Vianočný román 7.

Sobotné ráno Natašu zastihlo v starej detskej izbe. Ani nedúfala, že zaspí po tom všetkom čo sa v noci udialo. Nadránom jej však došli zásoby cigariet a hlava padla do mokrých vankúšov.
Zobudil ju nezvyčajný ruch. V kuchyni počula mamu napustiť do kanvice vodu a postaviť na čaj. Žiadna káva. Buchli vchodové dvere a spoza dverí sa predral pološepot. To si mama s otcom vymieňali rýchle vety.
Nechcela, aby ju tak objavili. S otlačenou tvárou a vyplakanými očami po ktorých určite ostali stopy na spuchnutej tvári. Rýchlo sa vytratila do kúpeľne, len čo počula premiestnenie šuchotu do kuchyne.
"Dobré ráno." So sileným úsmevom si sadala za stôl. Už na ňom trónil údenáč a čerstvý chlieb s maslom. Klasické sobotné raňajky. Nič sa tu nezmenilo. Len mama s otcom sa trochu viac prihrbili. Zvlášť mama pôsobila akosi krehkejšie.
"Poď, sadni si. Nalejem ti čaj." Pohladila ju vlasoch akoby od jej odsťahovania neuplynuli tri roky, ale bola tu večne.
Nik sa jej nič nevypytoval. Nikto netrúsil poznámky typu - "Ja som hovoril, že mu nič dobré z očí nekuká." alebo "To nie je chlapec pre teba, Nataška."
Zavolala Zdene a zrušila ich stretnutie.
"Poviem ti. Len nie teraz Zdeni." Chápala. Všetci tak zvláštne chápali, mali porozumenie. Nekomentovali. Bolo to zvláštne. Akoby všetci vedeli, čo je Maroš zač. Všetci, okrem nej.
Ale ona ho kedysi milovala. Hej, kedysi. Záležalo jej na ňom. Aj jemu na nej. Muselo. Tie dni, týždne, roky predsa nemohla byť len všetko pretvárka.
Alebo predsa?

Nasadla na autobus a oprela si hlavu o chladné okno. Tak predsa napadol sneh. Taký ... len čo trávu prekryl, postrašil cestárov, ale napadol.
"Bože môj, ahooooj. Teba som roky nevidel. No povedz. Kedy naposledy. To už je snáď sto rokov." S hrmotom si k nej sadala dobre vyzerajúci mladý muž v jej veku.
" Si ma s niekym pletiete." Odbila ho a líca jej zalieval rumenec.
" Nie, nie. Ty si Nataša. Nepamätáš si ma? Paľo. Paľo Talaba. Chodili sme do jedného ročníka spolu na základku. Ty si ale chodila do druhej triedy. Fakt si ma nepamätáš?"
Dokelu, to je trapas. Pri mene Paľo Talaba sa jej vybavoval chlapček s velikými očami. Taký nemastný, neslaný, zakríknutý. Bože, ako ten čas letí. A ako dobre vyzerá. Niežeby mala potrebu sa mu nejak páčiť, či čo, ale zrovna teraz ju teda nemusel stretnúť. Urevanú, unavenú, neupravenú.
"Ako žiješ. Rozprávaj, preháňaj. Darí sa ti? Obrúčku máš?" Zvedavo jej siahol na ruku. Fakt sa v tomto meste zastavil čas. Nielen sa tu podávajú raňajky, ako keď mala puberťácky pupák na nose a hrubú linku pod očami, ale aj chalani, ktorých osem rokov nevidela bez problémov kontrolujú stavy obrúčok. Stiahla ruku, akoby ju popálilo.
"Nie, nie ... som slobodná. Ale zadaná. Snáď..." dodala už potichu viac menej pre seba.
" Kam ideš?" Bol ako nezastaviteľná lavína.
" Ja som sa vybral do X. Mám sa stretnúť s kamošom, rozbiehame jeden podnik. Fakt. Nechceš ísť so mnou? Poď. Fakt. Som ťa roky nevidel. Pokecáme. Dáme kávičku, deci vínka. Strašne rád ťa vidím." Sypal ako lavína. Bol nezastaviteľný. Len rozprával o sebe, svojom novom bare, čo s kamarátom otvárali a o tom ako sa mu striedavo darí a nedarí. Vôbec ju nepúšťal k slovu. Dokonca ani k myšlienkam, za čo mu bola vďačná. Aspoň nemyslela na to prázdno v nej. Dokonca sa pristihla, že sa na Pavlových historkách usmieva. Pol hodina cesty ubehla ako voda.
"Fakt nejdeš?"
" Fakt, nehnevaj sa. Necítim sa dobre a musím ešte niečo vybaviť. Ale rada niekedy zas pokecám." Usmievala sa. Nie už tak kŕčovito, silene. Tak smutne. Úprimne.
" Fakt? Napíš mi na fejsbuk. Dáme scuka. Sľubuješ? To pozvatie na kávu platí. Dobre?"
" Mhm. Určite sa prídem pozrieť do tvojho nového baru. Sľubujem."
Dvere sa zatvorili a spoza okna jej kývala natešená tvár pekného muža. Opätovala mu úsmev a zamávanie.
Tak a teraz nastúpi tvrdá realita, prebehlo jej hlavou.

Keď v zámke zarachotili kľúče, preľakla sa, že zobudí Maroša. Potrebovala si ešte usporiadať myšlienky. Ako mu povedať, že vie? A čo potom? Pre Paľa sa vôbec nevedela sústrediť na svoj problém.
Ale doma bolo ticho. Nič nenasvedčovalo, že by sa bol už vrátil, napriek tomu, že bol takmer obed. Maroš zrejme ostal u svojej milenky.
Len, čo zhodila zo seba veci a postavila na kávu, vo vchodových dverách zaštrngotali kľúče.
"Ty si doma?" Prekvapene zdvihol obočie miesto pozdravu.
"Si mala byť u Zdeny, nie?"
"Hej, malá ochorela, tak sme to zrušili. Ale kde si bol doteraz ty?"

A Marošovi vystúpil na čelo pot. Povedať niekomu, s kým žil kus života, že je koniec nie je ľahké...
"Ja ..."