Presne pred rokom 13.

- Tak najprv mi tvrdí ´o desať dní´ a zrazu sem chodím častejšie než na klavír??? Samozrejme, že sa podriadim príkazom lekárov, veď sa jedná o moje zdravie. Ale nezdá sa jej vari niečo na rane, keď mi nečakane, priam exponenciálne, navýšila kontroly???

Igor sa postavil ku stolíku a poukladal naň všetko potrebné.

- Potrebuješ pomoc? - spýtala sa ho Simone, keď zbadala, ako mi nemotorne navlieka obväz. Použil techniku ako Otto. Prirovnala by som ju naťahovaniu stočenej ponožky na nohu. Naozaj netuším, či mal rešpekt pred ranou, alebo sa jednalo o nový spôsob viazania, čo prednedávnom zaviedli na oddelení, ale zatiaľ ho časť tímu neovláda.

- Nie, to je v pohode – nemienil sa dať zahanbiť a zároveň mi prstami nešikovne pritlačil na ranu. Konal automaticky, nie naschvál. Mnohým sa nedarí, ak majú pocit, že im niekto pozerá pri práci na prsty.

- Sssss – zasipela som.

- Prepáčte, nechcel som – oľutoval svoj predošlý čin a zároveň zneistel. Zabudol, ako postupovať ďalej. Obzeral si obväz z každej strany.

- Váš kolega to včera nastrihol tu a snáď ešte i tu. Tým získal dva konce. Za ne potiahol, čím sa rozvinuli dva pruhy. Zviazal mi ich na zápästí a potom druhýkrát na opačnej strane.

Vďačne si nechal poradiť. Pokračoval podľa mnou odpozorovaného návodu, ale ako napotvoru mu na záver nevyšla správna dĺžka koncov. Chýbali mu aspoň tri centimetre. Potiahol za ne a dúfal v zázrak. Či sa na poslednú chvíľu predsa len neumúdria a dobrovoľne nenatiahnu. Po druhýkrát mi tým spôsobil bolesť. Vraví sa tomu začarovaný kruh.

- Veľmi sa ospravedlňujem, ale chybu som spravil na začiatku. Neodhadol som dĺžku spodnej vrstvy. Musíme začať odznova!

Nasucho som pregĺgla. Pri sťahovaní obväzu z minidlahy, ktorá sa čiastočne dotýkala rany, som opäť zatínala zuby.

Nasledujúci pokus sa, našťastie, vydaril. Bolo mi však jasné, že obväz bude krvavý i nabudúce.

Keď ma Igor prestal trápiť, doniesla mi doktorka Schmidtová sľúbené papiere s novou sprievodnou správou.

- Všetko dôležité je tu. A naďalej platí: pri teplote a neznesiteľných bolestiach vás vidím zajtra!

S PN-kou som sa pobrala rovno do školy. Dorazila som presne na začiatku veľkej prestávky. Na prvom poschodí sa okolo mňa okamžite zhŕkli moji minuloroční tretiaci. Cez rodinné zväzky sa ku nim dostalo pár základných informácií. Zahrnuli ma kopou otázok a prianim skorého uzdravenia.

Pristavili sa i učiteľky, čo sa práve nachádzali nablízku. Len riaditeľka sa tvárila, že je zavalená dôležitejšou robotou.

Priamo po návšteve školy som zamierila do lekárne za rohom. Staršia lekárnička najprv nevedela, ako do systému zadať pracovný úraz, nuž si zavolala na pomoc kolegu. Spoločne zistili, že jeden z liekov nemajú na sklade. Pozrela na mňa, aby mi navrhla riešenie a popritom zbadala, ako vyťahujem peňaženku.

- Pri pracovnom úraze neplatíte za lieky nič. Poplatky úplne preberá poisťovňa zamestnávateľského združenia. Chýbajúce lieky tu môžu byť dnes o tretej. Tak ako, objednám vám ich?

- Ďakujem za potešujúcu informáciu. Aspoň niečo pozitívne na celom nešťastí. Ja však nebývam vo vašej štvrti, preto najprv vyskúšam šťastie inde. Než si ich nechám objednať do lekárne v blízkosti bydliska, lebo sem sa už dnes zaisto nevrátim.

Chápavo pokývala hlavou a vrátila mi recept.

O ulicu ďalej som potom dostala, čo som potrebovala.

Nasledovalo upozornenie, že v nasledujúce dni budem spávať ako batoľa.

- Tie druhé tabletky sú veľmi silné. Rátajte s nadmernou únavou. Na recepte stojí dvakrát denne, ale osobne vám radím, ak zvládnete odolávať bolestiam, berte ich iba raz denne a to večer. V žiadnom prípade teraz nesmiete riadiť auto!

Pri najlepšej vôli si nedokážem predstaviť, ako by som svojou nemohúcou rukou ovládala prevodovku. Situáciu by som nanovo prehodnotila, iba ak by mi za chrbtom vybuchla sopka. Prchať v rýchlom aute je predsa len výhodnejšie, ako sa brodiť po kolená horúcou lávou. Ale hazardéri sa nájdu všade, a tak bolo upozornenie spoza pultu na mieste.

Domov som dorazila krátko po druhej a okamžite prezvonila číslo na dohodnutie termínu. Skúšala som párkrát po sebe.Zakaždým bezúspešne. Netušila som, kam vlastne volám, ale povedala som si – snaha bola, svedomie mám čisté, nič som nezanedbala. Zajtra odštartujem pokus č.2.

Čo sa bolesti týka, nepociťovala som vďaka tabletkám nič. Chránili ma stopercentne. Iba do postele som padala ako polomŕtva. Aj preto som posledné večerné úkony plánovala doslovne na minútu. Aby som napríklad nezaspala počas umývania zubov, lebo moje viečka do dvadsiatich minút po ich požití vypovedali poslušnosť.

Ráno som ako prvé vzala do rúk telefón. Zaprisahala som sa, že ho nepustím, kým nezískam, čo mi nariadili na pohotovosti. Po istom čase sa z druhej strany spojenia ozval ženský hlas.

Vysvetlila som situáciu a na potvrdenie svojich slov prečítala vetu zo správy.

- Nerozumiem, prečo si sama máte nahlásiť termín, ale v poriadku. Tak príďte, hmm – na chvíľu zmĺkla – o desať dní na jedenástu.

Spokojná s výsledkom som začala pomaly realizovať, že v najbližšej dobe prespím snáď i koniec sveta. Okrem povinných kontrol v nemocnici.

Na ne som si v dostatočnej vzdialenosti od postele postavila nastavený budík, dúfajúc, že jeho drnčanie preberie i mŕtvolu.

Kým som brala utišujúce oblbováky, odvíjal sa príbeh podľa predpokladaného scenára. Deň a noc som predrichmala ako medveď v zimnom období. Aj on sa občas poberie oťapený von na kratšiu vychádzku. Predošlý spánkový deficit sa úspešne vynuloval a ja som sa prehupla po dlhej dobe do plusu. Bez podstatnejšej zmeny telesnej teploty som sa podľa dohody pobrala do nemocnice o dva dni.

Nesmierne ma potešilo, keď ma za automatickými dverami vyzdvihol Otto. Odviedol ma do druhej ošetrovne na pravej strane. Vo vnútri som pochopila, že lekárska izba leží schovaná medzi ošetrovňami jedna a dva.S prístupom do oboch.

Za stolom pri okne stála Andrea. Práve niečo ukladala do zásuvky, a tak nevidela, kto vchádza.

- Koho nám sem vedieš? - vyzvedala, naďalej otočená chrbtom ku dverám.

- Ten rozmliaždený prst – odvetil Otto.

Na pohotovosti neexistujú priezviská či mená.Pohotovosťou sa pohybujú diagnózy na dvoch nohách. Pri množstve neustále sa striedajúcich pacientov je to vcelku pochopiteľné.

- Jéj, zdravím vás – obrátila sa ku mne Andrea s úsmevom od ucha k uchu. Ako ku starej dobrej známej. Otto začal s odstraňovaním obväzu.

- Zdá sa, že ho budeme musieť navlhčiť. Je zlepený krvou.

- Nieto divu – pomyslela som si.

- Počkaj, pomôžem ti – pristúpila ku nemu ochotná kolegyňa.

- Chvíľu necháme vlhkosť pôsobiť a zasa sa vám budem venovať – vysvetlil mi a kamsi odbehol.