S tou ochotou štátu a beznádejou máte pravdu. My máme diagnózu už 1.5 roka a aj ja som si prešla všetkými štádiami zmierovania sa s tým.... Po rôznych skúsenostiach a vyšetreniach som zistila, že na Slovensku ak si nepomôžeme sami, tak nikto. A preto treba sa pýatť, chodiť po stránkach, zisťovať možnosti práce s nim, terapie, potravinové doplnky atď. Treba aj vyriešiť škôlku, ale to vám poradí najlepšie skúsený klinický psychológ alebo špeciálny pedagóg aj podľa možnosti v okolí bydliska. Je toho veľa čo môžete urobiť, ale hlavne verte, že sa to dá zvládnuť. Napr. veľmi dobré je, že hovorí slová, aj keď nejde ešte o komunikáciu....
Je to dobrá perspektíva do budúcnosti.
V tejto diskusii je aj Benkova mamina, ktorá má presne rovnaké dieťa ako vy, takže možno by ste si vedeli navzájom aj dobre poradiť.
Anka
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Cítim, že nemám žiadnu pomoc.
Náš synček Filipko mal 3 rôčky.Bol veľmi kľudné a pokojné dieťa, začal neskôr chodiť ale býval veľmi spokojný,neznepokojovalo ma to, lebo aj staršia dcéra začalo neskôr chodiť, mal aj neurologické problémy.-rozšírené komorky, neskôr rachitída-v metabolickej ambulancii sledovaný 2 roky, mmomentálne v poriadku.Ked začal chodiť, akoby si vynahrádzal stratený čas a začal veľmi utekať, mali sme problém ho dobehnúť-volali sme ho malý Forrest Gump.Dlho nám nehcel dať ano ručku na prechádzke, mal svoje trasy a nemohli sme ich meniť, ale brala som to ako vzdor.Nerozpráva vôbec, má svoj slang asi od 7 mesiacov, ktorý sa ale výrazne nezmenil.Pár krát vyhŕkol aj ťažké slová, ale boli v kontexte, takže som nepochybolala o tom, že im rozumie, pri dverách povedal "otvoriť" alebo keď mi niečo podával, povedal!páči!ale viac sa to neopakovalo, dokonca pozdravil manžela keď k nemu prišiel-ahoj.
Neskôr okolo 2 rokov prišli stereotypné hry-všetko ukladal do radu, ale keď sme mu niečo zobrali, nerozčúlilo ho to.čo ho ale teraz nahnevá ,e keď zoberiem nejajú vec, na ktorú sa fixuje-klobúk, pančušky, má rád drobné rovnaké veci po dvoch.dva špaky, dva lístky z autobusu a pod.Napriek to mu je k ľuďom veľmi citlivý a láskavýňrád sa objíma a stíska, rád hladká, aj cudzích má rád...je omnoho vrúcnejší ako jeho rovesníci, výrazne sa tým od nich odlišuje.
mám pocit že sa to nemení a stále nemôžem uveriť diagnóze, a keď vidím ako je náš štát ochotný a pripravený....tak cítim úplnú beznádej.Cítite sa aj Vy takí zabudnutí?
Niekedy snívam ako príde ku mne a povie-"mama neplač...."