Keď som mala krásnych osemnásť, ťažko by ste našli serióznejšiu mladú dámu. Mladistvý kostým, decentné lodičky, diplomatka neutrálnej farby. Na rande som chodila zásadne na minútu presne a keď sa ten lajdák neukázal v priebehu piatich minút, elegantne som sa otočila na podpätku a navždy zbohom. V čakárni u lekára som sedávala s päťminútovým predstihom, na pracovný pohovor som sa dostavila vždy aspoň desať minút pred termínom. Ale nikdy, NIKDY, som nikde nemeškala. A o tých, ktorí si to s hodinkami nevedeli zariadiť, som si myslela svoje. Až kým som sa o pekných pár rôčkov neskôr neocitla na druhej strane barikády. Môžte trikrát hádať prečo...vlastne vám na to úplne stačí jeden pokus. Ako hen predvčerom...
V stredu sa u nás do školy nechodí. Ale aby sa tie detiská neváľali len tak dýnom-dánom, správna matka im namiesto povaľovania naváľa mimoškolské aktivitky. Samozrejme vyvážene. Za hrsť intelektuálneho vyžitia, za odmerku pohybu, štipku spoločenskej interakcie a potom kúštičok individuálneho prístupu. Takže ráno deti obliecť, nahnať do pojazdného domova, rýchlo cestou kúpiť nové struny na gitaru a porúčať sa pred hudobkou apod. Good plan...
Tak teda stojíme pred tou hudobkou, všetko klape ako švajčiarske hodinky až do momentu, keď moja najzodpovednejšia váhavo zahlási: „Asi som si doma zabudla gitaru.“ Čože???
Ako si to predstavuje?! Teraz sa predsa nemôžeme vrátiť, za päť minút musím odviezť číslo dva na angličtinu, zastaviť sa u lekára pre výsledky krvných testov, pre kyticu v kvetinárstve, objednať sa u kaderníka (tak toto odkladám už asi storočie, a tak to vyzerá, že ešte chvíľu budem) a ak budem skutočne presná, ostane mi ešte päť minút na vyhodenie separovaného zberu. Neostalo a VŠADE som prišla neskoro...
Samozrejme tu to nekončí. Keď sa niekde vyberiem s predstihom, zaručene sa tam budem v lepšom prípade štvrťhodinu nudiť, v horšom splašene naháňať svoje ratolesti kdekoľvek, kde by mali ticho stáť a čakať. A ak idem presne načas, aby som sa vyhla stresujúcim scénam, tak si malá v poslednej chvíly naloží do plienky. A nie len tak akože, se vším všudy. Veď keď už, tak už. A zase meškám...
Alebo v časovom strese neviem nájsť topánku. Svoju, jednej, druhej, alebo tretej princezny. Po dvadsiatich minútach, keď už v zúfalstve pozerám aj do mikrovlnky a skrinky na náradie, ju objavím v koši na prádlo...úplne na spodku. Ako sa tam, dočerta, dostala??? A zase meškám...
A viete čo? Stretnúť dnes samu seba v období časovej dôslednosti, pomyslím si, že som prinajmenšom nechutná
. To fakt tí ľudia nemajú nič iné na práci, len pozerať na hodinky?!
nooo...ja som sa len naucila neotravovat okolie svojou cholerickou castou povahy...zato moj chlap by vedel rozpravat:-/
. asi mu zajra rano urobim ranajky do postele:-}
Tieto hororové scény poznám. Dokonca ma bežne mátajú v snoch. Akonáhle som v časovom strese nastupuje hystéria. A presne aj u nás sa všetko hľadá a hľadá ...
Kočky, privítajte ma v klube. Denisa, opis za mlada - to akoby si o mne...
A teraz? Minule som sa náhlila von na obyčajnú prechádzku - lebo bolo takmer poludnie a malý nie a nie zaspať. Prisahám, že cestou dole schodmi som mu dala do pusy cumeľ. Počas naloženie do kočíka a obutia sa ho ale nenájdeš! Vrátila som sa - ten reve ako zmyslov zbavený, lebo ma nevidí.
No naše "náradíčko" ani v kúpelni, ani na schodoch ani v kočíku či pod ním spadnutý... Razom som sa potešila, že dva dni dozadu som mu ten starý cumeľ chcela vyhodiť - ako dobre, že som si to rozmyslela! Šup s ním do pusy a už sme vonku!
Pri spomalení tempa kočíkovania som sa celá rozpálená rozopla. A čo myslíš? Kde ten beštiálny cumeľ bol? Mala som ho prosím pekne za krkom! Nemá ťa poraziť?
Ako vravím, toto je ten lepší prípad. Ale keď sa vyberám do mesta, to sú horory. S pokakaním a meškaním na bus... Mali by ste ma vidieť ako sa rútim dole našou strminou s kočom a dávam bacha aby som sa nevykotila, lebo spodná brzda mi prekáža pri behu - vždy do nej zakopnem! A v buse už len rekapitulujem, ktorá kamoška robí najbližšie v meste - aby som jej v kancli mohla narobiť trochu smradu.
Zato sa ale utešujem faktom, že furt som lepšia ako môj muž. Ja vychystám seba aj dieťa aj jeho topánky - chudáčikovi, vyleštím... A on stále v nedohľadne.
u nas je to podobne, tri kusy obleciem, nastopkam ranajkami, ucesem, skontrolujem tasku, zabalim desiatu a seba ako-tak vyslachtim a moja laska sa akurat elegantne vysuchce z kupelne s uterakom kolo pasa...ale to oni robia naschval, ked som bola chora, tatko zvladol vsetko v casovom limite. tak odvtedy robi aspon tie ranajky...
Ja sa priznam, ze na meskanie som tiez asi odbornik, ale jednu vec nechapem....
Ci vstanem rano o 6,30 mam byt o 7,35 v praci alebo vstanem trebas aj o 5,00, vzdy vychadzam z domu rovnako...???!!!???
Asi som suchtos prvej triedy,......
uhm, ja zvyknem vegetne frajerovat: "este mame cas, este mame cas....jezismaria, uz zase meskame!"
), ze "boooze mami, uz zase!!"
moja dcera len prekruti ocami (to ma po mne sikulka
DenisaAAA,si nesklama,znova som sa pobavila
.Asi patrím medzi tie šťastnejšie,pretože ja mám furt čas a iba jedno dieťa.Tuším majas niekde napísala,že mať jedno dieťa,je ako nemať žiadne.Musím len súhlasiť,pretože ja mám fakt dovolenku
.Ak aj potrebujem niekde byť načas,šup na bicykel,Kubko do sedačky a frčíme.Prší?Nevadí,vedˇ aj zajtra je deň...Takže Vám skladám poklon a nadobudnuté poznatky poctivo ukladám do pamäti
...
Luna aj ja to tak robím. Šup na bicykel a boli sme rýchlo kdekoľvek. Len už aby bola jar a mohli sme vytiahnuť znova bicykel. Ale dovolenku pri mojej malej moc nemám. Do takých 5-6 mesiacov len plakávala, nechcela sa voziť v kočíku (vrieskala tam, akoby ju z kože drali), nespala inak ako na mne v šatke a to som bola rada, že sme niečo také našli ako je šatka! Večer sme ju 2 - 3 hodiny uspávali a to rôzne. V noci bola aj 8x hore...To bol horor! No to som bola vtedy zúfalá a veľmi vyčerpaná. Teraz je to lepšie o veľa, aj keď neprespí celú noc. Keď je 2x za noc hore, vtedy to je úžasná noc!
Nuž o mne to platí opačne.V minulosti som bola známa svojou nedochvíľnosťou,napr.som pravidelne odchádzala 2 min. pred odchodom autobusu a potom som celú cestu utekala,že som sa v autobose nemohla vydýchať.A teraz,keď mám dieťa všade chodím s predstihom.Asi to bude tým,že mám zatiaľ jedno,uvidím keď budú dve.No raz,keď som šla na plávanie, trčala som hodinu v zápche a prišli sme neskoro a ešte k tomu sa malá aj pokakala.Ja vravím,keď človek nestíha,všetko mu zaberie 2 - krát toľko času a všetko sa skomplikuje ,čo môže.
pridavam sa do klubu. Vychystat tri ratolesti, seba aj manzela v casovom limite s akymkolvek naskokom je nemozna vec. A ta oblubena veta z jeho ust, ktora nasleduje ked sa konecne vytiahneme z domu - to zase koli tebe, ja som hotovy za 5 minut... (aj ja by som bola, keby som dostala vsetko pod nos). Cert ho ber, raz sa tie deti budu obliekat same. Aspon sa mozme hrat na patracov, ked stale nieco hladame. :)
Taky tak
Jediný rozdiel, ja chystám len 2 deti. "Ja som pripravený za 5 minút a ty vždy zdržuješ a si posledná".
Kuschel,ja som malého v kočiari mala minimum,nosila som ho stále vo vaku,neskôr v nosiči,a spí so mnou na posteli.Takže asi nemal ani čas kedy plakať
