Ahojte, ja už som domaaaaa !

Hurááááááá, konečne som znova doma na svojej zlatej postieľke. Veeeeeeeeľmi ste mi chýbali a ďakujem za všetku energiu aj modlitbičky od vás. Pomohli ste mi nabrať nové sily a dnes som konečne z toho väzenia zutekala domov. Cesta domov však bola dlhá predlhá, lebo sanitkär mi chcel ukázať krásy východného Slovenska a tak sme urobili 60 km za 3 a pol hodiny. Takže som dorazila domov o pol jednej, noha z cesty zdrevenetá a bola som schopná od únavy akurát tak zaľahnúť do postele, že sa prihlásim až zajtra. Naštartovala ma však Maka, tak chobornička hlási príchod s dvomi chápadlami navyše. Síce s drevenými, ale patria momentálne ku mne. A keďže na objímanie neposlúžia, tak ak by niektorá potrebovala jedno drevené objatie na zobudenie, nech sa prihlási. Joj, keby ste len vedeli, aká som rada, že už som doma, veď to bolo ako nekonečný príbeh. Ľudia na oddelenie prichádzali a odchádzali, len ja som tam tvrdla ako inventár. Nôžka už počúva tým smerom ako má a aj opuchy už skoro celkom zmizli, tak už len cvičiť a cvičiť, aby sa to všetko správne rozhýbalo. Nabalili ma liekmi aj injekciami a marš domov. Ale už nikdy by som nechcela toto všetko zažiť znova. Primár bol zlatý, všetko mi vysvetlil, čo a ako museli spraviť, aby to bolo v poriadku a natrápili sa vraj so mnou poriadne. Dokonca mi aj vyrovnali nohy na dĺžku, čo ma teší najviac a niečo také zažiť od detstva až v 44 rokoch, tak to je pre mňa ako zázrak. Neviem si tú moju chôdzu predstaviť, lebo do 6 týždňov sa nesmiem na tú nohu stavať, aby všetko dobre sadlo a spevnili sa natiahnuté šľachy a svaly. Tak len verím, že aj ja budem mať konečne rovný a istý krok. A bez bolesti. Na oddelení som mala dni pred operáciou aj pár dní po nej spestrené aj pílením cirkulárky a to doslova.
Na izbe nás bolo iba 6 a samé staré babky a ja. Ale dalo sa to s nimi, lebo tri boli celkom správne a vedeli aj zabaviť. Ale tá cirkulárka mi dala teda zabrať. Viem, že za to nemohla, ale fakt sa to nedalo vydržať. Veď tá chrápala nielen v noci, ale aj cez deň. Mňa z pooperačky nepreložili na moju posteľ, ale na nejakú inú, kde bol celkom zležaný matrac a ja som si po dvoch dňoch ležania na nej už necitila pomaly kríže. A keďže zázraky sa občas dejú a ja mám susedu, čo pracuje v PO v nemocmoci, ktorá sa náhodou pozná s vrchnou na ortopédii, tak mi zariadila nielen nový matrac, ale samotku. A to mi prišla oznámiť sanitárka, že sa sťahujem na samotku, lebo v noci vraj hryziem spolubývajúce. Takže to bolo ako taký kúsok raja. Kľud a pohoda a to som ani netušila, že to bude až na tak dlho. Personál celkovo je tam vynikajúci. A to od ošetrovateľov až po lekárov. Aj sestričky zlaté, milé a usmievavé. Lekárov som samozrejme okukala a štramáci sú to všetci do jedného. Ale aj dochtorky boli pekné. To zas potešilo chlapov pacientov. Ale teda nie je chlap ako chlap, babky aspoň pobehovali po chodbách v nočných košeliach aj keď bez podprdy, ale poniektorí chlapi a nielen dedkovia sa promenádovali len s trenkách, či slipoch, alebo aj s cengáčom pod tričkom. Bleeeeee. A keď toto sttretneš cestou do wecka alebo na chodbe No, takže to všetko nebolo len o bolesti a ťažkostiach, ale aj spestrenia boli všelijaké a hlavné je, že už som doma a môžem s kľudom poctivo cvičiť, aby kontrola o tri týždne dopadla na jednotku, alebo na obidve nohy, keďže do kontroly som iba na jednej.