Ako prinútiť dieťa prijať zodpovednosť?

siza, neuveris, ale prave som si sem sadla, ze idem napisat presne takyto isty blog. Akoby si opisovala moje najstarsie dietko.
Ja este ale dodam, ze je to ciste baranca. Vecne nejake ALE na jazyku, vkuse vyhovorky, je prefikany (a mysli mu to fest dobre) a asi 80% kazdeho dna sa tvari nasrdene a oduto. Okrem toho hlada pre seba iba vyhody, pripada mi ako take male vychcanca, co sa mi hrozne bridi.
Baby, skuste nam nieco poradit. Mne sa nechce den co den ziapat po vlastnom dietati. Diktatorske monology ma tiez unavuju, ani laskave dohovaranie spojene s objatiami... som z neho unavena. UNAVENAAAAAAA. Nas vztah to je jeden velky neprestavajuci boj.

Ja neviem kočky neurobili ste chybu niekde na začiatku - vo výchove.10 ročné dieťa by už malo vedieť a ovládať čo si môže a nemôže dovoliť - zvlášť ku rodičovi.Vzájomné rešpektovanie sa - teda nie len dieťa k rodičovi ale aj rodič k dieťaťu treba budovať od malička.A inak je aj jedno známe príslovie ohýbaj ma mamko pokial som ja Janko ked ja budem Jano neohneš ma mamo.Ale to vás nechcem strašiť ,nikdy nie je neskoro začať,tak držím palce...

Jahodka, vystihla si to. Správanie detí a to, nakoľko sa naša výchova na nich prejaví, rozhodne závisí od povahy dieťaťa. U nás je to podobne so synom (14), len s ním je problém trochu iný /lajdáctvo, neporiadnosť/. On aj sľúbi a zabudne, priveľa info mu prešumí hlavou a tie od rodičov sú v pubertálnom veku najmenej dôležité. Takže to chce dôslednoť a sústavnú kontrolu, čo je samozrejme záťaž pre rodiča. Dcéra (12) je úplne iná, v pohode, pri rovnakom prístupe a rovnakej výchove. Tieto typy detí asi budú musieť párkrát padnúť na hubu, aby MOŽNO aj začali počúvať.

Mna by tiez zaujimalo Sonia, konkretne o ake chyby vo vychove tu ide v pripade nerespektovania dospelych a overitelnych klamstiev... a ci existuje nejake zakladne univerzalne pravidlo, ci protiopatrenie.
Aj ja som doma "sekera" a partner spolupracuje, nas jedinacik ma teda svoju hlavu. Hoci viem, ze klamstvo je vlastne dokazom dostatocnej fantazie a predstavivosti a velkej davky odvahy a prisposobivosti, co je vraj v konecnom dosledku dokazom vysokej inteligencie dietata... moj potomok tiez exceluje a po odhaleni ma tiez zdovodnenie... hoci sa snazim ovladat a hladiet na vec z pohladu sedemrocneho dietata, priznavam ze mi obcas stoji rozum a co by sa asi mne prihodilo pred xy rokmi v danej situacii podotykam, ze so synom jedname od mala priamo ako so seberovnym partnerom a ma plne pravo slobodne vyjadrit svoju nevolu a pod.

ja si pamatam ze som klamala mamu, lebo som nechcela aby sa na mna hnevala, lebo som nechcela byt zla a neposlusna

rada by som sa pridala, moj 12 ročný syn môže mať druhé meno - vyjednávač alebo aj zahovárač
samé ALE toto, ale hento našťastie neklame, aspoň nnie veľmi,a le neposlúcha ani zamak

lydusha , ja som si zaviedla zošit, kde som si písala veci, ktoré ja robiť svojim deťom nebudem!!! Snažím sa toho držať, aj keď zošit je kto vie kde . Ale čo je fakt, ja som naozaj našich neklamala. Raz som to skúsila (úplná prkotina)a otec mi hneď povedal, že to tak nebolo. Hambila som sa ako pes. Od vtedy som to neurobila. A moje deti? Asi funguje telepatia, lebo aj ja som sa chystala sem napísať a pýtať radu, len až dnes som sa sem dostala. Nechápem, nerozumiem a strašne ma to uráža. Stále im hovorím, že klamú slabosi, že ja ich neklamem, tak nech to nerobia ani oni mne...Nepomáha! A najhoršie je, že ja sa potom nemám ani chuť s nimi rozprávať. POviem si, no načo, keď aj tak polovicu z toho bude klamstvo. To ma hnevá najviac. Bojím sa, že sa úplne odcudzíme?, alebo vlsatne ani neviem čoho.

Podla mna sa zbytocne trapime...mnoho deti v istom veku klame a klame casto je to ich obrana pred niecim.. neznamena to ze sa dieta rodicovi odcudzuje.. podla mna to chce len trpezlivost a vzdy dat najavo ze sme na klamstvo prisli ze sme ho odhalili a ze to teda nemalo zmysle...ci klamstvo trestat alebo nie neviem, nie som psycholog...ale myslim si ze je normalne ked deti od isteho veku zacnu klamat...u nas napriklad Denis neklame (aspon som na to zatial neprisla) a Lukasko klame casto. Vzdy mu dam najavo ked klamstvo odhalim a tiez mu poviem ze to cele nemalo zmysel, a ze mi mal povedat pravdu.
Moja otazka skor znie, trestate deti ked im pridete na to ze klamali alebo nie? Ak ano ako?

Záleží o čo išlo, či tým bolo niekomu ublížené, či bolo tých klamstiev naraz v krátkom období priveľa aj na vola a samozrejme, ako som naladená. Naši majú od 12 do 16 a ak cítim v ich postoji aroganciu, tak som strašne zlá . To lietajú aj facky. Úplne iná situácia je s priateľovým synom. O tom by som rada pokecala s niekým, kto to osobne pozná. Ale to skôr v blogu, na ktorý sa chystám, len niet času.

Jaaj dievčatá , nepíšete o mojom synovi?? To isté v zelenom, lajdáckosť, zábudlivosť, nedoslýchavosť ale len samozrejme v súvislosti s povinnosťami Občas sa aj klamať zadarí, ked nechce priznať farbu od čoho je mokrý, nič to som sa spotil, potom z neho vypadne že ho obliali kamaráti... Pripisujem to aj puberte, alebo je to v povahe? Často sa sama seba pýtam čo len z teba vyrastie???

Tak myslim si,ze s klamanim u deti je to na dlhe trate a ziadne teorie okolo vychovy nic nezmozu....je to ista "ludska" crta, na ktoru treba vyzriet a myslim si,ze ma co docinenia so sebahodnotenim,ci sebauctou a to je dietatu pomerne zlozite vysvetlovat.....musi vekom jednoducho prist nato samo....ze ked klame,je to smiesne a hrozne,ked nato niekto pride a citi sa samo este horsie.....
Zda sa mi preto,ze moji z toho uz chvalaBohu vyrastaju.....a mame toto obdobie za sebou. Jediny argument,ktory som ja zakazdym pouzila bol, ze : "preco si myslis, ze ja na tvoje klamstvo nepridem......." to bolo asi tak vsetko, naco som sa zmohla....
Tak pevne nervy.....trva to tak cca do 14-tich....ivet

Ja teda neviem,či mám ružové okuliare ,alebo to ešte len príde ,no takéto niečo vôbec nepoznám.Teraz ked si tak spätne premietam v čom tkvie "tajomstvo úspechu" ,možno od malička som so synom pracovala na dôvere a vždy som mu dávala vela lásky - teda aj ked povedzme v menšom veku niečo "vyparatil" - prízvukovala som mu že vždy ho budem lúbiť aj ked dostane "trest"...Teraz nepoznám niečo také ako klamstvo /z jeho strany/,alebo si to možno iba ja myslím ,vie že mi môže veriť na 100 percent.Ja som si tento vzor zobrala so svojej rodiny - kde moja mama je tá najúžasnejšia mama na svete a aj ked viem že nebudem jej verná kopia - tak sa aspom snažím...Dúfam že toto bude raz môcť povedať aj môj syn - že má tú najúžasnejšiu mamu na svete

siza,ked som čítala tvoj príspevok,akoby si opisovala môjho 9-ročného syna.Ja som z neho zúfalá.No čo začína byť ovela horšie,on je taký už aj v škole.Jeho učitelka nechápe,ako sa tak mohol zmeniť ani nie za pol roka.Lenže on začal robiť zle aj spolužiačkam.A výhovoriek a klamstiev je čoraz viac.Ja som to nie,to ostatní.Prešetrovala som,čo sa dalo.Zistila som,že si našiel dvoch kamarátov,od ktorých kopíruje vzor toho najhoršieho.
Dnes som takmer skolabovala.Na synovom výbornom vysvedčení troni dvojka zo správania.Poskrývali na šatniach deťom obuv.Niektorí museli ísť v ten den domov v papučiach.Kedže sa nepriznali,kto mal tento nápad,potrestali ich zníženou známkou zo správania.A to nebol jediný ich výstrelok.Možno keby som zmenila školu?Toto jeho správanie je len posledných 5 mesiacov.Dovtedy to bol tichý milý chlapček.On doma neklame.Len v škole.Tam sa predvádza a je arogantný a drzý.Posledné mesiace si myslím,že mám dve deti.V škole klamár a bitkár.Doma tichý pokojný synček.Takže Kamil kopíruje spolužiakov a je šťastný,ked sa dostáva v ich očiach do vedenia.

ja len zareagujem na titul tohto blogu: Ako prinútiť dieťa prijať zodpovednosť? Ja si myslím, že dieťa nútením nikdy nič nenaučíme. Musí samé chcieť. Preto deti treba oveľa viac motivovať k tomu, aby jednali správne a menej trestať za to, že konali nesprávne. Krik, dohováranie, vysveľovanie ako zle konalo, alebo tresty sú veci nepríjemné a deti sa im prirodzene snažia vyhnúť. A najjednoduchší spôsob je klamstvo. Oveľa účinnejší prostriedok na vypestovanie kladných vlastností je pochvala. Je veľmi príjemné cítiť sa dobrým, ceneným a milovaným. Preto asi treba postup obrátiť a nesnažiť sa silou mocou potláčať nedostatky, ale s láskou pestovať a rozvíjať aj najmenšie zárodky dobrých vlastností - ocenením, pochvalou, pozornosťou, odmenou.
Inak i ja som mala a mám so synom podobné problémy (som prísna, netrpezlivá a vznetlivá), ale zistila som, že keď chcem s tým niečo robiť, tak v prvom rade musím zmeniť seba. Ide mi to strááášne ťažko ale bojujem.

čítali ste knihu od Pavla Kopřivy a spol "Respektovat a být respektován" ?
je v češtine, veľmi dobrá kniha
odporúčam prečítať a je tam odpoveď na veľmi veľa otázok týkajúcich sa nielen výchovy detí.
Ja som po nej siahla, keď ma môj vtedy 5-ročný syn vytáčal - nereagoval na nič, bol hluchý...
tá kniha mi pomohla - pozreť sa na veci inými očami, na celú výchovu inými očami -
naozaj - odporúčam prečítať úplne všetkým rodičom na svete

Neviem, ja si myslím, že to môže byť aj tým, že nemá chuť vysvetľovať čo, kedy kde ako a prečo.
Takto to napríklad vnímam ja u svojho syna - vidím, že má roztrhnutý nejaký kus odevu, pýtam sa, kde a ako sa mu to stalo. Ja neviem - je odpoveď. Ako to môžeš nevedieť, veď si snáď bol pri tom? No neviem. A je to. Určite som nedostala takú odpoveď kvôli tomu, že by mal obavy z trestu za zničené oblečenie - to vie veľmi dobre, že mu poviem "keď si nevieš strážiť, budeš chodiť otrhaný" a je to vyriešené. On jednoducho nechce vysvetľovať, čo a kde práve vtedy robil - lebo zrejme tuší, že TOTO by sa mi mohlo nepáčiť.
Ale naučila som sa, že nie je treba vždy tlačiť na pílu - aj on musí mať nejaké svoje "tajomstvá" a naozaj nemusím o všetkom vedieť.
Keby šlo o niečo závažné - povedal by, to zase tiež vie, že na tom bude oveľa lepšie, ak sa o "prúsere" dozviem priamo od neho, ako keby sa to malo "prevaliť" z inej strany.
Skrátka - aj deti (zrejme nejak intuitívne samé od seba) poznajú a používajú staré dobré Plzákovské "zatloukat, zatloukat, zatloukat"

Na takéto experimenty je môj život príliš krátky. Patologické vzory chovania, treba identifikovať jasne pomenovať a prípadne riešiť odborníkom. Ani náhodou nepristúpim na hru že chyba je vo mne, moje duševné zdravie mi je prednejšie. Pre mňa prijateľné riešenie je vytesniť takéhoto človeka z môjho okolia a odmietnuť mu poskytnúť zdieľanie spoločného zázemia. Dospelých za podvod, krivú výpoveď a marenie spravodlivosti riešia orgány činné v trestnom konaní. Policajt, vyšetrovateľ, prokurátor, sudca a bachar v sebe hľadať chybu určite nebudú.

ab

ty brďo, buď mám už vidiny z tých vybavovačiek po úradoch, alebo už potrebujem oddych...Daneli, Ty musíš mať riadne sparťanskú výchovu...môj starký bol teda tyran, despota, uzurpátor a cholerik, ale jeho výchova nemala na mňa až taký dopad-jedine, žeby som bola silnejšia, ako on, alebo potom ešte ješitná-lebo na toto nemám ani ja slov

No moje nervy!Daneli,odborníka potrebuješ ty a nie dieťa čo si sem tam niečo vymyslí,aby nemuselo vysvetľovať rodičom niečo čo by sa im zrejme nepáčilo

Daneli, ty si možno nepochopila, čo sme tu väčšinou chceli povedať. My netvrdíme, že treba tolerovať klamstvo a podobné veci. Hovorilo sa tu o tom, že klamstvu sa dá predchádzať zmenou prístupu k výchove. Nehovorili sme o tom, že deti majú mať všetko povolené. Nie! - vytýčiť hranice a dôsledne ich dodržiavať je základným predpokladom dobrej výchovy. Lenže treba starostlivo zvážiť, čo vyžadovať od dieťaťa - čo je dôležité a čo nie + či je dieťa schopné vôbec naše požiadavky splniť, teda, nevyžadovať priveľa. Ďalej netrestať krikom, hnevom, bitkou alebo odmietaním a odopieraním lásky a pozornosti. atď. atď. atď. + ja som tu hovorila o tom, že zabúdame na to, že aj pochvala vychováva - podporuje a udržiava dobré vlastnosti a návyky dieťaťa. Každé dieťa túži byť milované, oceňované a považované za dobré a to je podľa mňa oveľa silnejší motív poslúchať a dobre sa správať, ako hrozba trestu -aj keď trest je mnohokrát tiež nevyhnutný - aby si dieťa uvedomilo, že jeho činy budú mať následky.
takže tak ...

Ahojte. Mám pocit, že moje deti učí k nezodpovednosti moja vlastná mama. Ľúbi ich, to chápem. Na druhej strane všetku ich zodpovednosť hádže na mňa a na manžela. Ak dostanú zlú známku v škole, začne ma pred nimi pérovať, prečo ju dostali, že si k nim mám sadnúť a učiť sa s nimi. Môžem povedať, že syn to pekne využíval. Sedel, počúval, ja som mu predriekávala každú vetu a keď som ho vyskúšala mohli sme začať znovu. Myslím si, že 10-ročné dieťa už je schopné si samo urobiť úlohy. A rodičia by v tomto veku mali fungovať ako pomocná ruka a kontrolór. Pokiaľ dostali poznámku, že nemali úlohu, znovu mi pred nimi prikazovala, že si mám každý deň k nim sadnúť a robiť si úlohy s nimi. Pracujem každý deň do siedmej, pretože ťažko sa v dnešnej dobe hľadá práca. Neviem si predstaviť, že si ešte potom sadnem k dvom deťom, napíšeme spolu úlohy a začneme sa učiť. Mama mi dokonca chcela spraviť rozvrh, kedy presne sa mám s nimi učiť a aký predmet. Zabudla však na to, že aj ja môžem prísť občas unavená a že deti nemusia už večer vládať. Moja mamina je schopná sadnúť si k nim a učiť sa s nimi. Výsledok sú však nabiflené poučky, ale absolutné nepochopenie textu. Efekt je, že pokiaľ dostanú v škole zlú známku a opýtam sa ich, čo nevedeli, odpovedia mi, že starká (ocko) sa s nimi nenaučila. Samozrejme im potom vysvetlím, že je to ich zodpovednosť ale.... S mojom mamou som sa už o tom niekoľko krát rozprávala, ale nechce to počuť, verí len svojim myšlienkam...