Ako ju prežijeme?

Ja si predstavovať nemusíííííím,ja ju už prežívam.Mala som kedysi podobnú predstavu,život s knihami,ale nastal čas internetu,tak knihy ostali bokom.Myslela som,že po osamostatnení detí,ma bude napĺňať pohľad na uprataný dom,ticho,čas na všetko,čo som si do vtedy musela odoprieť.Po pravde,mám čas na všetko na čo chcem,ale najviac ma napĺňa čas strávený s vnúčatami,detmi a rodinou.Keby ku nám nechodili,asi by ma moja samota ubíjala.Prajem ti krásne snívanie,a šťastnú starobu.

Práve dnes sme z MM skonštatovali, že sme ako dôchodcovia. Dcéra je na intráku a my si môžeme robiť čo len chceme. A čo robíme? Sedíme doma, chodíme von so psíkom, plánujeme letné akcie, on kuká telku, ja ťukám do PC....a straaaašne si užívame to, že keď nechceme, tak nemusíme robiť NIČ!

nežijem v zajtralandii , ale raz ma to napadlo predsa, keď som ležela ruka v ruke s mojím chlapom, tak ma dobehlo, že takto

Božinku, to už teraz myslíš nato, čo budeš robiť v starobe? Poviem, že som o tom nikdy nerozmýšľala...ale chcela by som mať ranč s koníkmi, hafanmi, krávkami, kozami a... Ak sa mi to podarí, tak budem mať o zábavu postarané

Aj mne deti už poodchádzali z domu,tiež som všeličo plánovala ako to bede keď zostaneme sami dvaja s manželom a zostala som sama.Ešte že tu býva so mnou syn lebo by som sa s tej samoty asi zbláznila.Ale roky tak utečú ani sa človek nenazdá a ja si stále neviem zvyknúť uvariť jedlo len pre dvoch ľudí,alebo nakupovať v obchode len pre dvoch.Keď boli deti doma práčka išla pomali každý deň teraz vyperem raz za týždeň aj to sotva nahrabem dve tri práčky. Ale mám kopu času na to na čo som nemala.Môžem sedieť hodiny pri počítači,robiť ručné práce na ktoré som nemala čas.Len už mi tak neslúžia oči a keď trochu viac namáham ruky tak v noci sa idem zblázniť od bolesti ako mi trpnu.No ale nikto a nič ma nenaháňa,že som mala niečo urobiť.Upracem kedy chcem,uvarím a už len vymýšlam čo by som robila aby som sa nenudila.Teraz si vynahrádzam to na čo som nemala čas keď boli deti malé.Dokonca som začala zbierať aj servítky,syn len krúti nadomnou hlavou.Tiež mám takú predstavu že deti by mi mohli prerobiť z garáže jednu miestnosť kde by som bývala a mala tam v regáloch uložené všetky moje poklady na ručné práce a už by som sa len vytešovala z vnúčatiek,zatiaľ mám len jedno ale dúfam že sa ich dožijem aj viacej.

Staroba...ja? Nehrozi....
Budem chodit v slamennom klobuciku na cervenom bycikli na zahradu, kde si budem musiet obtocit nejakeho "starousa", aby mi pomohol pokopat na jar a na jesen ....za odmenu mu obcas donesiem lahvinku vina a kolac z ribezli ...doma budem mat aj ja hojdacie kreslo, kde si budem citat.....budem mat krasny starozitny stolik s takou polickou na korespondenciu....kde bude tronit lydushina krabicka priani este plnou listockov tych nesplnenych a ovesana Natalkinymi koralami ako cigana vam po veceroch budem prispievat k vasim blogom na NM.....z casu na cas -prichylim svoje vnucata od troch deciek, takze nam bude veselo.....a konecne sa naucim robit aj ja ako spravna stara mat palacinky a sisky....
Budem sa tesit zo zivota a konecne stavat rano s pocitom, ze mozem robit, co len chcem a na co mam chut.....ivet

Ja tiež ešte na starobu nemyslím,radšej ...ako zvráskavená starenka budem prosiť o pohár vody a čakať kto ma prebalí a otočí,nieee...Nemyslím na to,užívam si to čo je dnes,zajtra,maximálne pozajtra - a riadim sa heslom - ži každý den tak akoby mal byť tvoj posledný ,aj ked nie vždy sa mi to darí ...

Krasna tema manny ja budem ako 70 r este pracovat v mojej vysnivanej Talianskej kaviarnicke a s trochu uz trasucimy ruckami budem roznasat kavicku a zakusky...inak tu je taky obraz bezny,kto podnika ,proste,ak ma nieco svoje pracuje velmi dlho ...a detom mojich hosti budem za pekny usmev rozdavat cokoladove cukriky...no a po zaverecnej si pojdem zaplavat na kupalisko a mozno si dam nejaku masaz ...podotykam,tu kaviaren este nemam o tej len snivam No v Taliansku uz som ,este by to chcelo tu kaviarnicku ze

Aj ja som kedysi snívala a predstavovala si, čo budem asi robiť " na staré kolená" ale život sa trošku zvrtol inak takže to už nerobím. Ale snívanie je krásna vec takže manny kľudne si snívaj, asi si obklopená ľuďmi, ktorých máš rada, aj oni teba, takže je o čom snívať. Ja si občas tak predstavujem, že by som chcela na dôchodku cestovať - stačila by mi Europa, nič ďaleké, nič exotické. Ale veľa vecí je aj o zdraví. Vždy som si predstavovala, že na dôchodku budem veľa čítať a robiť to čo človek nestíha keď chodí do práce. Ale už teraz mám problém s očami, takže neviem, neviem Ale snívať je úžasné A ešte si niekedy predstavujem starú chalupu na Myjave v obci Lubina a v nej deti a vnúčatá a hojdacie kreslo.

Mne manžel často rozpráva,že sa teší na dôchodok so mnou,kúpime si vraj veľkú motorku a budeme cestovať ,dobre sa na tom zasmejem a kto vie,možno to naozaj aj tak bude.Ja nad tým vôbec nerozmýšľam,naozaj,nesnívam ani neplánujem svoju starobu.Mne sa o ňu možno aj syn postará,jeho najnovšia túžba je,masírovať holyvoodske hviezdy,zarábať ťažké peňáááze a vraj ma vezme so sebou,aby som mu varila a piekla,lebo američania dobre nevaria (neviem od kiaľ to má?) Môj zlatý,ak ma tam vezme,manny,pošlem ti pozdrav

Knihy a ja...100% únik a relax. Už pri plánovaní nášho domčeka som si vysnívala tzv trucovňu. Bude v podkroví, v najvrchnejšej časti domu. Kvôli nej sme dávali vyššie podkrovie, aby sa mi zmestila. Tam budú iba knihy, matrace, cdčka a strešné okno. To aby sa tam dobre snívalo . Či sa tam ale po točitom schodisku v dôchodkovom veku vyšplhám, to zatím netuším S manželom sme si ale vysnívali aj chalúpku niekde pri hore, daleko od ľudí. To ked budeme veľký a bohatý

knihy,bicyklovanie,kupalisko..nič inéééééééééééééééééééééééééééééééé :)

Na staré kolená budem sedávať pred cholupou popod ktorú bude tiecť potok a rásť tam lipa. Veľká, košatá. Budem liecť koláče od výmyslu sveta a hodne ich sypať vanilkovým cukrom. Každú nedeľu odkrivkám do kostola, aby mi tam premrzli ešte viac reumatické kosti, ale aby som tam nabrala silu a vieru do ďalších dní. Budem hubovať s láskou nášmu "starému tatkovi" a dirigovať ako poriadna "stará mannka".
V nedeľu poobede prídu synovia aj s rodinami. Vnúčence budem starostlivo rozmaznávať a nevestám brblať nad novotami a mentorovať, že za "naších čias" to bolo iné a lepšie a deti vychovanejšie a život síce ťažší, ale krajší.
A na sklonku dňa poďakujem za deň ktorého konca som sa dožila.

moj manzel ma sen, ze o par rokov si otvorime penzionik a budeme skveli hostitelia pre nasich buducich hosti. A mne sa ten sen cim dalej tym viac paci
Eva

..ja sa zahrabem ako krtko v plnej izbe s bavlnou a hacikom..a budem hackovat ciapocky...a budem ich cez okno vyhadzovat... ked sa minie bavlna..budem vediet ze je cas..ist..tam..kde je uz dobre...

Taky maly domcek niekde na strednom Slovensku (tot moj rodny kraj), ja a moj drahy, budeme pocitat, kolko desatroci sa uz pozname a cakat, kedy nas pridu pozriet nasi junaci s vnucatami (aspon jednu vnucku by som chcela, aby mal kto zdedit babiky ). Cez den budem krtkovat v zahradke alebo ako moj drahy vravi "umelcovat", drahy bude cosi majstrovat, alebo budeme len tak sediet a citat si alebo sa rehlit na nircom uplne nezmyselnom. A vnucky naucim hackovat, strikovat, vysivat, sit, pliest kosiky, servitkovat... snad to nezabudnem dovtedy.

Manny mna ta staroba uz schnapla ale ja sa jej nedam podrazit. Vzdy som o niecom snivala a aj snivam.
Dufam, ze mi bude mozog este fungovat lebo uz teraz zabudam na vselico.
Mam rada pokoj a taktiez ako ty mat izbicku a tam mat vsetky moje krabicky v malych sublatkoch a po jednej ich otvarat a spominat si na stare dobre casy.
Sadnem si k sijacej masinke a budem si vymyslat a vlastne aj dorabat quilty co som zacala este pred 10-15 rokmi.
Ked som sem prisla na Slovensko tak som bola ocarena rucnymi pracami co tu ludia robia a uz som sa tu naucila drotikovat a aj vajicka vrtat u Marticky.
Ked som v Nemecku alebo vo Viedni a idem na kavicku tak vzdy sledujem take stare panicky ako si sedia a stebocu si pri kavicke su elegantne oblecene a to si taktiez prajem aby som mala dobre kamaratky a mohla sa s nimi stretavat.
Teraz som uz len zvedava do kedy tu este budeme alebo kde este zakotvime.
Momentalne sa ale tesim na stretko v Boci lebo to bude zase moj dalsi zazitok. Musim este preskumat na mape kde to asi je.

...ja viem, presne ako ju prežijem, ak dožijem...v tom domčeku, čo som tu vložila do archivu...takže sa nemusim ani hlboko zamyslat, budeme sa prechadzat po lese, starat on...a budem svojie vnucata ucit, to co ucili mna, budem im rozprávať a učiť ich, čo rozprávali mne a čo mňa naučili...lebo taký ľudia už pomreli, ja som z tej poslednej generácie najmladšia, čiže, keď ja budem stará, všetci budú mŕtvi a jediný svedok našej historie pre ich vnúčatá budem ja...To je rozprávanie, ktoré v knihách nenájdu a ktoré si budú pamatať a dúfam, že mať aj v úcte...

...ako praprastarý otec vyoral poklad, polovicu uložil na faru, lebo banky neboli (inak z tade zmizol, aj zánamy)...a za druhú polovicu kúpil to, čo máme dnes a z vdačnosti dal doviesť z Poľska biely kameň a vytesať obrovský kríž Sv. trojice, mám ho kdesi aj odfotený...alebo ako druhý prastarý otec učil ľudí v dedine spomínať na mŕtvych, lebo v tej dobe nebolozvykom na pamiatku zosnulých páliť sviečky...tak si ľudia pomohli a naučil ich nosiť na hroby aspoň fakle...každý jeden obraz a každá socha v domčeku má svoju históriu, jeden je spred storokov dovezený z ameriky...jeho príbeh a príbeh praprastarej mamy je tak krásny...no a tak...aby som to ukoncila...a budem sa tam piplat a motat...ja by som ho aj predala a dozila inde, alebo prenajala, ale manzel sa zatal a nedovoli, tak uz nam je to asi sudene...

ja neviem co budem v starobe robit, ale viem ze ten kto je po mojom boku, ze je to on skym chcem zostarnut a starobu prezit

Zaujímavé príspevky - a bavíme sa o ideálnej starobe, alebo o realite okolo nás??? Ak totiž čakáme, že potom budeme mať čas na svoje sny a predstavy, tak sa treba čoskoro zobudiť... Prečo si nenájsť čas na to pekné a milé, čo nás baví už teraz? Viem, že mnohé namietnete, že sa to nedá - ale ide to, verte mi, len treba chcieť. Nečakajte, až budete nevládne a choré a možno osamelé - lebo aj to nosí staroba

No, ak mám veriť tomu, čo moje deti hovoria, tak ja sama neostanem nikdy, lebo tvrdia,, že oni veru nikde neodídu (veď kde by im aj bolo tak dobre ako pri mamke ?).
Ale keby len predsa, tak by sa mi páčila predstava drevenice niekde pod lesom - nie nejak extra ďaleko od mesta, aby som aj do divadla mohla odskočiť, keď sa mi bude kultúry žiadať, ale zase dosť ďaleko na to, aby som si tam dokázala vychutnať pokoj a "samotu", v zime by mi nasnežilo až pod samý okraj okien a ja by som musela ten sneh odhadzovať, potom by som sa vrátila dnu k pukotajúcemu ohníku a vypila by som si dobrý lipový čajík (z lipy, čo som si napríklad u Lenky nazbierala ), v lete by som zbierala všakovaké poklady čo lesy a lúky ponúkajú - od hríbov (tie síce nepoznám, ale niekoho by som si našla, čo by mi radil) a malín, čučoriedok, černíc až po bylinky na čajíky. A aby som nezabudla, ako krásne šumí more, občas by som tú moju dreveničku opustila a išla kdesi do teplých krajín.
Ale toto všetko by bolo skôr, než by som ostala stará a slabá - to by som potom na zimu chodila vždy k niektorému z detí a netrpezlivo by som vyčkávala jar, aby som sa do tej svojej drevenice mohla zase vrátiť.

Mannynka moja krásny oddychový blog. Vrátila si ma sem
O svojom seniorskom veku z času na čas rozmýšľam aj ja.Viac sa snažím len v presne takej polohe,s nadhľadom a úsmevom ,pre povzbudenie seba,pobavenie iných.../na obavy a strachy je času dosť-bavíme sa o túžbe splnením si snov-plánov,na ktoré v mladšom veku zväčša nemáme čas,možnosti..../ ako ty , Lenka ,crystal ,Ivet .....a ďalšie kočky.
Veru ten čas tak neuveriteľné letí,tuším sa ženie mrkaním jedného oka.Sama tomu nemôžem uveriť,že sú naše deti už dospelé.Keď si predstavím,že tých ďaľsích napr.25r ubehne rovnako, ak nie ešte rýchlejšie, ako tieto predošlé,tak sa vidím rovnako ako moja mama.Šťastná v objatí svojich detí,vnúčat,za ktorými ma to bude ťahať aj na koniec sveta.A aj keď im možno celkom nebudeme s dedkom jazykovo rozumieť,ja si s nimi spoločnú reč i bez slov určite nájdem. A ešte ak nám ich rodičia častejšie požičajú,tak ich obaja s dedkom v našej chalúpke zahrnieme nekonečnou láskou a dobrotou, spolu s množstvom aktivít aké deti potrebujú a na aké ich rodičia nebudú mať čas,možnosti.
Som tiež ako crystal najmladšia z mojej rodiny,odovzdám im duševné dedičstvo,všetko to,čo dali rodičia mne,spomienky nielen na môj,ale aj ich život.....
Dcérka aj syn hovoria,že sa nemusíme báť v starobe zimy,vraj budú žit/hlavne dcérka/tam,kde je stále teplo a tak si budeme hovieť a reumu vyháňať pri mori,v teplejších končinách sveta. Vraj
No a ja sama mám zameškaného toho veru dosť.Kamarátky,priateľky budem navštevovať,radosti z príjemných stretnutí si vychutnávať. Zrejme na moje túžby budem potrebovať ešte jeden zdravý dôchodcovský vek.
Zo všetkého si najviac želám,aby som svoju starobu veľmi dlho prežila po boku môjho "J" .Obaja máme plánov dosť,obaja túžime kráčať spolu ruka v ruke,tak ako vždy,keď niekam ideme,alebo aj dnes-každú nedeľu na prechádzke pri Váhu.