Presne pred rokom 11.

Do ošetrovne vbehla so smiechom nová tvár. Obe ruky mala snáď až po plecia omotané obväzmi. Zjavne sa pred chvíľou ktosi z kolegov zaúčal v obväzovej technike na jej horných končatinách.

- Konečne si ich môžem dať dole! – radostne zvolala a pristúpila ku môjmu stolíku.

- Potrebuješ pomoc, Simone? - prezvedal Igor.

- Netreba, rozmotávanie zvládnem i sama.

Potom zbadala napoly odhalenú ranu, modrofialový prst a necht so stehmi.

- Oh, to muselo bolieť. To je ten pomliaždený prst?

- Pomliaždený prst, zlomenina v poslednom článku a necht … - práve jej poskytoval doplňujúce informácie, no ja som ho nedokázala počúvať. Zamiešala som sa im do rozhovoru.

- Prosím vás, nemôžete sa zhovárať v latinčine?

Simone sa na mňa nechápavo, ba priam urazene pozrela.

- Nechcela som sa vás dotknúť, ale ja podobné rozhovory neznášam. Mne je pri nich zle. A vôbec netúžim nanovo počuť, čo so mnou je alebo nie je.Teda okrem toho, čo si musím vypočuť od pani doktorky. Ak nechcete, aby som sa tu zosypala zo stoličky. Latinčine nerozumiem, tá mi neprekáža a vy môžte nerušene pokračovať v rozhovore.

- Aha, rozumiem – prijala imaginárnu fajku mieru Simone a doplnila veselo – niečo podobné poznám z domu. Keď sa v nedeľu s rodinou zídeme pri obede a s mamou začneme rozoberať naše zážitky z nemocnice, vyháňa nás otec od stola.

- Keby ste bývali u mňa, vôbec vás ku stolu nepustím – odvetila som rázne a začala sa tiež smiať.

- Tvoja mama pracuje v nemocnici? - zareagoval prekvapene Igor.

- Áno, presne o poschodie vyššie.

Našu debatu prerušila mladá policajtka s kolegom.Práve dorazili na pohotovosť.

- Tak kde sa nachádza naša obeť? - spýtala sa rovno odo dverí.

- Leží v kabínke číslo jeden, ale jeho tlmočník kamsi zmizol – informoval ju Igor.

- A on vôbec nevie nemecky?

- Ani nemecky, ani anglicky.

Policajti zamierili ku kabínke a napriek predošlej informácii sa pokúsili nadviazať dialóg s mĺkvym Afričanom.

- Preukaz? Meno? Rozumiete nemecky? … What´s your name? Passport? Where are you from?

Po pár pokusoch neúspešný monológ vzdali. Medzitým niekto upozornil doktorku Schmidtovú, že už prišli.

- Prepáčte nám menšie nedorozumenie, ale ja som výslovne požiadala jeho sprievodcu a tlmočníka, aby sa nikam nevzdialil, kým neprídete. Kolegovia ma informovali, že napriek upozorneniu odišiel. Vraj sa vráti o desať minút, ale odvtedy ubehla aspoň polhodina.

- Ktohovie, čo sú zač a či majú povolenie k pobytu.

- S podobnými prípadmi sa na oddelení stretávame pravidelne. Prídu sa dať ošetriť, povedia, že idú na WC a viac sa nevrátia. Ani jeho už asi neuvidíme. Len neviem, ako sa teraz dohodneme s jeho krajanom.

- A zistili ste, čo sa vlastne stalo a či chce podať trestné oznámenie?

- Vraj šli ráno do práce a niekto ich napadol. Strhla sa bitka a tu prítomný utrpel zranenia.

- V poriadku. Chvíľu počkáme, či sa kolega predsa len nevráti späť.

Asi sa tak rozhodli, lebo im je známe, že v Afrike čas nehrá rolu a kto sa v Afrike narodil, nerobí si starosti s časom ani v Európe.

Ubehla nasledujúca štvrťhodina, mladého zbeha nikde (kamarát spoza plachty za celú dobu ani len nepípol) a policajti začali byť nervózni.

- Čo teraz? Príde? Nepríde? Čakať či odísť? - načala rozhovor mužská polovica dvojice.

Jeho kolegyňa sa obrátila na doktorku Schmidtovú, ktorá sa konečne začala venovať môjmu chromému prstu.

- Pamätáte si, ako sa vyjadril dotyčný? Chcú podať trestné oznámenie na neznámeho páchateľa alebo sa prípad skončí ošetrením u vás?

- Naozaj vôbec netuším – pokrčila ramenami oslovená.

- Problém je v tom, že my tu nesmieme takto nečinne sedieť – pripojil sa kolega – ak sa kdekoľvek v meste teraz niečo zbehne, musíme byť na príjme. Inak by sme z toho mali iba zbytočné nepríjemnosti.

- Chápem. Tak čo navrhujete?

- Ak sa jeho krajan vráti a rozhodnú sa pre trestné oznámenie, musia sa sami dostaviť ku nám na stanicu. Sedíme o dve ulice ďalej, na pár krokov odtiaľto. Tam spíšeme výpoveď. Ak by ale...

Nedokončila, lebo ktorýsi z ošetrovateľov hlasno zvolal:

- Už sa vracia!

Komentáre

...no a teraz zasa cakat na pokracovanie... ;-) Fakt to tam maju zaujimave.

čakáš, čakáš na pokračovanie. Konečne zbadáš, že niečo nové. Rýchlo zhltneš.... A s poslednými riadkami si uvedomuješ, že zas musíš čakať ÚsmevÚsmev

dobre, tak vam skratim cakanie po 11 a pridam cakanie po 12 Váľam sa od smiechu po podlahe

presne tak

 

ale zaroven je super sa tešiť na ďalšiu kapitolu :-)

Úsmev

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok