Noemi, netráp sa, hlavné je to, že sa to dobre skončilo. Len si nič nevyčítaj. Bolo tam veľa ľudí a v takej situácii, kde je veľa ľudí sa ťažko sústredí, ak ti niekto niečo povie. Tá žena podľa mňa, mala ísť k tebe a povedať ti to priamo do očí, ak videla, že nereaguješ, tak ťa mala poťahať za ruku, alebo niečo také. A hlavne mala čakať na tvoj súhlas.
Ináč viem ako to je, niečo podobné prežívam a prežila som aj ja. Keď boli moje deti malé (syn cca 2-3 roky a dcéra 5-6) tak boli vonku pred domom na piesku. Ja som varila a cez okno ich sledovala. Stačilo vždy zakričať a decká sa mi vždy ozvali. Keď tu zrazu po jednom zakričaní nič...ticho...zavolala som ešte raz a opäť nič. To som už znervóznela a vyšla sa pozrieť von. Nikde neboli. Vtedy ešte nemali toľko kamarátov, takže u nikoho nemohli byť. Zavolala som manžela a začali sme pobehovať po sídlisku...vo mne by sa krvi nedorezali čo som bola vystrašená, slzy som mala na krajíčku...neďaleko totiž tečie Hron. Manžel tam zabehol a po chvíli sa vrátil aj s deckami...bolo ich viac, nie len moje ...a bola s nimi v tom čase asi 13-14 ročná baba. Vraj tá ich zobrala len tak, na prechádzku. Keby si vedela, ako som sa ja do nej pustila..až som vrieskala, že ako si mohla dovoliť zobrať decká na prechádzku k Hronu, keby tam náhodou nejaké dieťa padlo, že čo by robila! Normálne začali ľudia vychádzať na okná, čo som s ňou robila krik! Potom som jej povedala, nech sa láskavo mojím, ale aj iným malým deťom vyhýba a neťahá ich bez zvolenia rodiča niekde mimo! Doma som sa potom rozrevala pri predstave, čo všetko sa mohlo stať. Samozrejme že som v tých nervoch aj nakričala na deti. Zakázala som im sa s tou babou aj rozprávať a potom im vysvetlila, že bez môjho zvolenia sa nesmú nikde vzdialiť.
Potom neskôr, syn už chodil do školy, bol asi 3-tiak - 4-ták, keď som ho čakala, kedy príde domov z družiny (školu má v meste)..už bolo hádam aj zo 17 - 18 00 hod. a jeho nikde...celá nervózna som chodila po byte, stále nacapená na okne. Mobil vtedy ešte nemal, tak som nevedela kde je. Volala som do družiny, tam už nikoho. Môj mozog pracoval na plné obrátky. Predstavovala som si tie najhoršie situácie. Že ho niečo zrazilo, že ho niekto uniesol...proste mňa napadajú vtedy tie najhoršie predstavy a som z toho na zosypanie. Keď som už skoro na tom okne plakala, rozmýšľajúc kde pôjdem, či mám ísť do mesta, kde má školu, či zavolať na políciu, alebo do nemocnice...tak zrazu oproti v kamarátkinom okne sa otvorilo okno a môj synátor mi zakričal " Ahoooj mamiiii....ja som myslela, že z toho okna vypadnem! Už ani neviem, čo som vtedy zakričala, ale určite ma počulo celé sídlisko! Syn bol behom 2 minút doma! Vtedy som snáď na neho najviac nakričala, celá som sa triasla a len som vrieskala a vrieskala a vrieskala a do toho plakala...ako som sa strašne bála, čo sa mi v hlave premietalo a tak...ale nebola som schopná mu jednu capnúť, lebo by som sa už asi nezdržala a bola by som ho snáď prizabila...Potom som sa dozvedela, že syn už o 15 00 hod. šiel domov, ale stretol pred domom kamarátkineho syna a ten mal problém z PC a môj synátor mu šiel niečo nainštalovať...v domnení, že to bude raz dva ... a pozabudol sa. Potom mi prišla zaklopať malá susedka, že sa mám prísť ku nim ukľudniť a dať si za jeden (frťana)...takže ma všetci počuli a vedeli čo sa stalo 
Ja neviem prečo, ale ja takéto veci strašne prežívam a potom to krikom dostávam zo seba von. Dalo by sa o tom veľa popísať...aj na manžela som raz riadne zo strachu o deti nakričala..ale o tom už inokedy
Hlavne sa ukľudni a nevyčítaj si to. Drž sa 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Je to strasny strach a niekedy ma panika prepadne aj bez akejkolvek priciny. Potom si len sama sebe nadavam, ze zbytocne panikarim a privolavam nestastie. Raz mi syn zdrhol z obchodu - mal asi 3 roky a vybral sa sam domov. Bola to sekunda, ani neviem, zrazu bol prec. Myslela som si, ze sa zblaznim. Ked som zistila o d okoloiducich, ze ho videli a ktorym smerom isiel, dobehla som ho a na ulici som na neho tak navrieskala, plakala som a nemohla som sa utisit. Chudak moja starsia dcera - poslusna za mnou utekala a nechapala.
aby dali pozor tam, kde ja nedosiahnem. Clovek sa musí naučiť mať sa rád aj s chybami a odpustiť si svoje nedostatky. 
Prajem pokoj v duši.
Nestáva sa mi tak často,aby som bola takto neskoro hore,pre mňa je to skutočne neskoro,ale dnešný prežitý zážitok mi nedovolí zaspať.Doobeda bolo fajn,bola som s kamoškou a našimi+
drobcami na ceste rozprávkovým lesom,a jeden by si myslel,že zážitkou už bolo dosť.Ale to som ešte netušila,čo ma čaká poobede.Boli sme gratulovať mojej babičke,ktorá oslavovala krásne jubileum 80 narodeniny.Konečne sme sa zišli celá rodina,čo sa nám stáva skutočne zriedkavo.Naše deťúrence pobehovali kade tade,proste sa jašili ako malé deti.Odniekal sa vrátil sesternicin manžel a s otázkou či už sa nám vrátili deti z rande,lebo on ich vraj videl,že išli po ceste preč.Priznám sa,stála som v tom čase ked mali ísť údajne preč vonku,ale absolútne neviem,že by sa také niečo stalo.Keď zistil,že o ničom neviem ani ostatný členovia rodiny,chytilo sa ma absolútne zúfalsto,lebo asi 20-30m od domu je potok.Utekala som smerom tam,nie ja som neutekala,priam som letela,po ceste som stretla bratranca a pýtala som sa či nevidel deti,vraj áno a to mi úplne stačilo na absolútny záchvat paniky a ten beh na tých podpatkoch to bol beh o život.To už sedel aj sesternicin manžel v aute a letel ich hladať aj on a za mnou manžel a moja sestra.Začala som kričať a počula som synov krik,to už som bola mrtvá od strachu ako som tak utekala okolo toho potoka.Našťastie sa hned našli a celé nedorozumenie sa vyrišilo.Vysvitlo,že deti si zobrala krsného žena na prechádzku,vraj nám o tom POVEDALA a zobrala ich k potoku.Krik môjho syna ktorý som počula bol krik radosti,že tam tečie vodička.Podotýkam,že môj syn a sesternicina dcéra s ktorou bol majú takmer tri roky,maličký drobčekovia.Nikdy nenechávam syna bez dozoru,ale toto bolo ja neviem čo.Úplne som sa spoľahla na to,že deti sú vnútri a ked si na to spomeniem,jednoducho je mi zle z toho,čo sa mohlo stať.Som totálne unavená,ale tento otrasný zážitok mi bráni spať a tak dúfam,že ked sa vám zverím tak mi troška odlahne.Ako náhle si na to spomeniem,v momente mám žalúdok až v krku a srdce sa mi rozbúcha a mám dospané.Uvarila som si nejaký protistresový čajík,tak dúfam,že mi to pomôže.