Presne pred rokom 12.

A naozaj! Do ošetrovne vstúpil mladík s ebenovou pokožkou. Takže sa jednalo iba o afrických desať minút.

- Prečo ste nečakali na oddelení, kým neprídeme? - osopila sa naň podráždená policajtka.

Iba čosi ospravedlňujúco zamrmlal.

- Skade pochádzate? - spýtala sa o kus zmierlivejšie.

- Zo Somálie.

- Obaja?

Nemo prikývol.

- Poprosím vaše doklady.

Podal jej nejaké papiere.

- A váš kolega?

Spoločne podali i tie. Zdalo sa, že v papieroch všetko súhlasí a nejedná sa o ilegálnych prisťahovalcov. Taký by sa ani v prípade prepadu nevrátil.

Sama som raz bola svedkom dopravnej nehody, keď Slovensko ešte nepatrilo do EÚ a ku ilegálnym prisťahovalcom sa hromadne zaraďovali i obyvatelia bývalých socialistických štátov. Vrátane Sk. Hnala ich vidina lepšieho života. Naivne verili na pečené holuby. Keď sa to tak vezme, ani Afričania nerobia nič iné, ako sme vtedy robili my. S jedným podstatným rozdielom. My sme doma nehladovali a neutekali pred občianskou vojnou či vraždiacimi rebelmi. Len si akosi nechceme spomenúť, kto je z veľkej väčšiny zodpovedný za celú ich mizériu.

V spomínaný večer sa konala nejaká oslava na Slovenskej katolíckej misii. Zrazu niekto dobehol hore na poschodie a vzrušene nám oznamoval, ako jednu Slovenku zrazilo na prechode auto. Vybehla z budovy, zbadala električku na zastávke desať metrov oproti a splašene sa ku nej rozbehla. Nepozerajúc napravo ani naľavo. Šofér v tme nemal šancu včas zareagovať. Nabral ju.

Keď sme zbehli dolu, dievčaťa nebolo. Iba ktosi z jejnových známych zahlásil:

- Nevlastní povolenie k pobytu. Bála sa výsluchu u policajtov, a tak zdrhla. Aj do nemocnice sa odmietla ísť nechať vyšetriť. Tvrdila, že jej nič nie je.

Chvíľu sme sa pohoršovali nad toľkou hlúposťou, keďže vnútorné zranenia voľným okom nevidno, no nik nezistil, o koho presne sa jednalo. Na misii sa v tých časoch pohybovalo mnoho osôb inkognito. Dodnes netuším, ako sa príbeh skončil.Či s následkami, či bez.

- Teraz nám opíšte, ako došlo ku zraneniam – vyzval policajt tlmočníka.

Somálčan stál ku mne chrbtom a rozprával veľmi potichu. Ako každý, čo žije v cudzej krajine s povolením na dobu určitú a má rešpekt predprísnymi, nepodplatiteľnými ochrancami zákona. Predovšetkým v podobne nepríjemných situáciách.

- Takže chcete podať trestné oznámenie? - pokračovala vo výsluchu policajtka. Chcela počuť konečné rozhodnutie po toľkých zbytočne premárnených minútach.

Afričania sa začali medzi sebou o čomsi dohadovať v rodnom jazyku.

- Pozrite, čakaním na vás sme stratili kopu drahocenného času. Rozhodnite sa tu a teraz, čo vlastne chcete! V podstate sú dve možnosti. Buď spíšeme celú zápisnicu priamo v nemocnici alebo si iba poznačíme vaše osobné údaje, aby sme vám pridelili číslo spisu.S ním môžete zvyšok dokončiť kedykoľvek u nás na stanici – ukončila hlasom, ktorý nestrpel žiadne ďalšie výhovorky.

Afričania opäť dali hlavy dokopy a nanovo sa radili. Ich konečné rozhodnutie som pochopila až z odpovede strážcov zákona.

- V poriadku, ideme do auta pre zápisnicu. Zachvíľu sme späť. Nie že zatiaľ niekam na desať minút zmiznete! - poznamenali ironicky.

Keď sa vrátili nazad, držali v rukách potrebné formuláre a policajtka sa usilovne pustila do spisovania oficiálneho záznamu.

Doktorka Schmidtová si pozorne prezerala svoju výšivku na mojej ruke. Ja som sa snažila hľadieť inam, hoci tá modrofialová farba a kúsky vytŕčajúcich, belasých stehov sa nedali len tak ľahko odignorovať.

- Musím priznať, som spokojná so svojou prácou – veselo na mňa žmurkla, ako by mi dávala znamenie, že deti v družine nebudú musieť nič modelovať.

- Váš spokojný výraz aj mňa veľmi teší, ale rada by som sa spýtala, ako je to teraz s PN-kou?

- Ja som vám ju včera nevypísala? - pozrela na mňa prekvapene.

- Nie. Dostala som iba pár tabletiek v sáčku a sprievodnú správu s číslom, kam sa nahlásim na kontrolu o desať dní.

Akonáhle som tú vetu vyslovila, spomenula som si, že som na telefonát vlastne úplne zabudla. Nieto ani divu. Udalosti posledných hodín mi nedovolili myslieť aj na vybavovanie extra termínov.

- V poriadku. Teraz vám zaviažeme ranu –prerušila vetu v polovici, aby vydala pár odborných pokynov Igorovi – a ja dokončím papierovačky. Okrem chýbajúcej PN-ky dostanete odo mňa aj recept. Tabletky musíte brať poctivo. Vo vašom prípade nepôsobia iba proti bolestiam, chránia vás i pred prípadným zápalom. Rana sa musí zahojiť. Nepotrebujeme žiadne komplikácie!

- Jasné, vyplním – kývla som poslušne hlavou – a už ma trápi iba posledná nevyjasnená otázka. Včera a dnes ráno som sa presvedčila, že si ani len chlieb poriadne nenatriem. Kým sú moji chlapi preč, vypomáham si sama. Ako je to u mňa s vychádzkami? Smiem si ísť kúpiť niečo na jedenie, ak sa nemienim dookola napchávať é-čkovou pizzou z mrazáku?

Prvý a zároveň posledný pracovný úraz som absolvovala pred 16 rokmi. Cestou do práce som nešťastne stúpila na obrubník a natrhla si šľachu. Vychádzky ma vtedy, popravde, veľmi nezaujímali.

- Vy, ak chcete, môžete ísť pre mňa, za mňa i na dovolenku – zvolala prekvapene, že sa na niečo tak samozrejmé vôbec pýtam – kľudne si choďte prevetrať hlavu. Veď nemôžete celý deň iba doma presedieť! Jediný zákaz sa vzťahuje na vaše zamestnanie. Tam momentálne nie ste poistená.

Jej odpoveď ma potešila. Na dovolenku som nemienila ísť (aj keď za uváženie by stála). Každá iná zmena mi bola vítaná. Moje nasledujúce prechádzky s povinným emergency-programom však namiesto mňa naplánovali iní „animátori“ a nespýtali sa, či súhlasím s rozpisom.

- Ak sa váš stav nezhorší v zmysle stúpajúcej teploty či neznesiteľných bolestí, chcem vás vidieť v piatok. Opäť medzi ôsmou a deviatou. V opačnom prípade prídite zajtra.

Jej posledné rozhodnutie ma vôbec nepotešilo. Skôr mi nasadilo chrobáka do hlavy.