Prebdená noc

Jeseň - jeseň je tu. Milujem toto ročné obdobie. Snáď aj preto, lebo som septembrová panna. Pre mňa je to krásne obdobie aj napriek tomu, že je v mojej duši a srdci plné melancholie...Cítim tú ťažobu melanchólie v hrudi. Je v nej smútok, ktorý nedokážem vysvetliť. Ľahnem si do postele, zízam do stropu,počúvam hudbu a dávam jej voľný priechod, dovolím jej, aby so mnou žila, dýchala, aby mnou prechádzala...A čakám aká bude múdrosť, ktorú mi ukáže..Snažím sa zo všetkých síl zadržať slzy, ale nemôžem si pomôcť...tečú,ticho mi stekajú po lícach a padajú na vankúš. Nie, netrápim sa, naopak, som šťastná. Spomínam na detstvo a na zážitky z neho a na všetko krásne aj škaredé na mojej ceste v tomto živote. Ide mi z toho "roztrhnúť" hruď, aká som vďačná Bohu,že mi dal tento dar- že som to všetko mohla prežiť, precítiť, vidieť, počuť...Ďakujem, že mi bolo dopriane padať, ale aj vstávať.Že mi bolo dopriane byť šťastná ale aj nešťastná a smutná. Dúfam, že ešte mi bude darované veľa dobra a lásky a zdravia a tej nádhernej melanchólie, s ktorou akoby som sa očisťovala a uvedomovala si viac a viac SEBA. A zmysel všetkého okolo nás. Čítala som v jednej knihe, že že do života vchádzame ako doprostred filmu a uprostred filmu z neho aj odchádzame...Ten film stále pokračuje. My do neho vstúpime a zasa odídeme... Všetci to robíme. A neexistuje správny alebo nesprávny čas. Existuje len náš čas. Bol to náš čas, keď sme sa narodili a bude to náš čas keď budeme odchádzať. Ale dovtedy je ten čas náš-môj - tu a teraz, v tomto okamihu na tomto mieste. A neverím v peklo a zatratenie potom, keď odídem z tohto filmu...Nemyslím, že pôjdem do pekla, tam som už bola.