Presne pred rokom

Nie je ľahké vyžadovať od kostí krátko pred päťdesiatkou, aby držali človeka pokope ako kedysi v bezstarostnej dvadsiatke. Skôr sa treba tešiť, že sa doposiaľ nerozpadli.

Nový rok nezačal práve najlepšie. A popravde, ten predošlý končil ešte horšie.

V sobotu, keď už žiaden lekár neordinoval, lebo podľa vzoru ostatných kolegov pomaly chladil šampanské na nedeľňajšieho Silvestra, som si laicky a so slzami v očiach sama stanovila zdrvujúcu diagnózu. Tú nečakanú, beštiálnu a v takých dimenziách doposiaľ nepoznanú bolesť vyvolal zaisto prolaps medzistavcových platničiek.

 Sprievodnými znakmi prvých dvoch januárových týždňov bolo štrnásť prebdených nocí, tri vynechané (avšak ospravedlnené) pracovné dni, silné medikamenty od lekára s následným nežiadúcim účinkom, neporiadok v domácnosti, celý rad čiastočne ukončených vyšetrení a … strach, čo sa z bolesti vykľuje.

Ako prvú som na začiatku roku spoznala našu internistku. O dva dni neskôr nového ortopéda a ten ma pre istotu – než sám začne s kompletnými vyšetreniami - poslal najprv ku ženskej.

 Keď krátko predtým umrie nečakane pár známych v približne rovnakom veku, keď si človek vypočuje, čo všetko znamenali podobné diagnózy u tretích ôsob, ide si iba s malou dušičou vypočuť verdikt lekárov. (A to ani nespomeniem, čo stálo v jednej kapitole z knihy pre mládež, ktorú mi dal úplnou náhodou prečítať pár dní predtým syn. Z nespočetných osobných skúseností verím na podobné znamenia a toto ma priam zamrazilo...)

Šéfka preventívne vybavila za mňa zástup, ak by sa kontrola u doktorky neplánovane predĺžila. V ten deň pripomínala gynekologická ambulancia skôr oddelenie pediatrie. Hneď tri pacientky priviedli so sebou i svoje dvojnohé, aktívne životabudiče. Aby som zahnala vlastné chmúrne myšlienky, načala som neviazaný rozhovor s jednou z nich. Jej polročné bábo si okolitý svet zatiaľ iba skúmavo prehliadalo, čo sa o ďalších dvoch o trochu starších kumpánoch tvrdiť nedalo. So zvedavosťou ich veku typickou opustili bezpečné náručia mám, aby s neskrývaným záujmom intenzívne spoznávali neznáme priestory. Ich mamy nesedeli, ich mamy upachtene lietali v tesnom závese za nimi.

Keď som sa konečne dostala dnu, pani doktorka práve narýchlo upratovala rozhádzané kocky po roztomilom, asi dvojročnom chlapcovi.

- Ospravedlňujem sa, ale dnes to u mňa vyzerá ako v materskej škôlke – zrazu jej čosi veselé napadlo, v očiach sa na moment zablyslo šibalstvo a vzápätí vystrela ku mne ruku s dreveným obalom – alebo by ste sa chceli zahrať i vy?

- Mne deti neprekážajú, práve naopak. Ale ja sa s podobnými pomôckami nahrám a naupratujem dosť i v práci – odvetila som pobavene.

- Pracujete v škôlke? - premerala si ma prekvapene.

- Nie, v družine.

- Tak to vás úprimne obdivujem. Túto robotu by som nikdy v živote nechcela robiť. Ani nie tak kvôli deťom, skôr kvôli dnešným rodičom.

- Hovoríte mi z duše, pani doktorka. Na svojich sa zatiaľ sťažovať nemôžem. Sama však s hrôzou sledujem, ako stále viac pribúda tých nemožných, priam arogantných. Ja vlastne už teraz preventívne vyhlasujem, že raz práve kvôli ním dám výpoveď!

 A potom sa mi zdôverila s niečim, čo síce situáciu nezmení, ale človeka zaisto poteší, ak i nestranný pozorovateľ potvrdí jeho najskrytejšie myšlienky. Čím sa automaticky zaradí do rovnakej krvnej skupiny.

- Sama som zhrozená z vlastného syna, ako sa správa, lepšie povedané s akými požiadavkami pristupuje napríklad ku vychovávateľkám v škôlke svojho syna. Dnešní mladí ľudia si myslia, že budú dávať príkazy druhým, ako majú alebo nemajú vychovávať ich vlastné deti. Chcú sa zbaviť akejkoľvek zodpovednosti. Nechápem, kam toto všetko speje a načo teda vlastne priviedli na svet deti! Ale teraz sa poďme venovať tomu, prečo ste ku mne prišli vy...

Bola som jej vďačná za ten krátky úlet od témy, ktorý ma myšlienkami presmeroval úplne inam. A výsledok kontroly ma aspoň v to doobedie nadnášal radosťou. Len nie nadlho.

- Pre dnešok som s prehliadkou spokojná. Váš problém sa zdá byť úlohou čisto pre ortopédov. S najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o pricviknutý nerv. Môže to mať za následok stres, nedostatok pohybu a mnoho iných faktorov.

- S tým stresom vám dávam za pravdu. Tento rok som prebrala novú a zároveň veľmi náročnú skupinu, ktorá by i iných dohnala na pokraj zúfalstva. No pohyb mi zaisto nechýba. V práci si častokrát ani len na chvíľu nesadnem.

- Mnohé pacientky majú mylnú predstavu o správnom dávkovaní pohybu. O jeho intenzite a množstve. Aktívny pohyb v preklade značí neustále chodiť. Aj dve hodiny v kuse. V super rýchlom tempe.

- Ok, teraz v decembri, januári jazdím mestskou hromadnou. Akonáhle teplota vystúpi nad desať stupňov, vyťahujem bicykel z garáže a cestou do roboty tam a späť poctivo odšliapem štrnásť kilometrov. Ako doplnok ku pohybu v robote.Ani dážď ma neodradí. Ku tomu raz týždenne tai-chi a niekoľkokrát do mesiaca osem kilometrov nordic walkingu.

- Štrnásť kilometrov plus ten zvyšok? To je potom iná vec! - zatiahla pochvalne a srdečne sa so mnou rozlúčila.

Do družiny som dorazila iba so štvrťhodinovým oneskorením.

- Tak ako? - vyzvedala ustarostene kolegyňa.

- Prvý úsek úspešne zdolaný!

Svoju výpoveď som podfarbila odľahčujúcim výdychom a podrobne opísala priebeh predošlej návštevy.

- Vďakabohu! A čo teraz?

- Nasleduje druhý maratón u ortopéda. Ako a kedy skončí? Hmm, necháme sa prekvapiť. Ale momentálne je mi to naozaj úplne jedno. Dnes si budem spokojne driemať na výslní a slastne vychutnávať zvyšok dňa.

Cesty Božie sú však nevyspytateľné, a tak nás ktosi zhora prekvapil i tentokrát. Určite nie príjemne. O čosi neskôr ma zasa raz v nesprávnom čase navigoval na nesprávne miesto. A tak i moje predošlé predsavzatia nabrali celkom iný, nečakaný smer a spád.

Komentáre

no, máš talent presťať v tom najzaujímavejšom Úsmev

Alebo to je talent, každý predel vedieť podať tak, aby človek s napätím čakal, čo bude ďalej ÚsmevÚsmev

nuz, sama neviem Úsmev

No však ako píše Dáša, vieš kedy prestať Pohoda a keby ti málo nebolo s tým, čo si už mala na rováši, čítala som pokračovanie ... Joj deva, veru veľmi náročný minulý rok si ty mala. 

a akosi to nechce koncit Mlčím

Oj nesranduj, čo sa ešte ďalšie deje? Prácu si asi nemenila, okrem iného?

odkedy firmu, kde pracuje muz, odkupili Americania, melie sa tam vselico, len nic dobre, a tak uz od jula zvazujem zmenu zamestnania na plny praovny uvazok - zatial som oslovila byvalu sefku a takmer ma vzali nazad, ale bohuzial sa prihlasil na to miesto niekto interne a podla firemnych pravidiel museli najprv uprednostnit jeho ... ale ja som si to predstavovala tak, ze do konca skolskeho roku zostanem na skole, uzijem si poslednych 6-tyzdnov prazdnin a potom moze prist nieco nove alebo vyhra v lotte PohodaVeľký úsmev

Držím palce, aby sa niečo z toho podarilo. Úsmev

dakujem ... necham sa prekvapit Úsmev

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok