Ako som prišla ku neterke

Pri čítaní Vierkinho príspevku o otehotnení švagrinej ma napadla "veselá" príhoda s mojou sestrou. To, že je sestra tehotná sme sa dozvedeli náhodou, keď sa nám zdalo, že jej začalo akosi rásť brucho. Moja sestra bola vždy chlapčenská postava, ani rici ani cici, proste ani deko tuku na sebe (na rozdiel odo mňa, my sme takí Laurel a Hardy). A moja sestra je aj dosť silný introvert. Neurotický introvert... príšená kombinácia. žije s našimi rodičmi a mojej mame sa dajako nepozdávala. Lenže Miuška nechcela nič povedať, tvrdila, že tehotná nie je, až sa mama začala báť, či nemá nejaký nádor v bruchu. Tak sme sestru dokopali ku lekárke. Keď sme si predstavili aj tú príšernú možnosť, žeby bola tehotná (o žiadnom chlapovi v okolí sme nevedeli), tak sme to tipovali na nejaký 3 mesiac. Sestru na druhý deň hospitalizovali, že má nejaké problémy. Keď som volala do nemocnice, že čo sa deje, tak mi najprv nechceli nič povedať, vraj treba prísť osobne, ale nakoniec doktorka povedala, že sa sestra otvára. A že je v 7-mom mesiaci. Keď som dve hodiny nemo pozerala do stropu a dajako som sa otrepala, predstavila som si, že včera sme nič nevedeli a teoreticky dnes mohla sestra porodiť. Tomu vravím najrýchlejšie tehotenstvo v histórii. Teda aspoň pre okolie. Náš tatko sa to dozvedel cestou do nemocnice, keď jej s mamou viezli veci. Strašne, strašne som sa bála, že takúto ranu neprežije. Sestra si pobudla v nemocnici nejaké dva týždne. A baby, v priebehu týždňa jej narástlo brucho na siedmy mesiac. FAKT TO FUNGUJE!
Nikdo sme nevedeli, čo sa mojej sestre melie hlavou. Volala som kamarátke doktorke, psychologicke, ze co mam robit, aby som ju nezabila, ze ako sa mame ku nej spravat a ale radila mi, aby sme jej dali pokoj, aby sme boli ku nej dobrý, že sama musela mať veľký stres, keď to tak dlho v sebe dusila. Na materskú išla zo dňa na deň, keďže bola na rizikovom až do pôrodu. Ako sa tvárili v robote by som tiež rada videla. Jeden deň v práci, na druhý deň v na rizikovom. Za dva mesiace sa narodila Karolínka. Teraz má už vyše roka. Prijali sme ju úplne bez problémov. DOkonca je dedov miláčik. Veľmi som sa bála, či nebude nejaká, nechcem napísať "postihnutá", ale neviem nájsť vhodný výraz na to, aká by mohla byť pokiaľ ju sestra v sebe skoro 7 mesiacov potláčala, do toho jej stres a strach. S otcom dieťaťa bude tento mesiac pojednávanie, pretože sa k dieťaťu ani ku sestre absolútne nehlási. Aj keď sa to on dozvedel neskôr ako my, nie je to od neho fér. Moja sestra je v našej rodine vcelku tvrdý oriešok. Týmto to iba potvrdila. Ale malá je zlatúšik. Veď napokon všetky deti sú. A sestra sa akoby v sebe a v malej našla.
Už sestru zabiť nechcem a už to ani neriešime, ako to všetko vlastne bolo.
Takže toto sa stalo medzi nami dievčatami.