Presne pred rokom 14.

Ja som využila príležitosť a pustila sa s ňou do debaty. Podľa nepísaného pravidla „smalltalk zbližuje ľudí“.

- V deň úrazu som bola na kontrole u ženskej a zhodou okolností sme sa začali baviť o mojom zamestnaní. Ona tvrdila, že robiť s deťmi by v žiadnom prípade nechcela. Ani nie kvôli deťom samotným. Skôr jej prekážajú nevychovaní rodičia. Ja naopak tvrdím – a pobyt u vás ma o tom opäť presvedčil – že by som nechcela, ba ani nedokázala robiť vašu robotu. Nemám na ňu správny žalúdok, aj preto vám skladám svoj obdiv a poklonu. Za celý čas, čo som smela pozorovať dianie u vás, tie zranenia a stres... Vy tu ani nie že chodíte, vy tu lietate okolo bežiaceho pásu s novými a novými, rôzne dokaličenými pacientami!

- Ja svoju prácu zbožňujem – zamyslela sa nad doznievajúcimi slovami – a sú zamestnania, kde som behala oveľa, oveľa viac. Tu je to v pohode.

Zrazu sa zasekla a šibalským pohľadom sa poobzerala vôkol seba.

- Len to nesmiem tak nahlas hovoriť, lebo ma nechajú behať viac – sprisahanecky stíšila hlas.

Obe sme sa začali naraz chichúňať.

- Predvčerom som doma mužovi tvrdila, že sa u vás cítim ako v jednom z emergency-room seriálov – pokračovala som v družnom rozhovore.

- V nich to ale scenáristi riadne preháňajú. Na skutočnej pohotovosti nezažijete toľko krvavých scén a rodinných tragédii. Našťastie ani my, ošetrovateľky, nemusíme do jednej spávať s primárom, ako sa filmoví producenti snažia vsugerovať niektoré bludy naivným televíznym divákom.

- Zisk je pre kasy dôležitejší než nudná pravda. Dnes čím je niečo krvavejšie a rozhádanejšie, tým viac oblbnutých ľudí sedí nalepených na obrazovke. A ešte sa z toho i vytešujú, prípadne prihlúplo híkajú.

Náš neviazaný rozhovor prerušil príchod Otta. Odmotal mi uvoľnený obväz, skúmavo sa zahľadel na ranu a následne znepokojene zahlásil:

- Ja tam cítim nejaký zápach. Počkajte, zavolám doktorku.

Opäť som sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Nadýchla a vydýchla. Napriek preventívnym opatreniam ma zasa raz ovládla triaška. Z izby naproti vyšla neznáma lekárka. Pozdravila ma a spýtala sa, ako došlo k úrazu. Opísala som jej najpodstatnejšie udalosti posledných dní.

- Prišité to máte krásne – a so zvyškom sa obrátila ku Ottovi – znovu jej ranu vydezinfikuješ, obviažeš a na ďalšiu výmenu obväzu môže zájsť už ku svojmu domácemu lekárovi. Ja zatiaľ doplním sprievodnú správu.

V duchu som sklamane skonštatovala, že sympatickú doktorku Schmidtovú, ani nikoho iného asi tak skoro neuvidím. Ani rozhodnutie, kam v blízkej budúcnosti chodiť na preväzy, ma nepotešilo. Spomínaná domovská ordinácia sa mestskou hromadnou nachádza veľmi ďaleko. Preto. A autom som naďalej nesmela jazdiť.

Otto mi asi čítal myšlienky, keď vzápätí zahlásil:

- Pozrel som si, kde presne bývate. Podľa adresy premýšľam, či by ste nemohli zájsť aj ku Dr. Brinkmannovi. Je odborníkom na podobné zranenia. Má skúsenosti s pooperačnými ošetreniami a patrí do výberu poisťovne, čo sa pracovných úrazov týka. Neviem, či i váš doktor smie robiť isté zákroky. Každopádne, zvykneme ku nemu posielať našich pacientov.

- To je od vás veľmi milé. Srdečná vďaka. Ja už som tuho zvažovala, ako budem cestovať ku svojej doktorke do aleluja.

- Ale nenechajte sa zmiasť jeho adresou – uškrnul sa potmehúdsky – ordinácia sa nachádza pri „Východnom cintoríne“.

- Hlavne ak to nebudem mať ďaleko … tak alebo tak – pridala som sa ku žartovaniu.

V danom momente nik z nás nepredpokladal, že osud zasa raz zamieša karty inak a bez môjho súhlasu. A nové karty rozdal vzápätí.