Koniec jednej depky

Utrpenie. Aké to je, mať sa zle deň za dňom, rok po roku, snaha za snahou bez najmenšieho výsledku. Snažiť sa jak blázon a nič sa nehýbe, nič jednoducho nejde! "Pomôž si človeče, lebo tebe ani Boh nepomôže" som si hovorila ja. Cítila som, že mi Boh nepomôže. Bolo mi ťažko. "Bože, ale prečo? Prečo mne nepomôžeš? Nik z kamarátov sa nemá tak zle (...viem, jedna kámoška sa má trochu horšie ako ja...), nik z rodiny... snaha hocikoho druhého je odmenená, len ja som bez peňazí, bez pomoci, bez radosti, bez chuti do života... NEVLÁDZEM!!!" Bezmocnosť je na zbláznenie.
Nevládzem - to slovo som vyhadzovala Bohu na oči často. Nebavilo ma už nič, ani jesť, nemohla som spávať (od rozmýšľania) a veľmi som chcela zomrieť. Ani myšlienka na deti ma netešila. Unavená, uvrešťaná fúria sa vrátila k svojej pubertálnej modlitbe: Bože už ma zabi prosím! O deti sa postará hocikto druhý, možno i 100x lepšia ako ja. Aj tak po nich len ziapem.
Nevedela som čo robím zle, ale nejak očividne akákoľvek moja snaha vychádzala nazmar. Ale bola som hladná a chcela som sa konečne najesť aj ja, nemyslieť len na deti, nešetriť jak blázon, čo si 3 roky na seba nič nekúpil. Som tak hrozne sebecká? Som tak veľmi rozmaznaná, že keď chcem chodiť oblečená pekne, lebo som žena, je to už nad limit a na to ja nemám nárok? Mala som pocit, že asi áno, som rozmaznaná, lebo od hladu neumieram, obliecť si mám čo, mám kde bývať a stále mi to nestačí. Bola som chodiaca troska, zrak sa mi zahmlieval a pomaly pomaličky som kráčala cestou k šialenstvu. Mňa Boh nemá rád, čo už, asi nie, mne proste nepomôže, môžem si denne čítať to miesto kde hovorí proste a dostanete a nebuďte ustarostení čo budete jesť... Mňa Boh nepočuje. Alebo je chyba v prijímači? Asi hej, jasné že je chyba niekde vo mne. Som proste zlá. Mám sa niečomu naučiť? Bože, neser ma, chceš povedať, že som niekedy peniaze rozhadzovala? Alebo mám skresať svoje nadmerné ego? JA, žgrlo a zakomplexovaná babizňa?
Na moju otázku prečo ja, som si vedela odpovedať aj sama - lebo niekto sa musí mať aj zle. Veľa som rozmýšľala o utrpení, o miliónoch ľudí čo umreli, umierajú v bolestiach, čo majú ťažký život od začiatku do konca, čo Boha prosia o pomoc a pomoci sa nedožijú. Ako 6mil. židov, ako vyvraždení indiáni, ako od hladu umierajúci... Možno aj ja patrím k nim a Boh mi nepomôže.
Pozitívne myslenie praktizované 10 mesiacov bolo úplne naprd. Ja pesimistka som sa v rozmýšľaní zmenila na optimistku. Ale nešlo to z môjho vnútra, vnútro bolo smutné a ja som sa len donútila veriť v lepšie časy. Nepomohlo.
"Nemáme právo VYŽADOVAŤ od BOHA, aby sme toľko netrpeli. A nie je nič zlé na tom, keď sa akýmikoľvek legálnymi prostriedkami pokúšame svoje utrpenie zmierniť." (Crab/Allender: Naděje v utrpení) Tak som začala Boha prosiť o silu. Aby som vládala žiť. A zmierovala som sa s ťažkosťami a trápením, že možno budem takto žiť až do smrti. Možno? Do smrti? Cítila som, že svojimi vlastnými silami na svojej situácii nezmením nič. A nejak som vedela, že takto zle nebude večne. Raz to skončí a mne sa začne dariť. Alebo zomriem. Alebo príde niečo ešte horšie.
Rozčuľovali ma názory, že utrpenie má človeka niečomu naučiť. Bože, prečo ja mám byť tá múdra, radšej chcem zostať sprostou, prosím, neuč ma nič... ja fakt chcem byť radšej ten debil! "Život neni získavanie dostatočného množstva údajov, ktoré nás nakoniec dovedú k tomu "veľkému AHA!" Je to púť na ktorej si vybavujeme všetky tie vzácne pravdy, ktoré poznáme už odjakživa, otvárame sa novosti každého okamihu v starých pravdách." (Fulghum: Kniha nielen o duši) Utrpenie je skúška. Obstála som? Na vraždu sa schyľovalo, nebola som ďaleko, nervy napäté na prasknutie a ako lev v klietke žiadna možnosť úniku. Zistila som, že zabiť nie je vôbec ťažké, keď je človek zahnaný do kúta. Byť šľapkou som zavrhla ani nie kvôli morálnym zásadám, ako že som nechcela, aby sa za mňa moje deti hanbili. Babám, ktoré to robia možno trochu rozumiem. Na potrat som nemala odvahu...
Utrpenie je skúška. Urobila som niečo? Pomohla človeku vedľa seba?
Prijala som utrpenie, nevládala som žiť a prežívala zo dňa na deň. Bez chuti. Bez radosti. Bez nádeje. V hmle a šedi. Prosila som Boha o silu. Chodila medzi ľudí v špinavých rifliach, bolo mi už všetko jedno. Aj dcéra chodila do školy v špinavých veciach. Bože, existuješ vôbec? Povedz mi aspoň búú, počuješ ma vôbec? Nič. Len ticho. Boh v mojom živote nerozpráva, je len ticho. Nechutilo mi jesť, nebavilo ma nič.

Toľko všeobecne o mojich pocitoch a teraz konkrétne udalosti.

Niekde v strede týchto pocitov som otehotnela s druhou dcérou a našla si prácu. Práca... Veľká to vec, Boží zásah priamo z neba, dozvedela som sa o nej od úplne neznámeho chalana, ktorý sa mi prihovoril vo vlaku. Poslala som životopis na mail, ktorý mi dal, bola na pohovore a vzali ma. Bavila ma (logistika) a tešila som sa z nej. Ak som predtým mala more času ale nie dosť peňazí na jedlo, teraz to bolo presne opačne - mala som peniaze ale nemala som čas ísť si ani nakúpiť. Hrozne sprostá irónia osudu. Ďalšou iróniou bolo, že ak po pôrode nenastúpim do práce, nebudem mať na jedlo, ak do práce nastúpim, nemôžem sa starať o malé bábo. Čo si vyberiem? Dať ho na adopciu - nemám to srdce brať prvej dcére súrodenca. Dať ho do domova som vylúčila. Veľmi som sa bála, že by som ho po nejakom čase (roku) nedostala späť. Mala som kámošky, ktoré porodili pol roka predo mnou a nesmelo som dúfala... že možno oni... na nejaký čas... by sa ujali môjho bábätka. A keď by ho mohli kojiť, to by bolo úplne rozprávkové. Nepotrebujem, aby ma moje dieťa malo rado, nežiarlim, kľudne nech priľne k niekomu cudziemu, hlavné je, že prežije aj ono, aj ja.
Partia kámošov mi hovorila, aby som zostala s mrňúsom doma aspoň 6 mesiacov, že mi i finančne pomôžu. No... uvidíme... možno zostanem.
Všetko čo som vtedy robila išlo tak neskutočne ťažko, furt v jednom kuse s problémami. Mizerný, zasratý život! Aspoň pôrod bol v pohode. Prvé mesiace po som odpadávala únavou, ale keď som tu, tak som to asi prežila. Staršia dcéra nepočúvala až tak, že som ju začala nenávidieť. Bola na nevydržanie a ja som nevládala. Nenávidieť svoje dieťa... fuj, že sa nehanbím niečo také napísať... nuž... nehanbím.
Po roku v práci sa vrátil muž, nerozumeli sme si ako vždy, ale aspoň deti mali otca a otec mal peniaze. V podnájme sme mali internet, kúpila som staršie auto, objavila som naničmamu :) a skúšala prácu cez internet.
Nevládzem... som unavená... nenávidím sa... - toť najčastejšie slová z môjho denníka. Peniaze došli, muž musel opäť na zárobky. Prešiel ďalší smutný rok. Plakávala som od zúfalstva a únavy. Kde má toto koniec? Aspoň, že deti raz určite vyrastú... nebude to večne takéto...

A potom to prišlo!
Pocit.
Obyčajný hlúpy pocit. Cítila som sa moc fajn. Tak nejak isto. Cítim, že to ťažké v mojom živote je už za mnou. Bieda a hlad sa nevrátia. Ale to veľké, čo mám urobiť, je ešte len predo mnou. A možno to bude rovnako ťažké.
Pocit.
Istota.
Cítim, že konečne stojím na pevnej zemi. Mám radosť. Radosť vo vnútri. Teším sa, nebojím sa a som zvedavá čo bude ďalej.

Sú situácie v živote, ktoré sú ťažké veľmi veľmi dlho. Nepomáha ani Boh (nie že by nechcel), ani pozitívne myslenie, ani snaha, ani to, že sa človek ide roztrhať. Nič nepomáha. Ja som to brala tak, že teraz mi má byť jednoducho ťažko a aj keby som sa rozkrájala, tým ťažkým obdobím musím len prejsť. NECHAŤ VECIAM VOĽNÝ PRIEBEH. Prijať svoje trápenie, zmieriť sa s ním a nechať veci plynúť.

Moja dobrá nálada neni odrazom financií, ktoré dorazili, lebo rovnakú sumu priniesol muž i pred rokom a veselo mi vtedy nebolo. A teraz to tak isto vyzerá, že sa peniaze veľmi rýchlo minú.
Trochu som zmenila stravovanie, jem viac zeleniny a menej varím (takže vlastne nevarím vôbec).
Ale je možné, že som už načisto zošalela. Nech! Ak takto vyzerá šialenstvo, beriem ho všetkymi desiatimi.
Alebo ma to naplnil Duch Svätý? Ďakujem za návštevu Duchu a cíť sa u mňa ako doma. Tvoju návštevu si vážim.

Ďakujem Bože.