku? Myslel som, že po mne hodíš aspoň kvetináč."
Pozerala naňho a videla sa v ňom. Prečo nerobila scény, to nevedela. Nevedela ani to, či ich bude robiť, ak ostane. Ale stálo jej za to, aby to zistila.
-----------------------------------------------------------------
Iveta ronila slzy. Nevedela prestať kričať, nadávať, vydierať, vyhrážať sa.
Vianoce trávila opäť sama.