Presne pred rokom 16.

Kolega Anton naklonil hlavu nad pravý a naďalej výrazne modrofialový prostredník so zreteľnými krvnými podliatinami.

- To si šila ty?

- Áno.

- Pekná práca. Radil by som ranu dôkladne premyť, potom prečistiť – ďalej použil výraz, ktorému som nerozumela.

- Myslíš, že mám znovu stiahnuť necht? - prerušila ho prekvapene doktorka a mne hrôzou takmer vypadli oči.

- Nie, to nie je potrebné. Lokálne umŕtviš a môžeš vysávať spod neho. Ešte by som boj nevzdával. Pokúsime sa ho zachrániť – zahlásil na záver a ja som sa nanovo rozklepala ako nedeľná huspenina.

Po „povzbudivom“ príhovore ma poslali na sálu a mladý ošetrovateľ začal podľa ich pokynov s premývaním. Na stolík rozprestrel nepremokavú podložku a postavil na ňu plastikový pohár. Doň nalial dezinfekčný prostriedok.

- Sem ponoríte prst a necháte ho namáčať 15 minút – inštruoval ma a zároveň nasvietil ruku operačnou lampou. A sám sa pobral vyplniť vynútenú prestávku zmysluplnejšou robotou.

Zostala som tam sedieť so svojim trápením sama. Tentokrát som nezabudla skontrolovať časový údaj na veľkých nástenných hodinách. Aby som si omylom nerozmočila stehy, ak by náhodou začalo byť na pohotovosti rušno a jej personál by na mňa z objektívnych príčin zabudol. Jeden nikdy nevie. Ale i na nedeľu na pohotovosti sa vzťahovalo všeobecne platné pravidlo, že je dňom (úrazového) pokoja.

Zrak mi medzi iným pravidelne zabiehal ku purpurovej farbe, ktorá vytŕčala z roztoku. Z nudy som odpočítavala pomaly sa vlečúce minúty. Keď mi ruka oťažela, začala som pridŕžať pohár, aby som ho náhodou neprevrhla. A na vylepšenie nálady si potichu spievala. Po istej dobe som si dokonca ľahla na lehátko, lebo tá strnulá póza sa znepáčila mojim krížom. Pohár som pritom posunula do polohy, kde sa prst naďalej poslušne nadnášal v chladivej tekutine.

Po dvojnásobku stanovenej lehoty sa vrátili nazad spoločne.

- To snáď nie je pravda – zabávala sa na čomsi schuti doktorka – to dokážete iba vy chlapi!

- Ako to myslíš? - zaujímalo mladíka.

- Kvôli takej drobnosti sa dovalili deviati v plnej výstroji do nemocnice!

- Čoby, napočítal som ich iba sedem.

- Áno, sedem v ošetrovni a dvaja v čakárni!

Vtom zbadala moju nechápavú tvár a pustila sa do vysvetľovania.

- Na ošetrovni sedí pacient, ktorému bolo treba urýchlene odstrániť prsteň. Dovalilo sa deväť požiarnikov. V plnej výstroji.

- Kvôli môjmu prsteňu by ste tiež volali požiarnikov? - prekvapilo ma nové zistenie. O niečom podobnom som nikdy predtým nepočula, hoci si ani žiaden iný postup v kombinácii so zraneniami neviem predstaviť.

- Samozrejme. Vlastnia špeciálny rezák … bože, hlava deravá, zasa mi vypadol jeho názov. Každopádne, teraz vám vpichnem anestéziu a ak budete statočná, ukážem vám foto požiarnikov v mobile – opäť sa pobavene rozosmiala.

Ja som nemala dôvod smiať sa, ani keby ich prišlo naraz sto, hoci jej veselosť mi trochu pozdvihla náladu.

- Spomínam si, bude to čosi ako u zubára. Len o stupeň či dva bolestivejšie.

Popravde povedané, lokálka číslo dva bola odpornejšia než lokálka číslo jedna.

S hrôzou som pozrela na doktorku, či to myslí vážne a zbadala čerstvý pramienok krvi, ako pomaly steká na podložku. Doktorka Schmidtová bola zahĺbená do práce a ja som mala pocit, že mi pod pokožku vstrekáva betón, ktorý tuhne okamžite, a rozpínaním masy sa mi koža rozletí na tisíc drobných kúskov.

Niekto mi neskôr potvrdil, že dostať anestéziu do opuchnutého prsta je naozaj horšie.

Ale doktorka dodržala sľub. Akonáhle skončila robotu, vytiahla z vrecka plášťa mobil a strčila mi ho pod nos.

- Aha, tuhľa.

Sadla som si. V tom istom momente sa ako na povel na chodbu vyrojilo z náprotivnej miestnosti sedem statných požiarnikov.

- Pani doktorka, ja neprestanem tvrdiť, že u vás je občas veselšie či napínavejšie než v kine! - zamrmlala som viacmenej pre seba.

- Chvíľu počkáme, než začne umŕtvenie pôsobiť a potom sa pustíme do čistenia – ukončila nateraz náš rozhovor, aby niekomu inému uštedrila nasledujúcu injekciu alebo zaznamenala do papierov zážitok s partiou hasičov. Keď som osamela po druhýkrát, začala som si znovu pospevovať. Nech niečim preruším neznesiteľné ticho a nemyslím na betón vo svojom ťažko skúšanom prste.

Komentáre

Oj, au ...  a boli aspoň fešní tí požiarnici? To ich ozaj dorazilo sedem, kvôli jednému prstenu?

nie 7, devät PrekvapenieVáľam sa od smiechu po podlahe ... poprve boli v plnych munduroch, podruhe som ich zazrela zboku a potretie, ta injekcia bola naozaj svinska, mi to bolo uplne jedno Vyplazený jazyk

ale o par dni neskor prisli riadni fesaci - sanitaci Pohoda

Auuu...myslim, ze v dalsej casti budes pisat znovu o tom super lieku proti bolesti...Inak ja som si myslela, ze necht to neprezil a on drzi...teda zatial :-)

ja nie som moc na lieky, cize akonahle som citila, ze bolesti ustupuju, vypytala som si povolenie vysadit lieky Mrkám ... ved spat som teraz mohla hocikedy a uz som bola v pluse Veľký úsmev  a necht drzali stehy Pohoda

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.