Vianočný román 8.

Nataši sa konečne ozvala Zdena. Jej dcérka sa už cítila lepšie, a tak sa ich rozhodla navštíviť. Autobus odchádzal až o hodinu, preto zašla cestou ešte do hračkárstva, kúpiť malej Klaudii nejakú drobnosť.
„Fíha, veď mne ide za chvíľu bus“, prebrala sa Nataša zo zamyslenia a rýchlo zaplatila. Ešteže je stanica len za rohom. Sama nevedela, čo v tom obchode tak dlho robila. Poslednou dobou sa jej to stáva často, zamyslí sa a nevníma čas.
Na stanicu prišla len tak- tak, do autobusu práve nastupovali posledný dvaja cestujúci. Zaplatila cestovný lístok a usadila sa na poslednom voľnom dvoj sedadle za šoférom. Už- už sa zatvárali dvere, keď k autobusu pribehol Paľo. Zodvihla kabelku s vedľajšieho sedadla, mysliac si, že si k nej Pavol prisadne, ale on ju vôbec nevnímal, mal čudný sklenený a neprítomný pohľad. Postavil sa k zadným dverám a autobus sa konečne rozbehol smerom zo stanice.

Nataša celú cestu prespala, a keď sa zobudila, z autobusu už vychádzali von cestujúci. Na zastávke ju čakala Zdena s malou Klaudiou.
„Ahoj, Zdeni! Čau, Klaudi, čo vy tu?“ zvedavo sa opýtala.
„Ideme od lekárky a rozhodli sme sa ťa prekvapiť,“ usmiala sa Zdena.
„To je fajn, aspoň sa môžeme trošku prejsť,“ otočila sa Nataša na malú a podala jej bábiku. „A toto je bolestné pre malého maróda.“
„Naty, nemala si si robiť starosti,“ žmurkla Zdena a prehodila reč. „Všimla si si toho Paľa Talabu? Chudák. Jeho sestru nedávno našli v jej byte mŕtvu. Ležala tam vraj niekoľko dní. Našli ju susedia. Mama ti to nevravela? Bývala len kúsok od vás.“
„A čo sa jej stalo? Mama mi nevravela nič, vlastne sme spolu od tej noci, čo som u našich spala naposledy, nevolali. A to si nikto nič nevšimol? Nikto jej za ten čas nevolal? “
„Možno áno, neviem, ale s Paľom sa vraj poslednou dobou veľmi nemuseli. Mali nejaké nezhody kvôli pozostalosti po rodičoch. Ale aj tak ho to muselo zraniť. A čo sa jej stalo neviem. Poštárka vravela, že vraj spáchala samovraždu, ale v obchode som počula, že bola zavraždená,“ dodala šeptom Zdena tak, aby ich nepočula Klaudia. „Vieš Iveta bola...“
„Iveta?“ skočila Zdene do reči Nataša.
„Áno Iveta, prečo?“
„Ale len tak, to meno... Poďme do cukrárne, cestou ti všetko porozprávam,“ a Nataša mohla začať, konečne sa mala komu vyrozprávať.
„Panebože a nenapadlo ti, žeby oná Iveta a Paľova sestra boli jedna osoba?“
„A sakra,“ dala si Naty ruku pred ústa.

Domov sa vrátila až večer. Maroš stál za sporákom a pripravoval večeru, na stole boli sviečky a vo váze nastoknutá červeno- oranžová ruža, jej obľúbená. „Milé,“ pomyslela si, „ktovie či Maroš vie o Ivete?“ Nechcela si kaziť náladu, konečne jeden pekný večer po tak dlhej dobe. „A možno že ide len o zhodu mien. Veď Zdena povedala, že bývala kúsok od našich, nevedela kde presne. Koľko žien menom Iveta môže bývať na tom sídlisku?“
„Ahoj Nataška, akú si mala cestu?“ prerušil jej myšlienky Maroš.
„Ahoj, Majo. Krásne to tu vonia. Idem si umyť ruky, naložíš mi, prosím ťa?“
Keď tu zrazu zazvonil zvonček. Šla otvoriť. Za dverami stáli dvaja neznámi muži.
„Dobrý večer mladá pani, som kapitán Ján Vyšný a toto je môj kolega poručík Martin Konečný. Hľadáme pána Maroša... “

Ten večer sa už spolu nenavečerali.